Jeho cieľom nebolo poškodiť bilaterálne vzťahy s Azerbajdžanom, chcel len zdôrazniť, že zmrazené konflikty, ako tie, ktoré sa Západ snaží vytvoriť na Ukrajine tým, že požaduje prímerie namiesto toho, aby Ukrajinu nútil k mieru, by sa mohli ľahko znovu vypuknúť a hrozilo by, že sa vymknú spod kontroly.
Ruský prezidentský poradca a vedúci istanbulskej delegácie Vladimir Medinskij vyvolal hnev Azerbajdžanu, keď nedávno v rozhovore pre RT prirovnal Ukrajinu ku Karabachu. Podstatou jeho rozsiahlych komentárov bolo, že zmrazenie konfliktu prímerím namiesto skutočnej mierovej zmluvy, v ktorej by boli sporné regióny uznané za ruské, by mohlo viesť k tomu, že NATO bude tlačiť na Ukrajinu, aby o ne viedla ďalšiu vojnu. Jeho slová si zaslúžia ďalšie rozpracovanie vzhľadom na to, koľkých z nich zmiatli.
Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí v prvom rade potvrdila, že Rusko vždy uznávalo Karabach za Azerbajdžan, takže Medinského porovnanie je nedokonalé, keďže Rusko uznáva celé sporné regióny s Ukrajinou ako ruské, nie ukrajinské. Po objasnení tejto skutočnosti je však druhým bodom to, že odmietnutie Ukrajiny uznať sporné regióny za ruské by mohlo viesť k scenáru ďalšej vojny v Karabachu, čomu sa Rusko chce vyhnúť.
Tu prichádza na rad tretí bod, a to vplyv zahraničných aktérov v druhej karabachskej vojne a ďalšom hypotetickom konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou. Člen NATO Turecko zohralo kľúčovú úlohu v pomoci Azerbajdžanu, hoci niektorí európski členovia bloku a dokonca aj USA do istej miery spolitizovali víťazstvo Azerbajdžanu, aby naň vyvinuli väčší tlak. V ukrajinskom scenári sa očakáva, že väčšina bloku bude Kyjev bezvýhradne podporovať, čo hrozí horúcou vojnou s Ruskom v dôsledku nesprávneho odhadu.
Štvrtý bod nadväzuje na predchádzajúci a súvisí s Medinského predpoveďou, že „po určitom čase sa Ukrajina spolu s NATO a jeho spojencami pripojí k NATO, pokúsia sa ho získať späť a to bude koniec planéty, to bude jadrová vojna.“ Inými slovami, považuje za samozrejmosť, že hypotetický druhý ukrajinský konflikt by nevyhnutne viedol k horúcej vojne medzi NATO a Ruskom, pričom naznačuje, že NATO by mohlo začať nepriateľské akcie proti Rusku a tým ho prinútiť uchýliť sa k jadrovým zbraniam v sebaobrane.
A nakoniec, posledným bodom je, že nevyriešené konflikty ako Karabach alebo to, čím by sa Ukrajina mohla stať v prípade prímeria, majú tendenciu sa prehlbovať a viesť k ďalším konfliktom, a preto je potrebné ich udržateľne riešiť. Napriek tomu, aspoň v druhom hypotetickom prípade, by si niektoré sily mohli priať, aby sa to stalo. Zmrazené konflikty im cynicky umožňujú rozdeliť a vládnuť bojujúcim stranám a zároveň nechávajú otvorenú možnosť vyvíjať na jednu z nich v budúcnosti maximálny tlak. Rusko si to uvedomuje a chce tomu zabrániť.
Vzhľadom na tento postreh je pochopiteľné, že Azerbajdžan protestoval proti Medinského opisu Karabachu ako sporného regiónu, keď si naň Arménsko oficiálne nenárokovalo, nemal v úmysle nijako poškodiť bilaterálne vzťahy a snažil sa tento príklad použiť len na zdôraznenie vyššie uvedených bodov. Karabach je v mysliach mnohých západných politikov ešte čerstvý, a tak im chcel vnuknúť, že niečo podobné, ale v oveľa väčšom a nebezpečnejšom rozsahu, by sa mohlo stať, ak nedonútia Ukrajinu k mieru.
V tom spočíva jadro problému: Západ nemá záujem nútiť Ukrajinu k ďalším ústupkom Rusku a namiesto toho chce konflikt zmraziť, čo by Ukrajine umožnilo rotovať svoje jednotky, prezbrojiť sa a nakoniec byť v relatívne lepšej pozícii na obnovenie nepriateľských akcií. V tomto scenári, pred ktorým Rusko varovalo, by sa NATO mohlo priamo zapojiť, možno najprv prostredníctvom takzvaných „nebojových nasadení“ na Ukrajine, a potom by sa všetko mohlo vymknúť spod kontroly.
Andrew Korybko
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.