Rok po atentáte na Roberta Fica

Onedlho si pripomenieme prvé výročie najotrasnejšej udalosti modernej slovenskej politiky. Slovenská republika žije necelú tretinu storočia. Atentát na predsedu vlády Roberta Fica nemá v našich novodobých dejinách žiadnu obdobu ani paralelu. Pred 15. májom 2024 sa od 1. januára 1993 ešte nikto nepokúsil siahnuť na život ústavného činiteľa len preto, lebo nesúhlasil s jeho agendou alebo politikou.

Napriek tomu, že každý súdny človek, bez ohľadu na ideologickú identitu a voličské preferencie, sa musí štítiť brutálneho, politicky motivovaného aktu násilia, veľká časť slovenskej politickej scény, progresívnych tlačových orgánov a na tieto kruhy naviazanej spoločnosti zľahčuje, zjednodušuje a doslova popiera vážnosť a význam atentátu na predsedu vlády. Opozícia a jej prisluhujúce médiá síce pohybmi pier a vibráciami hlasiviek odsúdili politické násilie, ale činy ich usvedčujú z toho, že slová odmietnutia atentátu im nevychádzajú zo sŕdc. Niežeby priamo schvaľovali čin Juraja Cintulu. V dôsledku ideologickej a politickej zaslepenosti však nie sú schopní nielen zmysluplne reflektovať brutálne tragický a tragicky brutálny význam atentátu, ale ani kriticky analyzovať udalosti, ktoré k tomuto činu viedli.

Lídrov opozičných strán a progresívnych orgánov propagandy usvedčujú z neschopnosti kritickej sebareflexie najmä dve donekonečna opakované a na frontoch politiky aj propagandy donekonečna omieľané rétorické figúry. Prvá: Robert Fico rieši po atentáte len samého seba. Druhá: Robert Fico nie je po atentáte psychicky spôsobilý riadiť vládu a štát. Oba parafrázované trópy sú nielen cynické, podlé a ľudsky odporné, ale veľa prezrádzajú aj o ich autoroch a papagájujúcich používateľoch, pretože poodhaľujú trináste komnaty intelektuálnej podvýživy politicko-propagandistického priemyslu slovenského progresívneho liberalizmu.

Len v krátkosti sa zastavme pri skutkovej stránke tvrdení, že po atentáte Robert Fico rieši len seba samého a nie je psychicky schopný riadiť štát. Po prvé, s ohľadom na to, že strelné poranenie a dotyk smrti sú silným traumatickým zážitkom, premiér sa k tejto udalosti vyjadruje veľmi striedmo a rezervovane. Po druhé, ak by boli opoziční lídri a slúžiaci nádenníci propagandy len z tretiny v takej dobrej duševnej kondícii, akou disponuje Robert Fico, slovenská politika a mediálna scéna by boli rajom na zemi. Ak niekto materiálne a na dennej báze demonštruje psychickú labilitu a nevyrovnanosť, sú to najmä tí, čo majú plné ústa psychologickej nespôsobilosti predsedu vlády.

Mimochodom, do močarísk úpadkovej psychológie a diaľkovej psychoanalýzy Roberta Fica sa nechali z nepochopiteľných dôvodov zatiahnuť aj viacerí profesionáli z odboru. Viacerí sú roky písomne aj verbálne aktívni v orgánoch progresívno-liberálnej propagandy. Tento úkaz je ďalším varovným symptómom a súčasť širšej anamnézy nezdravej spoločenskej diskusie a atmosféry.

Vyššie rozoberané rétorické figúry majú aj iný, ešte zásadnejší rozmer. Usvedčujú ich šíriteľov z neochoty viesť korektný, ale kritický dialóg o udalostiach, tendenciách a vášňach, predchádzajúcich atentátu. Usvedčujú ich z neochoty zmeniť tón aj spôsob verejnej diskusie. Usvedčujú ich zo zámerného popierania problému, ktorým sú každodenné orgie bičovania vášní v podaní priemyslu šírenia progresívnej propagandy. Vždy som tvrdil a budem tvrdiť, že priamu morálnu aj trestnoprávnu zodpovednosť za atentát nesie páchateľ. Ak chceme mať racionálnu verejnú diskusiu, nemôžeme robiť rovnaké skratky ako Tódová alebo Vagovič a ďalší žoldnieri agitácie a propagandy, ktorí bezostyšne tvrdili, že za atmosféru, vedúcu k vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, nesie zodpovednosť Róbert Fico.

Na druhej strane nemožno nevidieť, že Juraj Cintula je politický fanatik (v chládku už možno oneskorene vytriezvel), čo uveril nenávistnej, klamlivej a v lepšom prípade realitu prekrúcajúcej propagande opozičných strán a ich propagandistických orgánov. Samozrejme, na to, aby sa človek stal fanatikom, musí mať osobnostné predpoklady, možno určitú formu genetickej výbavy. Avšak zrelí politici a ľudia, ktorí sa honosne označujú za novinárov (aj keď sú len propagandistami), jednoducho nesmú podporovať fanatizmus každodennou dávkou iracionálnej nenávisti. Otáčanie atentátu, jeho príčin a dôsledkov proti samej obeti Robertovi Ficovi, je dôkazom, že postavičky a figúrky liberálno-progresívno-kresťanskodemokratického panoptika parlamentu a orgánov propagandy všetkých ideologických zafarbení jednoducho nie sú ochotné a zrejme ani morálne schopné diskutovať o prostom fakte, že sú jednou z hlavných príčin vážneho spoločenského problému zvaného iracionálna a vášňami presiaknutá verejná diskusia.

Celkom na záver sa ešte žiada vrátiť k obeti. Nezrelé figúrky opozičnej a propagandistickej scény dlhodobo preukazujú, že nie sú schopné empatie vo vzťahu k Robertovi Ficovi. Nie preto, že vôbec nemajú schopnosť empatie. To by bolo priodvážne tvrdenie, aj keď v prípade niektorých osôb sa ani to nedá vylúčiť. Očividným a nespochybniteľným faktom je, že sú neschopní prejaviť empatiu v prípade atentátu preto, lebo obeťou je Robert Fico. A to je príznakom dvoch vážnych politických, psychologických a intelektuálnych kalamít. Prvá spočíva v tom, že neschopnosť empatie voči protivníkovi je prejavom fanatizmu a straty vyšších ľudských citov. Druhá spočíva v okolnosti, že neschopnosť empatie k osobe protivníka vylučuje akúkoľvek elementárnu ľudskú súdržnosť, čo sa nám v prípade vážnej krízy môže nepekne vypomstiť.

Peter Tóth