ZMEŇME TÉMU!

(A prestaňme sa baviť s voličmi ako s postihnutými)

Hoci pochádzam zo starého evanjelického rodu, spomedzi renesančných humanistov som mal vždy radšej katolíka Erazma ako protestanta Luthera. Jeden z dôvodov bol, že ma odpudzuje agresivita Martina Luthera. Erazmus Rotterdamský sa domnieval, že pri spore dáva väčší zmysel, ak „tému ostrú svojou vlastnou podstatou upokojíme pomocou zdvorilej diskusie, než prilievať zlovôľu k zlovôli“. Zdvorilosť bola pre neho všetkým. Bola niečím oveľa dôležitejším než banálnym spoločenským pozlátkom, bola samotným základom všetkého vzájomného rešpektu a svornosti. Preto sa Erazmus netajil tým, že dáva prednosť pokoju, vojnu nado všetko nenávidel a k často citovanému výroku rímskeho spisovateľa Vegetia „Si vis pacem, para bellum“ (Ak chceš mier, pripravuj vojnu), pridával menej známy citát z tej istej knihy „Dulce bellum inexpertis“ (Vojna je sladká pre tých, ktorí ju nezažili).

Renesanční humanisti vyzdvihovali zodpovednosť človeka, ktorá je tým väčšia, čím je väčší jeho vplyv. Preto aj keď tvrdím, že súčasná opozícia je tá najdeštruktívnejšia v dejinách Slovenska, premiér sa nemôže zbabelo vyviniť zo zodpovednosti za stav, v akom sa štát nachádza, aká je v ňom atmosféra, ako sa spolu rozprávame a aké témy ponúka verejnosti. To, že sa už nevie správať vľúdne k nikomu, kto mu servilne nekurizuje, v konečnom dôsledku ubližuje najviac jemu samému. Preto aj keď súhlasím so základným nastavením jeho zahraničnej a energetickej politiky, sú jednotlivé otázky, kde by tomu chlapovi už mal byť schopný niekto z jeho okolia povedať, že stačí.

Robert Fico je majster v odvádzaní pozornosti. To, že Pandemická zmluva je najdôležitejšou otázkou nášho zdravotníctva, si môže nechať pre publikum nazvážané autobusmi do Handlovej. Ale pre racionálne zmýšľajúcich ľudí by mali byť východiskom závery najnovšej správy Najvyššieho kontrolného úradu, ktorá jasne uvádza: „Štát síce vie, koľko do mohutného systému vloží, nevie však povedať, čo a v akej kvalite za to dostávajú pacienti, a nemá pod kontrolou to, ako sa s verejnými zdrojmi nakladá.“ V normálnej krajine by bolo odhalenie, že štát stratil kontrolu nad zdravotníctvom, dôvodom na poplach a núdzový stav. U nás si to takmer nikto nevšimne, lebo všetci sú zamestnaní premiérovými hrami.

Ale práve toto je agenda, ktorou by sa mal premiér zaoberať prioritne – no ten dnes škandalózne tvrdí, že zdravotníctvo vraj nie je „premiérska téma“. A tak sa ňou stala čuduj sa svete Pandemická zmluva, ktorej odmietnutie síce nebude mať takmer žiadny vplyv na stav nášho zdravotníctva, lebo je to skôr politický marketing, ktorým sa dobrovoľne vzdávame prístupu k niektorým vedeckým informáciám, ale poslúžila ako dymová clona na odvrátenie diskusie o tom, že Slovensko funguje bez jasných cieľov a bez stanovenia priorít smeruje k úpadku a rozvratu.

Premiér má pravdu v tom, že opozícia neponúka žiadne riešenia. A keďže nemá relevantného konkurenta, výrazne si to zľahčuje. Výhrady k nezmyselnosti transakčnej dane odbíja otázkou, nech mu niekto povie, kde má vziať tie stovky miliónov eur. Víťazoslávne sa pritom obzerá okolo seba, lebo vie, že rozumná odpoveď od predstaviteľov SNS alebo PS nepríde. Tak ja vám to teda poviem, kde máte hľadať tie zdroje: v principiálnom progresívnom zdaňovaní. Bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová to navrhovala už dávno. Bez odozvy. Ako to, že takéto klasické sociálnodemokratické riešenie nezišlo na um stranám, ktoré majú v názve prívlastok SD? Žeby to bolo tým, že žiadnymi sociálnymi demokratmi nie sú a polovicu vlády tvoria milionári? Už som vravel, že súčasné konsolidačné opatrenia sú nastavené tak, aby najmenej postihli bohatých a túto filozofiu treba zmeniť.

No a napokon nešťastný výrok premiéra o Číne a Vietname ako dobrom príklade fungujúcich režimov, lebo tam majú systém jednej strany… Ja mu rozumiem. Keď filozofujem s chlapmi pri pive alebo s dievčatami pri táboráku, tiež hovorím, že najefektívnejší systém bol osvietenský absolutizmus. Cisárovnej Márii Terézii do toho nikto nekecal, žiadna opozícia, žiadny parlament, a tak za štyridsať rokov samovlády stihla urobiť viac ako ostatní panovníci za celú éru habsburskej monarchie. Ale pri týchto „akademických“ úvahách to zostalo, lebo príčetný človek vie, že tento systém vám nedáva záruky, že nejaký tyran sa nevyhlási za „osvieteného“ a nestrhne štát do katastrofy. Rešpektujem Čínu, v mnohom ju obdivujem, ale jej skúsenosti nie je možné aplikovať na európske podmienky. Okrem toho by zvlášť predstavitelia vládnych strán mali snívať o režime jednej strany veľmi opatrne. Viete, aký je trest za korupciu v Číne – trest smrti. Obávam sa, že takýto systém by Slovensku priniesol iba politickú neslobodu – ale ekonomický rozmach by sa nedostavil.

Premiér Fico, ktorý sa už z eufórie tribúny v Handlovej vyspal a teraz sa z pokoja svojej pracovne bráni, že to tak nemyslel a že iba rozmýšľa, „ako zefektívniť demokratické spôsoby riadenia štátu“, sa zamotáva do vlastných hyperbol ako vták do siete (podobne ako sa trápne vyhovára, že Bombica nezaprel, keď povedal, že nevie, kto to je, ale že sa s ním naživo nestretol). Spôsob riadenia štátu nezefektívnite tým, že obmedzíte politickú súťaž (ako to vládne strany plánujú vo svojich návrhoch extrémne zvýšiť volebnú kauciu), ale jedine tým, že zreformujete spôsob vládnutia.

A tak vám zhrniem, čo mi na správaní Roberta Fica prekáža najviac. U premiéra si nikdy nie ste istí, čo myslí seriózne. On sám hovorí (ako včera v rozhovore pre TA3), že niekedy vraj nevadí, keď preháňame. No možno to nevadí jemu, ale predvídateľnosti politického prostredia to veľmi škodí. Väčšinu vecí iba predstiera. On vie, že si v podmienkach EÚ nemôže dovoliť akúkoľvek formu komunistického režimu, ale vie aj to, že sa to mnohým jeho voličom dobre počúva. Preto sníva o systéme jednej strany, revolučne zatína pästičku, ale v skutočnosti neurobí nič. Vie, že jeho skalní voliči oceňujú silné reči, na skutky potom už nejako zabudnú. Tento predaj ilúzií je zdrojom jeho moci. Preto už krátko po zostavení súčasnej vlády zahriakol niektorých svojich poslancov, ktorí pokračovali v predvolebnej rétorike, aby s tým prestali, lebo je po voľbách. Ale keď budú voľby hroziť, opäť to vytiahne.

Slovenský volič je nenáročný. Prijal hru, keď si ho politik kupuje ľúbivými rečami. Niekedy je to také jednoduché, až sa politici sami čudujú, ako im to dôverčiví občania zožrali aj s navijakom. V tejto hre sa politik s voličom rozpráva ako s retardovaným a on sa tvári, že tomu rozumie. No aj keď má pochybnosti, prijme túto komédiu, lebo podvedome chce byť na strane víťaza. A tak je do tejto hry vnášaných nielen čoraz viac zábavných prvkov, ale čo je najhoršie, už dávno sa vytratil politický obsah. Riešime len vzájomné osočovania, kto je Putinov kolaborant, kto Sorosov poskok, kto je vlastizradca, mafián, pôvodca nenávisti, zlodej, blázon, kto chodil do osobitnej a kto je plagiátor… A vy to vari nevidíte, ako tým všetci do jedného zakrývajú svoju bezradnosť, neschopnosť a zúfalstvo, ako vás na seba púšťajú ako pitbully, aby ste sa nezaoberali tým podstatným? Donúťte politikov, aby zmenili témy a nerobili z vás hlupákov. Inak je otázkou času, kedy sa systém pod ťarchou neudržateľného predstierania zrúti a čaká nás niečo oveľa nebezpečnejšie ako vláda politického konkurenta.

Eduard Chmelár