Európa osemdesiat rokov po druhej svetovej vojne

Európa oslavuje osemdesiate výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Zároveň stojí pred rozhodnutím, či v dohľadnom čase rozpúta rovnako krvavé jatky, alebo sa dokáže vrátiť z kratšej cesty späť.

Dejiny Európy od stredoveku po súčasnosť by sa dali čiastočne definovať ako nepretržitá história ničivých konfliktov. Niektoré boli lokálne, iné regionálne a ďalšie kontinentálne. Tridsaťročná vojna, napoleonské vojny a prvá a druhá svetová vojna boli najničivejšie a najrozsiahlejšie v dejinách Starého kontinentu. Podávajú svedectvo o tom, že ak geopolitické napätie v Európe dosiahne nadkritickú mieru, náš relatívne malý apendix na západnom okraji Eurázie sa môže stať peklom na zemi.

Hustý politický reliéf

Nech to znie akokoľvek paradoxne a brutálne, opakujúce sa vojny v Európe majú geopolitickú logiku. Pohľad na historické aj aktuálne mapy prezrádza, že na relatívne malej ploche pevniny a na priľahlých ostrovoch žije obrovské množstvo národov s rozdielnymi kultúrami a záujmami. Politické hranice sa menili v priebehu času, ale národy a ich záujmy pretrvávajú. V súčasnosti existuje v Európe 44 (podľa niektorých metodík až 51) štátov. V minulosti bol politický reliéf kontinentu ešte komplikovanejší, pretože okrem veľkých monarchií tu bolo množstvo drobných alebo stredne veľkých kniežactiev, mestských republík a iných entít. Je nemožné, aby v amalgáme toľkých subjektov a záujmov nedochádzalo ku konfliktom. Naopak, opäť musíme uznať brutálnu geopolitickú realitu, napätie a konflikty sú skôr normou. Výnimkou je mier. A ešte výnimočnejší je dlhotrvajúci mier.

Európa nezažila osemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny žiaden globálny konflikt. Spojené štáty a Sovietsky zväz proti sebe bojovali na viacerých zástupných frontoch. V Kórei, Vietname, Afganistane, Afrike, Južnej Amerike, na Strednom východe. Prosto takmer úplne všade na tejto planéte. Nikdy si však nezmerali sily v priamej konfrontácii a úzkostlivo sa vyhýbali vojne v Európe. Po rozpade Sovietskeho zväzu bola Európa svedkom a obeťou viacerých ozbrojených konfrontácií na Balkáne či Kaukaze. Nech boli akokoľvek brutálne a nech do nich boli z pozadia zapojené akékoľvek mocnosti, nikdy nepresiahli lokálnu úroveň.

Najväčším konfliktom od konca druhej svetovej vojny v Európe je prebiehajúca vojna na Ukrajine. Napriek jej intenzite, rozsahu a zapojeniu viacerých externých aktérov ani táto vojna nie je globálna. Nie je však iba lokálna, má širší, regionálny charakter. Hlavný problém aktuálne prebiehajúceho konfliktu spočíva v tom, že má potenciál metastázovať do veľkého kontinentálneho kinetického stretu vo všetkých bojových doménach. Vo vzduchu, na súši, na mori i pod hladinou, vo vesmíre/z vesmíru, v kybernetickom aj elektronickom priestore. Nemusí k tomu nevyhnutne prísť, avšak existujú náznaky, že by kataklizma kontinentálnych rozmerov mohla nastať.

Predohra väčšieho konfliktu?

V Európe súčasnosti pôsobia dve protirečivé geopolitické tendencie. Spojené štáty s Ruskou federáciou sa chcú dohodnúť na ukončení ukrajinskej vojny. Američania sa rozhodli vydať touto cestou, pretože na základe doterajšieho priebehu vojny nepovažujú Rusko za dostatočne silné na to, aby dokázalo ohroziť záujmy USA v Európe a v širšom zmysle v severnom Atlantiku. Spojené štáty dokonca vidia Rusko ako ekonomickú a energetickú príležitosť a platí to aj obrátene. Protismernú tendenciu reprezentujú súčasné ukrajinské politické a vojenské vedenie, Briti, Francúzi, Nemci, Poliaci a niektoré ďalšie menej významné európske štáty. Nech to nazývajú akokoľvek, všetko, čo v súčasnosti robia na diplomatickej úrovni, v oblasti finančného plánovania a vojenského „pózovania“, vedome alebo nevedome, úmyselne alebo neúmyselne vedie k prípravám na priamy kinetický stret s Ruskom.

Je celkom možné, že o šesť, dvanásť, osemnásť, dvadsaťštyri alebo tridsať mesiacov sa podarí ukončiť aktuálne prebiehajúce boje, dohodnúť sa na kompromisoch ohľadom územia, kontroly zbrojenia, počtov a druhov zbraní a vojenského personálu a tak ďalej a tak podobne. Problém však spočíva v tom, že najmä z európskej strany necítiť úsilie a komplexné diplomatické a bezpečnostné riešenie. Aj preto môže byť zle nastavené mierové usporiadanie predohrou k druhej, oveľa deštruktívnejšej fáze vojny. Európania (aj keď nie nie všetci) na rozdiel od Američanov stále označujú Rusko za reálnu geopolitickú a vojenskú hrozbu. Američania na základe doterajšieho priebehu vojny považujú Rusov za relatívne slabých. Prinajmenšom v konvenčnom zmysle. Naopak, rozhodujúce európske mocnosti sa správne alebo mylne (vo výsledku je to jedno) domnievajú, že Rusko má revizionistické a imperiálne ambície. Dokonca si myslia, že je schopné svoje ambície uskutočniť, aj keď priebeh vojny na Ukrajine tomu nenasvedčuje. Alebo aspoň predstierajú, že si to myslia.

Moskva nebola za tri roky schopná dobyť celé štyri oblasti na juhovýchode Ukrajiny. To by mohlo a malo signalizovať, že po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 je tento fakt potvrdením definitívneho konca studenej vojny. Londýn, Paríž, Berlín, Brusel a Varšava to však vidia inak. Buď považujú Rusko za oveľa väčšiu hrozbu, akou v skutočnosti je, alebo vidia príležitosť v dohľadnom čase s ním skoncovať raz a navždy. Jeden aj druhý prístup je mylný a môže potenciálne viesť ku geopolitickej kataklizme rozmerov a intenzity, aké sme v Európe osemdesiat rokov nezažili a nepoznali.

Dneper, Volga, Visla, Labe, Rýn

Vzhľadom na to, že doterajší priebeh konfliktu na Ukrajine mal len regionálny charakter, Rusko nebolo nútené prejsť v plnom rozsahu na vojnovú ekonomiku a nepristúpilo k plnej mobilizácii ľudských zdrojov a hospodárstva. Aj preto sa vojna doteraz vyvíjala z hľadiska Ruska nie veľmi presvedčivo. Neznamená to, že vojnu nevyhráva. Vyhráva nepresvedčivo, veľmi pomaly a za cenu obrovských ľudských a materiálnych strát. Diplomatické a vojensko-plánovacie aktivity západoeurópskych štátov či dokonca predstavy o umiestnení britských, francúzskych, nemeckých a poľských vojsť v blízkosti západného brehu Dnepra po ukončení prebiehajúcej fázy konfliktu môžu Rusko presvedčiť o potrebe ekonomicky, personálne a vojensko-materiálne pripraviť sa na druhú, nebezpečnejšiu, brutálnejšiu a oveľa rozsiahlejšiu vojnu. Mohla by sa odohrávať nielen na Dnepri, ale možno aj na Volge či v blízkosti Kaukazu, ale časom by sa mohla preliať opačným smerom k Visle, Labe či nebodaj až k Rýnu.

Samozrejme, popísaný scenár sa nemusí naplniť. Môžeme sa mu vyhnúť za predpokladu, že po ukončení aktuálnej vojny sa nebudú európske mocnosti správať k Rusku rovnako, ako to krátkozrako robili v prípade Nemecka po prvej svetovej. USA si očividne vybrali cestu ekonomickej rekonštrukcie Ruska a Ukrajiny. Podobný scenár Američania použili po druhej svetovej vojne v Nemecku a Japonsku.

Európske mocnosti zatiaľ idú v protismere. Odmietajú pochopiť, že studená vojna je minulosť a že končiaci sa kinetický konflikt na Ukrajine môže byť predohrou k dlhotrvajúcemu mieru, ale aj predsieňou opakovania katastrofy, aká nasledovala v dôsledku nezvládnutého usporiadania politických a bezpečnostných vzťahov v Európe po roku 1918. Schodné riešenie sa našlo až v roku 1945, keď bol celý kontinent materiálne aj morálne v totálnych troskách. Je v záujme nás všetkých aj generácií, ktoré prídu po nás, aby sme sa rýmovaniu tejto časti dejín vyhli za každú cenu.

Peter Tóth