Zdá sa, že konečne prišiel rad na Spojené kráľovstvo, aby sa pridalo k posunu západného sveta smerom k populistickej pravici. Tento trend je široko pozorovateľný v mnohých krajinách tak odlišných ako Argentína a Taliansko, dvoch z priekopníkov tohto trendu, keďže boli dvoma z najslabšie riadených z veľkých demokracií Západu. Ako celý svet vie, v Spojených štátoch úplný outsider nielenže prevzal kontrolu nad Republikánskou stranou a Bielym domom, ale radikálne zmenil aj povahu verejnej politiky a tón verejnej diskusie. V zúfalom poslednom boji dvojstranný establishment vrhol na Donalda Trumpa úplne falošné obvinenia a porota 78 miliónov Američanov ho oslobodila. Ak toto funkčné obdobie dokončí v dobrom zdraví, bude len 12. prezidentom v americkej histórii (zo 45), ktorý získal dve sporné prezidentské funkčné obdobia a odsedel ich celé. A je jediným človekom, ktorý bol kedy zvolený za prezidenta bez toho, aby sa kedy uchádzal o akúkoľvek inú verejnú funkciu, volenú alebo nevolenú, alebo vysoké vojenské velenie, alebo ju zastával. Donald Trump dosiahol radikálnu zmenu v rámci dvojstranového systému, ktorý existuje bez vážneho prerušenia od občianskej vojny pred 160 rokmi.
Radosť z volieb na pravici, líder Reformnej strany Nigel Farage oslavuje víťazstvo svojej najnovšej poslankyne Andrey Jenkinsovej (Foto: Lia Toby/Getty Images)
Rovnaký sklon k populistickej pravici je veľmi zrejmý vo Francúzsku, kde Marine Le Pen vyzerala dobre na to, že po štvrtom pokuse vyhrá prezidentské voľby republiky, hoci aj ona bola falošne napadnutá spolitizovaným systémom trestného stíhania. Je pravdepodobnejšie, že buď prekoná hrozbu, alebo verejné podráždenie zo zneužívania, ktoré predstavuje, sa, rovnako ako v Spojených štátoch, premení v prospech jej strany, či už ju vedie alebo nie. Ešte nedávnejšie nemecké voľby, ktoré prerušili rivalitu medzi kresťanskými a sociálnymi demokratmi starú ako Spolková republika tým, že katapultovali stranu Alternatíva pre Nemecko (AfD) do pozície oficiálnej opozície, vyvolali podozrivo načasované a pochybne motivované 1 100-stranové zistenie, že strana 20 percent celého Nemecka je extrémna organizácia. Kandidátka na kancelárku Alternatívy Alice Weidelová uvádza, že jej politickou hrdinkou je Margaret Thatcherová. Hrdinom nastupujúceho kancelára Friedricha Mertza je Ronald Reagan a prezident Reagan a premiérka Thatcherová si boli názormi a osobnosťou bližší ako dva hrášky v struku, takže náznak, že Alternatíva pre Nemecko je extrémistická organizácia, označenie s desivými historickými dôsledkami v Nemecku, je podozrivý.
Dokonca aj v Kanade, kde minulý týždeň v menšinových voľbách vyhral úradujúci liberálny režim, ktorý v podstate zlyhal, bolo to výlučne kvôli staromódnym predstavám o určitej blahosklonnosti prezidenta Trumpa voči Kanade ako krajine, ktorá nedosahuje očakávania. V týchto voľbách si Konzervatívna strana prudko zvýšila svoju pozíciu a kandidovala takmer na rovnakej úrovni ako Liberálna strana, ktorá v Kanade v podstate absorbovala tradičnú tretiu stranu, demokratického socialistického outsidera naľavo od stredu. A v Británii minulý týždeň v jedných doplňujúcich voľbách a vo veľkom počte komunálnych volieb viedla v prieskumoch Reformná strana. Médiá výrazne zdôraznili skutočnosť, že v doplňujúcich voľbách Reformná strana zvíťazila len o šesť hlasov, ale prekonala predchádzajúci náskok labouristov o 14 000 hlasov. Moderná britská história je plná príkladov tretích alebo štvrtých strán, ktoré medzi voľbami kandidovali veľmi silno, ale nedokázali tento úspech zopakovať vo všeobecných voľbách. Je priskoro povedať, či by to tak mohlo byť aj v tomto prípade, ale súčasné prieskumy naznačujú, že ak by sa teraz konali všeobecné voľby, Reformná strana by získala 30 percent hlasov oproti 20 percentám pre Labouristickú stranu, 19 percentám pre Liberálnych demokratov a 17 percentám pre Konzervatívcov a vytvorila by väčšinu v parlamente, pričom veľká Konzervatívna strana Disraeliho, Churchilla a Thatcherovej by získala iba dvanásť volebných obvodov.
Kocky ešte nie sú hodené, ale bolo by riskantné vylúčiť možnosť, že Reformná strana môže mať hlboký vplyv. Arogantné odmietnutie britských konzervatívcov viesť akúkoľvek serióznu diskusiu o spojení síl s Reformnou stranou, keď to bol práve líder Reformnej strany Nigel Farage, kto pôvodne spustil poplach ohľadom britského členstva v Európe, na nej dnes silne spočíva. Konzervatívna strana s Davidom Cameronom, Theresou Mayovou, Borisom Johnsonom, Liz Trussovou a Rišim Sunakom donútila krajine za osem rokov vymenovať piatich neúspešných premiérov, čo je nezávideniahodný rekord, ktorému sa v histórii tohto úradu, ktorá siaha až do roku 1721, ani zďaleka nepriblížila. Za takéto očividné zlyhanie sa musí zaplatiť cena a konzervatívci by nemali byť spokojní s tým, že táto cena bude čo i len menšia, než akú zaplatia britskí liberáli po prvej svetovej vojne, keď Labouristickej strane umožnili získať základňu ich podpory a udržať si ju bez prerušenia počas posledného storočia.
Súčasná Britská konzervatívna strana sa zdá byť neschopná pochopiť potrebu znížiť náklady na národné zdravotníctvo a zaviesť politiku nižších daňových sadzieb ako jej tradiční oponenti, alebo uprednostniť legitímne obavy britských občanov pred právami ľudí, ktorí vstupujú do krajiny nelegálne, tým, že zneužíva nerozhodnosť vlády Spojeného kráľovstva na obranu hraníc štátu. Ťažká kritika, ktorú tradičné strany dostali minulý týždeň, sa bude opakovať na celoštátnej úrovni, ako sa to stalo v iných sofistikovaných demokraciách, ak ľudia budú mať pocit, že politické strany, ktoré im tradične slúžili, ich už nepočúvajú. Tieto voľby sú takmer posledným varovaním pre tých, ktorí v Spojenom kráľovstve pokračujú v politickom živote, a sú posledným, ktoré si zaslúžia dostať.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.