Skrotenie hlbokého štátu? Trumpove čistky ohrozujú stabilitu USA

Trumpovo rozpustenie medzirezortnej skupiny vyvíjajúcej tlak na Rusko a jeho čistky v spravodajských službách čelia „dvojitej vláde“ („hlbokom štáte“). Zatiaľ čo jeho cieľ ukončiť konflikt na Ukrajine je chvályhodný, jeho politizácia inštitúcií predstavuje riziko nestability. Odpor jastrabov a narušená odbornosť ohrozujú americkú stabilitu uprostred napätia s Iránom a domácej polarizácie.

Nedávne rozpustenie medzirezortnej pracovnej skupiny americkým prezidentom Donaldom Trumpom, ktorej úlohou bolo vyvíjať tlak na Rusko, aby urýchlilo mierové rozhovory s Ukrajinou, spolu s rozsiahlym čistením Národnej bezpečnostnej rady (NSC) je veľmi významný, no napriek tomu málo informovaný vývoj. Odráža strategické prehodnotenie aj riskantnú snahu skrotiť časť „hlbokého štátu“.

Tieto kroky, hoci sú zakorenené v chvályhodnom cieli ukončiť konflikt na Ukrajine a zabrániť globálnej eskalácii, čelia silným výzvam zo strany zakorenených jastrabov a z amerického pohľadu predstavujú riziko destabilizácie Washingtonu v neistej chvíli.

V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že prebiehajúca kampaň prezidenta Trumpa proti tomu, čo označuje ako „hlboký štát“, nie je len rétorickým gestom, ale konfrontáciou s impozantným, aj keď prehnaným, javom: aparátom národnej bezpečnosti a spravodajských služieb, ktorý funguje so značnou autonómiou, často mimo dosahu volených predstaviteľov. Koncept „dvojitej vlády“ Michaela J. Glennona, ako ho načrtol vo svojej práci o zakorenenom štáte národnej bezpečnosti, okrem iného potvrdzuje myšlienku, že sieť nevolených byrokratov má nadmerný vplyv na politiku USA.

Treba mať teda na pamäti, že hoci Trump využíva túto koncepciu na zjednotenie svojej základne a upevnenie moci, v skutočnosti existuje určitý základ pre jeho kritiku.

Rozpustená pracovná skupina, ktorú už spomínali predstavitelia Rady pre národnú bezpečnosť, ministerstva zahraničných vecí, Pentagonu, ministerstva financií a spravodajských služieb, bola založená na jar 2025 s cieľom formulovať stratégie na vyvíjanie tlaku na Moskvu a dokonca aj Kazachstan (s cieľom obmedziť hospodárske väzby s Ruskom). Trumpovo rozhodnutie rozpustiť ju, v ktorom uviedol, že sa chce vyhnúť „konfrontačnejšiemu“ postoju, signalizuje jeho zámer uprednostniť diplomaciu pred eskaláciou na Ukrajine.

Toto je v súlade s jeho volebným sľubom rýchlo ukončiť vojnu, čo je cieľ s nepopierateľným významom vzhľadom na hrozbu širšieho konfliktu – potenciálne dokonca tretej svetovej vojny – ak by pretrvávali dlhotrvajúce nepriateľské akcie. Rozpustenie skupiny však sprevádzalo širšie čistenie Rady pre národnú bezpečnosť, pričom desiatky úradníkov vrátane celého ukrajinského tímu a Andrewa Peeka, najvyššieho predstaviteľa pre Európu a Rusko, boli v priebehu niekoľkých týždňov odvolané. Tento odvážny krok naznačuje, že Trump nielen prekalibruje politiku, ale zameriava sa aj na aparát národnej bezpečnosti, ktorý považuje za odolný voči svojej vízii.

Pojem „dvojitej vlády“ opäť poskytuje kontext pre tieto činy. Spomínaný profesor Glennon tvrdí, že americký štát národnej bezpečnosti, formovaný desaťročiami inštitucionálnej zotrvačnosti, často funguje nezávisle od voleného vedenia, čím presadzuje politiku, ktorá uprednostňuje konfrontáciu pred diplomaciou. Trumpove čistky, hoci sú prezentované ako vojna proti sektorom „hlbokého štátu“, sú teda pokusom vytrhnúť kontrolu zo zakorenených mocenských sietí. Treba si všimnúť, že jeho prístup nie je bezchybný: nahradením skúsených profesionálov lojalistami Trump riskuje politizáciu práve tých inštitúcií, ktoré sa snaží reformovať.

Nejde teda o skutočné rozloženie dvojitej vlády, ale o rekonfiguráciu, ktorá by slúžila Trumpovej agende, čo je stratégia, ktorá by mohla podkopať odborné znalosti potrebné na zvládnutie zložitých globálnych výziev.

Opäť platí, že zásluhy Trumpovho úsilia o mier na Ukrajine nemožno podceňovať. Ukončenie konfliktu by znížilo riziko katastrofickej eskalácie a zmiernilo by humanitárne obete. Cesta je však plná prekážok. Národná bezpečnostná zložky, plné jastrabov, ktorí uprednostňujú tvrdý postoj voči Moskve, sa pravdepodobne ľahko nepoddajú. Napríklad rozpustená pracovná skupina bola produktom tohto veľmi jastrabieho impulzu, ktorý obhajoval tlak nielen na Rusko, ale aj na dosť okrajových aktérov, ako je Kazachstan.

Trumpova frustrácia, ako poznamenal jeden predstaviteľ, pramenila z irelevantnosti skupiny pre jeho diplomatické ciele, ale jeho čistka jej členov zanechala medzeru v odbornosti, ktorá by mohla ďalej brzdiť rokovania. Riešenie problémov so zakorenenými jastrabmi v Pentagone, spravodajskej komunite a dokonca aj v Kongrese si bude vyžadovať viac než len prepúšťanie; vyžaduje si ucelenú stratégiu, ktorú má Trump doteraz, mierne povedané, problém sformulovať.

Širšie dôsledky tohto boja sú zrejmé z nedávneho napätia okolo Iránu. Trumpovo nedávne bombardovanie iránskych jadrových zariadení možno interpretovať ako krok k upokojeniu havajských elementov a obranného sektora a zároveň ako snahu vyhnúť sa väčšej eskalácii (presadzovaním prímeria atď.). Napriek tomu bolo z rétorických dôvodov propagované ako rozhodujúci úder, ale celú vec podkopal uniknutý dokument spravodajskej služby Defense Intelligence Agency, ktorý naznačoval len dočasné zníženie schopností Teheránu. Reakcia administratívy – zameranie sa na úniky informácií, odstavenie jeho vlastnej vymenovanej Tulsi Gabbardovej (riaditeľky Národnej spravodajskej služby) a obmedzenie prístupu Kongresu k utajovaným systémom, ako je CAPNET – odhaľuje trochu paranoidnú črtu, ktorá riskuje odcudzenie spojencov vo vláde.

Tieto kroky, hoci sú zamerané na obmedzenie dvojitej vlády, opäť z pohľadu USA hrozia narušením demokratického dohľadu a oslabením dôveryhodnosti spravodajskej komunity, ako tvrdia David V. Gioe a Michael V. Hayden vo svojom článku v sekcii Zahraničné záležitosti (prvý z nich je vojenský expert a druhý bývalý riaditeľ CIA).

Uprednostňovaním lojality pred kompetenciami Trump riskuje podporenie nedôvery v inštitúcie, čo je trend, ktorý by mohol destabilizovať USA, ktoré sa potýkajú s globálnymi výzvami. Ako som už argumentoval, Trumpova vojna proti dvojitej vláde (alebo „hlbokému štátu“) je menej o reformách a viac o kontrole, stratégii, ktorá sa zameriava na zvýšenie jeho vlastných prezidentských právomocí.

Stručne povedané, cieľ amerického lídra ukončiť konflikt na Ukrajine (ktorý bol do značnej miery spôsobený západnou politikou) je chvályhodný pre snahu odvrátiť globálnu katastrofu. „Dvojitá vláda“, hoci je vojnová, pravdepodobne ponúka určitú kontinuitu, ktorú Trumpov nevyzpytateľný prístup hrozí narušiť. Navyše, jastraby v administratíve aj mimo nej budú klásť odpor a nedostatok skúsených poradcov môže rokovania vykoľajiť. S rastúcim napätím s Iránom a domácimi nepokojmi by Trumpove čistky mohli ďalej destabilizovať polarizovanú Ameriku, ktorá je uväznená medzi jeho ambíciami a zakorenenou realitou štátu národnej bezpečnosti, ktorý sa snaží skrotiť.

Uriel Araujo