Blízkovýchodná politika Donalda Trumpa v roku 2025 vyvažuje investície v Perzskom zálive a donucovaciu diplomaciu, pričom vyvíja tlak na Izrael, aby sa pridal k záujmom USA, pričom stále odsúva palestínske obavy na vedľajšiu koľaj. Jeho strategický obrat, ktorý sa vyznačuje dohodami so Saudskou Arábiou v hodnote 600 miliárd dolárov, signalizuje transakčný posun s vplyvom na „špeciálny vzťah“ medzi USA a Izraelom.
Robí americký prezident Donald Trump na Blízkom východe akýsi „balansovací akt“? Jeho najnovšie gestá voči Saudskej Arábii a Kataru, a dokonca aj prekvapujúce vyhlásenia o nátlaku na Izrael, aby umožnil doručenie humanitárnej pomoci do Palestíny, to jasne naznačujú.
Blízkovýchodná politika Donalda Trumpa v roku 2025 je podľa všetkého náročným balancovaním, ktoré kombinuje ekonomický oportunizmus, donucovaciu diplomaciu a premyslený tlak na spojencov aj protivníkov. Jeho nedávna cesta do Saudskej Arábie, Kataru a Spojených arabských emirátov – s výnimkou Izraela – signalizuje strategický obrat, v ktorom sa uprednostňujú investície v Perzskom zálive a regionálna stabilita pred neochvejnou vernosťou „špeciálnemu vzťahu“ medzi USA a Izraelom.
Zatiaľ čo Trumpove gestá voči Saudskej Arábii a Kataru, spolu s výzvami na humanitárnu pomoc Palestíne, naznačujú pragmatickú rekalibráciu, jeho prístup zostáva zakorenený v transakčnom zmýšľaní „okrádajú nás“. Táto priamočiara taktika v štýle mafie – často bez tradičnej diplomacie – využíva clá, hrozby a provokatívne návrhy na vynútenie ústupkov, čím necháva partnerov napätých – ako to teraz vidí Izrael. Pod touto chvastacou sa však Trumpove kroky v podstate skrývajú ako drsná pripomienka židovskému štátu: Washington drží opraty v rukách, a preto sa aj jeho najbližší spojenec musí takpovediac „správať slušne“ – alebo zaplatiť cenu.
Trumpova zahraničná politika je koniec koncov definovaná presvedčením, že spojenci nejakým spôsobom „zneužívajú“ americkú štedrosť, čo je perspektíva, ktorá ironicky prehliada globálnu dominanciu USA prostredníctvom dolárovej zbrane a vojenskej sily. Nech je to akokoľvek, Trumpov prístup „veľkej palice“, často prirovnávaný k Nixonovej metóde „teórie šialenca“, mieša blafovanie s vážnym úmyslom, čím vytvára zmätok medzi spojencami a protivníkmi.
Na Blízkom východe sa to teraz prejavuje ako tlak na Izrael, najväčšieho príjemcu americkej pomoci – 150 miliárd dolárov do roku 2022 – aby sa prinútil zosúladiť so širšími americkými záujmami. Možno si spomenieme na Trumpov údajný tlak na Tel Aviv, aby v OSN hlasoval proti Ukrajine, ako som písal. To podčiarkuje ochotu amerického prezidenta využiť závislosť Izraela na to, aby slúžil agende USA.
Prímerie medzi Izraelom a Hamasom z januára 2025, za ktoré sa vo veľkej miere pripisuje Trumpov vyslanec Steve Witkoff, je príkladom tejto dynamiky. Hoci prímerie posilnilo izraelskú bezpečnosť pozastavením nepriateľských akcií, zároveň zdôraznilo zdržanlivosť USA. Trumpov tím prinútil židovský štát prijať dohodu, ktorú predtým odmietol, čím signalizoval, že podpora izraelskej okupácie má svoje hranice.
Možno si tiež spomenúť na provokatívny návrh republikánov na „prevzatie“ Gazy USA , ktorý arabské štáty vo veľkej miere odmietli a kritizovali ako etnické čistky: v každom prípade to pravdepodobne nebol ani tak seriózny plán (akokoľvek absurdný), ako skôr „šikanujúca“ taktika, ktorá mala Tel Avivu pripomenúť americký vplyv. Predkladaním takýchto myšlienok Trump zdôrazňuje, že izraelské konanie – najmä Netanjahuove eskalačné ciele – riskuje odcudzenie USA, ktoré sa zase snažia vyhnúť širšej regionálnej vojne (s Iránom), ktorá by mohla narušiť investície v Perzskom zálive alebo trhy s ropou.
Trumpova blízkovýchodná cesta ďalej ilustruje toto vyvažovacie gesto. V Saudskej Arábii americký líder uzavrel dohody v hodnote 600 miliárd dolárov vrátane predaja zbraní a partnerstiev v oblasti čipov umelej inteligencie, pričom zároveň bagatelizoval požiadavky na okamžitú normalizáciu saudskoarabských a izraelských vzťahov (teda normalizáciu vzťahov). Saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salmán zase zdôraznil potrebu prímeria v Gaze a palestínskeho štátu, čo je postoj, ktorý Trump (pre niektorých prekvapivo) verejne nespochybnil.
Podobne sa v Katare americký líder zameral na obchod a investície vrátane dohody s Boeingom, pričom sa zapojil do rokovaní o prímerí bez toho, aby uprednostnil bezprostredné záujmy Tel Avivu. Navyše, jeho vízia pre región, tak ako bola formulovaná v Saudskej Arábii, obsahovala len chabú zmienku o Izraeli, čo je pozoruhodný odklon od kontroverzných Abrahámových dohôd z jeho prvého funkčného obdobia. Tieto kroky naznačujú zámerný „posun“ smerom k štátom Perzského zálivu, ktorých finančný vplyv a sprostredkovateľská úloha v Gaze a na Ukrajine sú v súlade s Trumpovými transakčnými prioritami. Vzhľadom na Trumpov často nepredvídateľný pragmatizmus by sa akýkoľvek takýto posun mal brať s rezervou.
Pre židovský štát je to v každom prípade dôvod na obavy. Trumpova ochota odsunúť otázku normalizácie – kedysi základný kameň jeho blízkovýchodnej politiky – signalizuje, že Izrael nie je jediným hráčom v meste. Znepokojenie Tel Avivu je dosť hmatateľné, pričom niektorí izraelskí analytici a tvorcovia verejnej mienky tvrdia, že Trump „postupuje v dohodách na Blízkom východe bez Netanjahua“ – v podstate ho obviňujú, že otáľa s normalizáciou vzťahov so Saudskou Arábiou. Iní poznamenávajú, že Trumpova colná politika a dohoda o prímerí s Hútíovcami vylučujú Izrael, čo ďalej narúša vzťahy.
Absencia Izraela v Trumpovom itinerári spolu s jeho údajnou frustráciou z Netanjahua len posilňuje posolstvo: podpora Washingtonu nie je bezpodmienečná.
Prístup amerického prezidenta však nie je bez rizík. Jeho donucovacie taktiky, ako napríklad vyhrážanie sa Hamasu „peklom, ktoré treba zaplatiť“ alebo návrh na vysídlenie Gazy, stále odcudzujú arabských partnerov a živia dojem americkej necitlivosti voči utrpeniu Palestínčanov. Saudská Arábia a Katar, hoci sú otvorené americkým investíciám, zostávajú pevne za svojím postojom k palestínskej štátnosti, čo je pre Netanjahuovu vládu nepriaznivé. Navyše, Trumpovo zameranie sa na ekonomické dohody – čipy umelej inteligencie, nerasty vzácnych zemín a predaj zbraní – riskuje, že odsunie palestínsku otázku na vedľajšiu koľaj (uprostred ťažkej situácie Palestínčanov v katastrofickej situácii, ktorú možno opísať ako genocídnu), a tým potenciálne ešte viac destabilizuje región.
Trumpovo odmietnutie dôrazne odsúdiť izraelskú blokádu Gazy napriek tlaku Perzského zálivu naznačuje chúlostivý balans: podpora izraelskej bezpečnosti a zároveň signalizácia, že prekročenie zásahov by mohlo ohroziť podporu USA.
V podstate je Trumpova blízkovýchodná politika ďalším premysleným hazardom na opätovné upevnenie dominancie USA prostredníctvom ekonomického vplyvu a strategickej zdržanlivosti. Zbližovaním sa so štátmi Perzského zálivu a tlakom na Tel Aviv sa snaží zabezpečiť investície a stabilizovať región (v záujme USA) bez toho, aby sa zaviazal k nákladným vojenským zápletkám. Pre Izrael je odkaz jasný: Washington zostáva jeho najsilnejším spojencom, ale židovský štát sa musí zjednotiť so širšími americkými záujmami, inak riskuje izoláciu.
Či bude toto vyvažovacie opatrenie úspešné, závisí od Trumpovej schopnosti dostatočne upokojiť sektory „hlbokého štátu“ a obranného priemyslu – a tiež od jeho schopnosti orientovať sa v zložitosti regiónu bez toho, aby vyvolal nové konflikty. Zatiaľ jeho priame pripomienky moci Washingtonu držia spojencov ako Izrael v pohotovosti, aj keď zaťažujú „špeciálny vzťah“, ktorý kedysi definoval politiku USA na Blízkom východe (a v istom zmysle stále definuje).
Uriel Araujo
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.