Dostal som pozvánku zúčastniť sa na dnešnom matičnom proteste proti odstráneniu pamätnej tabule poľného maršala Andreja Hadíka v Košiciach. Organizátori mi iste odpustia, že v týchto extrémnych horúčavách je pre mňa náročné cestovať cez celú republiku, ale ako historik, ktorý sa zaoberal osobnosťou tohto najslávnejšieho slovenského vojvodcu s najvyššou vojenskou hodnosťou vari najintenzívnejšie, chcem sa na tomto mieste vyjadriť k nedávnemu incidentu, ale aj k celkovej činnosti Matice slovenskej.
V plnej miere chápem rozhorčenie matičiarov zo svojvoľného odstránenia dohodnutej pamätnej tabule zo strany vlastníka budovy, ale spôsob, akým sa k tomu postavili, považujem buď za amatérsky alebo za zbytočnú provokáciu. V prvom rade mi uniká zmysel, prečo sa rozhodla Matica slovenská odhaliť pamätnú tabuľu slávnemu slovenskému rodákovi práve teraz a práve na takom mieste. Minulý rok bolo 250. výročie vymenovania Hadíka do hodnosti poľného maršala a do funkcie prezidenta Dvorskej vojnovej rady Rakúskeho cisárstva (čo bol úrad zodpovedajúci dnešnému ministrovi obrany). Vtedy si na neho nikto nespomenul.
Takisto nerozumiem, prečo sa organizátori rozhodli umiestniť pamätnú tabuľu s výrazne nacionálnym textom práve na budove, v ktorej Hadík len dva roky študoval a ktorá patrí maďarskej vládnej nadácii skupujúcej kultúrne pamiatky na Slovensku. Buď sa treba obrátiť na vládu, aby zabránila odpredaju takýchto vzácnych stavieb legislatívne alebo to vyzerá ako zámerná provokácia s cieľom vyvolať konflikt. Poznám oveľa vhodnejšie miesto na umiestnenie nielen pamätnej tabule, ale na postavenie pamätníka – v jeho rodisku.
Dlhé desaťročia sa ako miesto jeho narodenia uvádzalo len všeobecne – Žitný ostrov – až začali Maďari špekulovať, že to mohlo byť niekde na ich strane. Trvalo mi necelé dve hodiny, kým som v matrike archívu našiel obec, v ktorej sa Andrej Hadík narodil – 16. októbra 1711 v rodine turčianskeho zemana a kapitána posádky v Dunajskom Klátove Michala Hadíka (pri tejto príležitosti by ma zaujímalo, čo robí Slovenský historický ústav Matice Slovenskej, ak to doteraz nedokázal vypátrať on). Písal som si so starostkou Dunajského Klátova, tá by bola tomuto nápadu veľmi naklonená a uvítala by nejakú pamiatku na ich slávneho rodáka. V neogotickom kaštieli v Galante zasa opatrujeme vernú kópiu generálskej uniformy Andreja Hadíka aj so šabľou, ktorá bola použitá v maďarskom veľkofilme Hadik z roku 2023 – iste by ju zapožičali do múzea, ak by o ňu vôbec niekto prejavil záujem.
Pristavme sa na chvíľu pri spomínanom filme. Ten je totiž ukážkou, ako to dopadne, keď o slávneho vojvodcu slovenského pôvodu nejavíme nijaký záujem. To, že bol Slovák, sa z filmu nedozviete ani náznakom. Naopak, náš hrdina hovorí: „Som András Hodyk, maďarský husár.“ Jedným si môžeme byť istí: takto sa maršal Hadík nikdy nepredstavoval. Väčšinou sa podpisoval latinským Andreas, s rodičmi si písal po slovensky ako Andrej, ale nikdy sa neoznačoval za etnického Maďara. Pre úplnosť treba dodať – ani za Slováka, pretože v tej dobe bola národnosť stavovskou záležitosťou a neskorší ríšsky gróf Andrej Hadík sa považoval za príslušníka aristokratického „natio hungarica“ – mimochodom, rovnako ako ešte na konci toho istého storočia oravský zeman Anton Bernolák.
Film však nie je ani tak rozprávaním o genialite vojenského stratéga Hadíka, ako patetickou oslavou legendárnych husárov, ktorí majú pre Maďarov taký emotívny význam ako kozáci pre Ukrajincov. Zrejme aj za týmto účelom bolo slávne dobytie Berlína zobrazené oveľa dramatickejšie, než sa v skutočnosti udialo. Bitka o Berlín vôbec nebola takým krvavým masakrom, ako sme ho videli v tomto filme, napokon – tvorcovia úplne znehodnotili význam pojmu „husársky kúsok“, ktorý symbolizoval práve to, že generál Hadík stratil pri dobytí hlavného mesta Pruska iba desať mužov (po ňom sa podarilo dobyť Berlín až maršalovi Žukovovi za neporovnateľne dramatickejších okolností).
Vo veľkofilme bolo okrem krvavej bitky aj veľa ďalších hlúpostí. Napríklad prechod Hadíkovho vojska cez Krušné hory pôsobil až komicky ako Hannibalov prechod cez Alpy – tvorcovia sa úplne opustili, keď zobrazili exteriér ako vysoké bralnaté štíty s ľadovcovými jazerami. Taktiež Hadík sa nikdy nestretol s pruskou kráľovnou, ktorá už deň pred príchodom jeho vojska utiekla z Berlína a nezabil v súboji veliteľa pruskej armády. Príbeh o dvoch ľavých rukavičkách, ktoré doniesol generál cisárovnej Márii Terézii, je anekdota, ktorá vznikla až v 19. storočí. A to, že si Hadík spieval pri táborovom ohni maďarské ľudové piesne – no zabudnite. Ale to všetko sú maličkosti, nad ktorými som v záujme umeleckej fantázie ochotný prižmúriť obidve oči – rovnako ako nad kvalitou bojových scén, ktoré pripomínali skôr ochotnícke predstavenia. To, čo je pre nás podstatnejšie, je otázka, prečo takéto filmy nie sme schopní nakrútiť my. Prečo sme sa začali zaujímať o Hadíka až posledné dve desaťročia (po veľkej medzinárodnej konferencii vo Viedni pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia), prečo majú jeho jazdeckú sochu v Budíne, ďalšiu vo Viedni (tam po ňom pomenovali aj ulicu), no u nás po ňom niet ani pamiatky a ešte sa rozčuľujeme, keď nám ho „preberajú“.
Ale maďarskej kinematografii ide v poslednom čase karta, minulý rok nakrútili doteraz najdrahší maďarský film „Teraz alebo nikdy!“ – životopisný príbeh Sándora Petőfiho z čias uhorskej revolúcie v roku 1848. Hoci sa v tomto prípade už nijako nedal popierať slovenský pôvod najväčšieho maďarského básnika (veď v samotnom jeho rodnom dome opatrujú výpis z matriky o narodení, kam ho zapísali ako Alexandra Petroviča, syna mäsiara Štefana Petroviča a Márie Hrúzovej), vo filme o tom nenájdete ani zmienku. Namiesto toho sa tam rozvíja príbeh priateľstva alebo skôr revolučnej spolupráce s komárňanským rodákom Mórom Jókaiom a Jánosom Vajdom. Je to škoda, lebo práve táto historická udalosť, ktorá mala ďalekosiahly význam pre oba naše národy, by si zaslúžila novú interpretáciu zbavenú nacionálnej jednoznačnosti a vlasteneckého pátosu. O čo zaujímavejšie by bolo rozvíjať príbeh zmäteného vývoja dospievajúceho Alexandra Petroviča, ktorému sa Maďari smiali pre slovenský prízvuk (písať básne v maďarčine sa odvážil až posledné štyri roky svojho života), a ktorého najlepším priateľom na lýceu v Banskej Štiavnici bol Andrej Sládkovič. Alebo čo tak rozvinúť zázračný okamih jedného historického stretnutia: keď sa v revolučnom roku 1848 stretli na rohu peštianskej fary Ján Kollár (ktorý zo strachu nosil maďarskú kokardu), Sándor Petőfi a práve z väzenia prepustený Janko Kráľ. O čom sa asi tak rozprávali?
Dobre – v takejto situácii si povzdychnem, že to zostáva na mne – ale pointa je hlbšia: nikto, naozaj nikto za nás nezaľudní naše vlastné dejiny, nikto ich nespropaguje, nikto nepostaví na piedestál našich hrdinov – je to naša práca, náš dlh voči vlastným predkom. Rovnako ako nikto za nás „nevykope“ našu minulosť. Moji zahraniční kolegovia strácajú reč, keď vidia, aká mocná ríša tu v 9. storočí bola a ako málo o nej vieme, pretože nerobíme takmer nijaký základný archeologický výskum, väčšinou sú to len povrchné záchranné práce pri stavbách ciest či supermarketov. Aj objav Bojnej bol viac-menej náhodou – nebohý Dušan Čaplovič (povolaním archeológ) mi rozprával, ako vo vláde presvedčil premiéra Fica malou ľsťou, aby sa šiel pozrieť na nálezisko blízko jeho rodiska, našiel tam „náhodne“ vázu a bol z nej taký nadšený, že okamžite uvoľnil prostriedky z rezervy predsedu vlády… no vďaka aspoň za to. Venovať peniaze na systematický archeologický výskum by bol rozhodne vlasteneckejší počin ako minúť trištvrte milióna na cyrilometodské oslavy. Ani v tejto vraj „národne orientovanej“ vláde však nemá archeológia zelenú, keď ministerka kultúry odignorovala odborníkov Archeologickej rady pri vymenovaní pracovnej skupiny pripravujúcej novelu zákona o ochrane pamiatkového fondu.
A čo s tým má spoločné Matica slovenská? Len to, že by si mala konečne uvedomiť, že v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky má význam jedine vtedy, ak nebude duplicitne suplovať funkcie štátu (navyše viac ako amatérsky), ale zameria sa na činnosti, v ktorých je nenahraditeľná – napríklad jej pripomínanie historických osobností a udalostí, ktorým sa venuje tak ako žiadna iná inštitúcia na Slovensku. Pravda, aj tu sa žiada vyššia kvalita. Matica musí začať vnímať, že tie ich ochotnícke predstavenia oslovujú minimum ľudí (rovnako to platí aj pre sociálne siete) a že to nie je sprisahanie proti Matici, ale signál, že niečo robia zle. Nedá sa s tým však pohnúť, ak budú na každú vecnú kritiku alebo dobre mienené rady reagovať precitlivene až hystericky osobnými útokmi.
Niektorým sporom z posledného obdobia nerozumiem. Napríklad nechápem, prečo tak zlostne reagovala Matica na zámer, aby Slovensko malo niekoľko cintorínov s označením „národný“. V Paríži je niekoľko slávnych cintorínov – na Père-Lachaise odpočívajú Oscar Wilde, Marcel Proust, Honoré de Balzac, Eugène Delacroix, Frédéric Chopin a Edith Piaf; na Montparnasse sú pochovaní Charles Baudelaire, Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Samuel Beckett či Guy de Maupassant; na Montmartre sú uložení Hector Berlioz, Alexandre Dumas, Heinrich Heine, Jacques Offenbach, Stendhal, Ampère či Émile Zola. Prekáža táto pestrosť niekomu? Naopak, je príťažlivá pre turistov. Načo je dobré zubami-nechtami ľpieť na výlučnosti martinského cintorína, keď vieme, že ju už dávno stratil, že minimálne dva bratislavské cintoríny – v Slávičom údolí a Ondrejský cintorín – sú svojimi osobnosťami viac než významné?
Naposledy spustila Matica zúrivú kampaň proti návrhu poslanca Michelka obmedziť voľbu predsedu MS na dve funkčné obdobia. Aj keď musím uznať, že súčasné vedenie Matice napravilo mnohé z chýb predchádzajúceho vedenia a aj keby som pripustil, že predsedu Výboru NR SR pre kultúru a médiá vedú osobné dôvody, to nám predsa nemôže zahmliť úsudok, aby sme sa nerozpamätali, do akých problémov priviedlo Maticu práve dlhoročné pôsobenie dvoch predošlých predsedov. A nechoďte na mňa so stavovskou slobodou, lebo ak ste takí hrdinovia – táto nezávislosť obnáša okrem iného aj oslobodenie sa od závislosti na štátnych dotáciách. No ak beriete peniaze zo štátneho rozpočtu, nie ste štát v štáte, aby ste nepustili verejnosť do kontroly svojej činnosti a efektívnosti verejných výdavkov. Lebo tam je čo naprávať. Ako príklad spomeniem podvod spred dvoch rokov, keď Matica za autora štátneho znaku falošne označila exilového ľudáka Františka Fugu a odhalila mu dokonca bustu. Po mojich protestoch sa namiesto odbornej diskusie či ospravedlnenia do mňa pustila anonymnými špinavými útokmi, na čo zareagoval skutočný autor štátnych symbolov Slovenskej republiky Ladislav Vrtel, ktorý zvažuje v tejto súvislosti na Maticu podať žalobu. No nech sa páči, ak si chce Matica z hanby ušiť kabát a robiť si nepriateľov aj z tých, ktorí stoja na ich strane, robí to dobre.
Aj keď si Maticu slovenskú súčasné vládne strany nadbiehajú, mala by si uvedomiť, že táto vláda tu nebude večne a nedá sa len samoúčelne pýtať peniaze, ale treba obhájiť aj zmysluplnosť svojej činnosti. Matica obchádza fakt, že napriek propagandistickému heslu už dávno nie je „celonárodnou“ inštitúciou, ale nacionalistickým združením, ktoré oslovuje čoraz menej ľudí. Spôsob, akým propaguje naše dejiny a našu kultúru, je suchopárny, nezáživný až archaický. Takýmto štýlom si môže z matičnej činnosti urobiť skupinka ľudí živnosť, ale nie osloviť a už vôbec nie strhnúť široké vrstvy pre národnú činnosť. No ak si súčasné vedenie Matice slovenskej myslí, že sebareflexia sa dá nahradiť politizujúcimi a paranoidnými osobnými útokmi, že dialóg so spoločnosťou sa dá zastúpiť prázdnym mentorstvom, že najväčšie osobnosti národa na čele tejto inštitúcie akými boli Kuzmány, Škultéty, Hviezdoslav, Hronský, Novomeský či Mináč možno len tak prelepiť osobami bez vplyvu a osobnej histórie, tak potom veľa šťastia a dobrú noc. Lebo buď pôjde Matici o spoločnú vec (na ktorú potrebujú celospoločenskú dohodu) alebo nech nehovoria v mene národa.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.