V SPORE O TO, KAM SME SA DOSTALI, NIET NEVINNÝCH

Keby u nás bola zdravá spoločenská atmosféra a vyspelá politická kultúra, tak by sme sa dnes hystericky nezavzdušňovali na návšteve Roberta Fica v Moskve ako druhom dejstve frašky „Netreba nám Netrebko“, ale správou dňa by bolo rokovanie ruského a čínskeho prezidenta v tom istom meste. Po takmer štvorhodinovom rokovaní obaja štátnici vydali vyhlásenie, v ktorom konštatujú, že „hlboké, priateľské a plodné“ vzťahy medzi Ruskom a Čínou sú lepšie ako kedykoľvek predtým. Antificovskí moralisti a antiruskí šovinisti tak ani nestačili zaznamenať, že plán Donalda Trumpa presvedčiť Rusko, aby sa odpútalo od Číny, práve stroskotal. Vladimír Putin a Si Ťin-pching dnes predstavili jednotný front opozície proti globálnemu poriadku na čele s USA, ktorý otvorene odmietajú. V rozsiahlom spoločnom vyhlásení uviedli, že prehĺbia vzťahy vo všetkých oblastiach vrátane vojenských väzieb a posilnia vzájomnú koordináciu s cieľom prekaziť politiku zadržiavania Ruska a Číny, o ktorú sa dlhodobo usiluje Washington. „Jednostrannosť, hegemónia a šikana sú v dnešnom svete nesmierne škodlivé,“ upozornil Si v článku, ktorý ešte v stredu uverejnili viaceré ruské noviny.

Pre Donalda Trumpa, ktorý dnes nemá riešenia na existujúce problémy a na všetkých frontoch ustupuje, je to jednoznačná prehra. Nie je pripravený pokračovať vo vojne na Ukrajine, nedokáže zastaviť sankciami Rusko a neuspel ani pri zastrašovaní Číny clami. Vyjadrenie amerického viceprezidenta Vancea, že Rusko pri rokovaniach s Ukrajinou požaduje príliš mnoho, je skôr známkou bezmocnosti a frustrácie. V skutočnosti je čoraz jasnejšie, že Trump nevie vyjednávať, že jeho tím nemá diplomatické schopnosti, na čo sa sťažujú aj samotní ruskí diplomati, ktorí by uvítali profesionálne rokovanie s konkrétnymi technickými parametrami a vytýčenými cieľmi, ktoré by postupne riešili. Lenže nič také sa nedeje. Trump zatiaľ v podstate nič nedosiahol.

Prvoplánová kritika cesty Roberta Fica do Moskvy je zo strany EÚ hlúpa aj preto, že sa za tejto vzniknutej situácie ani len neusiluje využiť posledný komunikačný kanál, ktorý jej medzi Bruselom a Moskvou zo strany slovenského premiéra ostáva. Nemám na mysli primitívne poznámky slovenských progresívcov – tie ma už svojím strašením, preháňaním a klamaním naozaj unavujú a nestoja za reč – hovorím o nepochopení zo strany európskych predstaviteľov, ktorí si neprezieravou politikou zabuchli všetky dvere, prišli o všetky karty, a teraz robia z bezradnosti zúfalé kroky. Ak sa dnes ministri zahraničných vecí EÚ zaviazali vyplatiť ukrajinským zbrojárskym spoločnostiam jednu miliardu eur z výnosov zo zmrazených ruských aktív, tento krok sa raz bude hodnotiť ako sprostá krádež a môže dramaticky znížiť dôveru v bezpečnosť európskeho bankového systému. A ak naša opozícia vyčíta šéfovi slovenskej diplomacie, že pri tomto nechcel asistovať, tak je ešte neschopnejšia ako som si myslel.

Mnohí stále nerozumejú alebo nechcú rozumieť, prečo je práve dnes dôležité oživovať a upevňovať historickú pamäť. Liberálne kruhy dnes jačia, že to, že nás Rusi oslobodili, predsa neznamená, že im máme odpustiť všetko na veky vekov. Isteže nie. Ale tento argument je trochu neúprimný. Najprv by mi totiž museli vysvetliť, ako je možné napríklad na pôde Európskeho parlamentu oslavovať výročie víťazstva nad fašizmom bez toho, že by ste spomenuli Rusko? Rusi samozrejme neboli jediní, ktorí oslobodzovali Európu, ale neboli ani „jedni z mnohých“. Ich úloha bola absolútne kľúčová. Priznal to dokonca na pôde britského parlamentu 2. augusta 1944 aj samotný Winston Churchill, keď uviedol, že „práve ruská armáda vykonala hlavnú prácu“ pri zničení nacistickej nadvlády. „Vo vzduchu a na mori sme si mohli udržať pozície, ale na zemi nebola žiadna sila, ktorá by bola schopná roztrhať a zlomiť nemeckú armádu bez toho, aby nedochádzalo k strašnému masakrovaniu mužstva, ktorému sa vystavili sovietski vojaci,“ zdôraznil britský premiér. Britský konzervatívny denník The Daily Telegraph zasa po sovietskom víťazstve pri Stalingrade v roku 1943, ktoré znamenalo obrat vo vojne, napísal, že „toto víťazstvo zachránilo európsku civilizáciu“. A britský kráľ Juraj IV. dal vyrobiť ako prejav vďaky a uznania „Stalingradský meč“, ktorý odovzdal Churchill Stalinovi na Teheránskej konferencii.

Takže vysvetľujte, prosím, mladým a nezorientovaným, že to nebolo len nejaké epizódne víťazstvo, na ktoré by sme už mali radšej po toľkých rokoch zabudnúť, že Rusi neboli len „jednými z účastníkov“ oslobodzovania, ale že ten rozhodujúci obrat vo vojne bol jednoznačne a iba zásluhou Červenej armády. Poznajúc nacistické plány, bez tejto heroickej nadľudskej obete by sme dnes už zaručene ako národ i ako civilizácia neexistovali. A nejestvovali by ani Ukrajinci, ktorí dnes Deň víťazstva nad fašizmom odmietajú oslavovať a radšej velebia banderovcov. Zásluha Sovietov a západných spojencov je jednoducho neporovnateľná.

Niektorým šovinistickým kruhom však najnovšie nestačí už iba bagatelizovanie zásluh Rusov, najnovšie sa usilujú prekrútiť a skresliť otázku viny za vznik studenej vojny. U nás je v tom aktívny najmä Denník N a jeho historizujúca propagandistka Sandra Sviteková (Dejepis inak). Tá sa s afektom a demagógiou sebe vlastnou pustila do premiéra Fica tvrdiac, že jeho výrok – „Kto prišiel s myšlienkou železnej opony? Nahnevaný a frustrovaný Winston Churchill!“ – je nepravdivý, lebo s tou ideou prišiel o rok skôr Joseph Goebbels. V skutočnosti ani jeden z nich nebol presný. Tvrdiť, že železnú oponu vymyslel Goebbels, je rovnaká demagógia ako poukazovať na to, že o „novej Európe“ alebo „zjednotenej Európe“ hovoril už Hitler. Výraz „železná opona“ vo význame, v akom ho chápeme dnes, ako prvý naozaj použil Winston Churchill v historickom Fultonskom prejave z 5. marca 1946. Prirodzene, Churchill nedal postaviť plot z ostnatých drôtov, veď v čase, keď vystúpil vo Fultone so svojou rečou, železná opona ešte neexistovala, bola to len metafora. Ale zavádzajúce je aj tvrdenie, že železnú oponu vztýčili komunisti.

Keď prezident USA Harry Truman zverejnil v marci 1947 doktrínu svojej administratívy o poskytovaní vojenskej, politickej a ekonomickej pomoci „všetkým demokratickým národom ohrozeným vonkajšími alebo vnútornými autoritárskymi silami“, málokto tušil, že tým odštartoval obdobie známe ako studená vojna. Truman vo svojej doktríne zdôrazňoval nevyhnutnosť Spojených štátov pomáhať slobodným národom, aby si svoje vlastné vnútorné záležitosti mohli riešiť bez zasahovania akejkoľvek veľmoci. Toto štylizovanie sa do pózy ochrancu demokratických princípov však bolo od začiatku falošné. Jednak Spojené štáty sami odopierali slobodný vývoj napríklad latinskoamerickým štátom a jednak takýto prístup uprednostňoval masívnu demonštráciu vojenskej sily pred diplomatickými metódami, ako to vidíme prakticky dodnes.

Chcem tým povedať, že studená vojna nebola čiernobiela hra na dobro a zlo. V čase, keď na východnej pologuli vládol komunistický teror, západnú pologuľu sužoval mccarthizmus – na oboch stranách Atlantiku sa popravovalo, väznilo, zastrašovalo a svet zachvátila globálna paranoja. Je preto obrovský omyl predpokladať, že politika Sovietskeho zväzu by bola rovnaká bez ohľadu na to, či by v USA vládol Roosevelt alebo Truman. Archívy nám odvtedy už vydali svedectvá (niektoré z nich zhrnula vo svojej aj u nás známej knihe Stalin a Roosevelt americká historička Susan Butlerová), že Roosevelt plánoval spoluprácu so Sovietskym zväzom aj po vojne a Stalin sa vyjadril v podobnom duchu, že verí, že medzi ZSSR a USA vznikne napriek ideologickým rozdielom trvalá spolupráca. Butlerová s odvolaním sa na britského konzervatívneho premiéra Anthonyho Edena z rokov 1955 – 1957 tvrdí, že keby Roosevelt prežil koniec vojny a udržal si zdravie, nikdy by nedopustil, aby všetko dospelo až do situácie studenej vojny. Jeho smrť a nástup Harryho Trumana (ktorý rozhodol aj o dosiaľ jedinom použití atómovej bomby na civilné obyvateľstvo) bola preto katastrofou nepredstaviteľných rozmerov.

V podobnom duchu by sme si aj dnes mali uvedomiť, že nekonáme v duchu odkazu 8. mája 1945, ale tých, ktorí strašný svetový konflikt spôsobili. Absolútne zanedbávame až ignorujeme diplomaciu, horúčkovito zbrojíme, sme ľahostajní ku konfliktom vo svete, stúpa neznášanlivosť, šovinizmus a cenzúra. Možno ste zaregistrovali video, na ktorom jeden palestínsky aktivista ziape po Šimečkovi a Korčokovi, že podporujú genocídu a aby sa k nej vyjadrili. Niektorí z vás označovali toho rozvášneného muža za pomäteného a mňa to zamrzelo. Kamil Kandalaft nie je nijaký blázon. Je to inteligentný učiteľ, ale veľmi nešťastný človek, ktorý má väčšinu rodinných príslušníkov v Gaze: niektorých povraždili, niektorých vyhnali, niektorí ušli, a on sám je zúfalý z toho, že sa nemôže domôcť spravodlivosti.

Mám viac pochopenia pre tohto emotívneho človeka, ako pre tých dôležito sa tváriacich navoňaných progresívcov v naškrobených bielych golieroch, ktorí vraj odmietajú diskutovať s občanom, lebo kričí. Ale on kričí, lebo keď hovoril potichu, tak ho ignorovali, kričí, lebo ho oklamali, že sa o tom „potom“ porozprávajú, kričí, lebo rozpoznal prastaré mocenské techniky tváriť sa, že nechceme s tebou diskutovať preto, lebo si emotívny, hoci s tebou nemáme záujem hovoriť vôbec. Preto takýmto malomeštiakom neprekáža, keď Magda Vášáryová na námestí vrieska, že Fico nás chce zavliecť do „aziatskej ríše“ a Kamila Magálová bliaka o niktošoch alebo blúzni, že v 89-om stála „na barikádach“. Im prekáža krik, ktorý zasahuje ich zlé svedomie. Práve o takých povedal anglický filozof Bertrand Russell: „Ste najväčšími pokrytcami, akých svet poznal. Dovolávate sa hodnôt, ktorými pohŕdate a po ktorých bezohľadne a cynicky šliapete.“

Na fotografii hore vidíte Varšavu roku 1945 a dolu Gazu roku 2025. Vidíte tam rozdiel? O dianí na tej spodnej fotografii politici mlčia, vytesňujú ju zo svojho vedomia, radšej zveličujú následky vojny na Ukrajine akoby mali priznať, že oveľa viac civilistov zomiera a najstrašnejšia apokalypsa dnes prebieha na palestínskom území. Pretože opäť nejde o ľudské životy, ale o geopolitické záujmy. Opäť sme ľahostajní a nezodpovední, opäť opakujeme tie isté chyby ako v minulosti, opäť sa spoliehame viac na zbrane ako na dialóg a opäť si myslíme, že zlo je ten druhý. A spoločne kráčame do pekla.

Eduard Chmelár