Ako môže pravica vyhrať svet: Preniesť nacionalizmus na internacionalizáciu

Netreba politológa, aby pochopil, že západná populistická-pravica je v poslednom čase v kurze. Doslova v každom kúte západného sveta – od Spojených štátov cez Čierne more až po Britské ostrovy až po severovýchodnú Európu až po Stredozemné more – vyhrávajú voľby populisticko-pravicové strany. Ale hoci táto séria volebných víťazstiev bola vzrušujúca, bola to tiež len séria volebných víťazstiev.

Parthenon v Aténach. Západná civilizácia tu začala, ale kto ju teraz bude brániť? (Foto Ivan Dmitri/Michael Ochs Archives/Getty Images)

A v politike, podobne ako v prípade gravitácie, čo ide hore, musí ísť aj dole. Tieto strany nebudú vyhrávať večne. Skutočnosť, že strana talianskej premiérky Giorgie Meloniovej má v prieskumoch verejnej mienky tak vysoké %– na úrovni 30 percent – už viac ako dva roky, je v politickom čase (najmä v talianskom politickom čase) niečo takmer ako večnosť. Holandská pravicová koalícia, ktorá sa poskladala po dlhých rokovaniach, je už teraz v horúcej vode; ak by sa voľby konali dnes, výsledok by bol rozskok, keď by rozhodca hodil loptu medzi dvoch súperiacich hráčov. Maďarský premiér Viktor Orbán, ktorého Budapešť bola svetlom v tme medzivládia Joea Bidena, je tiež v tesnom súboji so svojou opozíciou. A v Amerike sú víťazstvá prezidenta Donalda Trumpa síce pôsobivé, ale do istej miery tesné.

Inde prudký nárast podpory neviedol k vládnutiu. Francúzske populisticko-pravicové Národné zhromaždenie jasne skončilo v minuloročných parlamentných voľbách v ľudovom hlasovaní – ale vzhľadom na francúzsky politický systém sa umiestnilo na treťom mieste v počte kresiel. A zatiaľ čo nemecká AfD a Britská reformná strana prešli v prieskumoch verejnej mienky cez svoje vládne strany, obe krajiny nebudú mať voľby do roku 2029, čo znamená, že obe budú musieť udržať svoju dynamiku, kým sa desaťročie takmer neskončí.

A to je ťažké, najmä ak zo scény zmiznú problémy, ktoré tieto strany priviedli do popredia politiky – ako napríklad migrácia. Republikánska strana už čelí tomuto problému: Trumpova administratíva mala taký úspech pri znižovaní počtu prichádzajúcich migrantov, že obavy z imigrácie klesli. Ak sa establišmentné strany na Západe umúdria a „ukradnú“ kľúčové problémy, ktoré podnietili populistické návaly, udržať dynamiku môže byť nemožné.

Pokiaľ sa západná pravica nerozhodne inak: obrátiť sa k viac než len volebným víťazstvám spojením sa v spoločnej obrane západnej civilizácie.

Ide o tému, ktorá rýchlo získava na popularite. Keď som v roku 2023 prvýkrát v diskusii o politike talianskej premiérky Giorgie Meloniovej vymyslel termín „západný nacionalizmus“, západná populistická pravica bola stále na nerovnomernom základe. Po prekonaní COVIDu, ktoré znamenalo krátky pokles vo víťazstvách populistickej pravice, bola budúcnosť neistá. Teraz však populistická pravica neustále vyhráva a postavy na Západe hovoria o západnej civilizácii. Meloniová a Trump nedávno diskutovali o tom, ako urobiť „západnú civilizáciu opäť skvelou“, rovnako ako Argentínčan Javier Milei. Orbán tiež opakovane narážal na dôležitosť obrany našej spoločnej civilizácie.

Spojenie západných populisticko-pravicových strán okolo tejto témy by týmto stranám a osobnostiam umožnilo spojiť sa pod spoločným praporom bez toho, aby sa vzdali dôležitosti vecí, ako je národná suverenita, ani by sa nemuseli zhodovať na litániách vecí, na ktorých sa momentálne nezhodujú. Rodiny žijú v oddelených domoch, vlastnia oddelené nehnuteľnosti a majú silné nezhody – ale stále sa môžu spojiť ako rodina, ktorú spája spoločná história. Dalo by to inšpiratívny cieľ, ku ktorému by sme sa mali dopracovať, pozitívum by to vykompenzovalo negatívum neustáleho útočenia na establišment (čo je síce zaslúžené, ale niekedy odradí niektorých voličov).

V súčasnosti však prakticky neexistujú žiadne pokusy o zblíženie západnej pravice. Neexistuje ani jediný motivačný odkaz pre západné populisticko-pravicové hnutie, okrem „Establishment bad“. Čo, ako už bolo diskutované, dostane zatiaľ len akékoľvek volebne založené hnutie.

Neexistujú ani plány, čo robiť, keď sa volebné úspechy nevyhnutne pozastavia alebo vyschnú – niečo, čo sa nevyhnutne stane. Keď sa progresívne strany dostanú do politickej divočiny, majú obrovské siete, o ktoré sa môžu oprieť: mimovládne organizácie, mediálne skupiny, think-tanky. Západná populistická pravica má väčšinou sieť podcastov. Ktoré sú užitočné! Ale nie dosť na udržanie sa v tempe, ak by došlo k najhoršiemu.

Odpoveďou je vytvorenie novej organizácie, možno nazvanej „Výbor na záchranu západnej civilizácie“. Takáto organizácia by nemala žiadnu moc nad zúčastnenými stranami alebo jednotlivcami. Namiesto toho by to bol organizátor s cieľom jednoducho prinútiť ľudí hovoriť a zdieľať stratégie.

V prvom rade by existovali tri ciele, na ktorých by takáto organizácia mohla pracovať.

Prvým by bolo organizovanie výročných konferencií, na ktoré by boli pozvaní predstavitelia všetkých hlavných západných populisticko-pravicových strán, teda „Summit pre západnú civilizáciu“. To by sa líšilo od organizácií ako NatCon, pretože by to bolo navrhnuté s cieľom zachovať a zachovať západnú civilizáciu. Miesta by sa mohli zmeniť – prvé možno vo Washingtone, druhé v Budapešti alebo Ríme atď. Rečníci a panelisti by sa zapojili a zdôraznili potrebné hlavné diskusie. Okrem toho si tvorcovia politík a analytici mohli vymeniť stratégie a úspešné strany sa mohli podeliť o to, čo im vyhovovalo (a mohli by vypracovať úskalia, ktorým sa treba vyhnúť). Tieto diskusie by mohli rozprúdiť ďalšie vlny vo forme odvetvových podujatí, vytvárania think-tankov alebo iných vzdelávacích/advokačných organizácií.

Druhým cieľom by bola publikácia. Takáto publikácia môže byť jednorazová alebo ešte lepšie výročná (možno súbežne s každou konferenciou). Je však dôležité mať niečo „skutočné“, literatúru, ktorú možno rozdávať alebo sprístupňovať online. Takáto publikácia by mohla byť malá: možno ide o vyhlásenie princípov sprevádzané esejami o minulosti, súčasnosti a budúcnosti západnej civilizácie od hýbateľov a mysliteľov naprieč Západom, od Poľska až po západ Spojených štátov.

Tretím by bol dohľad nad výmenným programom zamestnancov/študentov medzi rôznymi západnými think-tankmi a zúčastnenými politickými stranami. Americkí republikáni by sa mohli ocitnúť v spolupráci so spojencami v Bruseli alebo Budapešti, alebo naopak. Európski konzervatívci by mohli stráviť semester stážou v Republikánskom národnom výbore. Do programu by sa mohli zapojiť aj populisticko-pravicové médiá, pričom zamestnanci alebo stážisti jednej organizácie strávia niekoľko mesiacov učením sa v iných na Západe.

Nič z toho by nezmazalo jasne národný charakter každej populisticko-pravicovej strany. Rovnako nikto by nikomu nevnucoval konkrétnu politiku. Ale spojilo by to rozdrobené právo. Tým by sa podporila komunikácia medzi stranami, ktoré, hoci od začiatku populistickej vlny prešlo desaťročie, mali za sebou nebezpečne málo diskusií.

Práve teraz je západná populistická pravica – aspoň tí, ktorým záleží na západnej civilizácii – rozdelená. V rámci Európy existujú minimálne tri skutočne konzervatívne európske parlamentné zoskupenia. A zatiaľ čo Republikánska strana, vedená jednotlivcami, ako sú prezident Trump a viceprezident JD Vance, sa odpútala od svojho šantenia s globalizmom zo začiatku 21. storočia, stále je za oceánom a so svojimi európskymi kolegami sa príliš nespája. Ak pohyb zostane rozdelený, kusy budú odštiepené jeden po druhom.

Ak by sa však zjednotila pod zástavou záchrany západnej civilizácie, mohla by zmeniť smer amerického a európskeho politického myslenia na ďalšie desaťročia.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/04/how-the-right-can-win-the-world-taking-nationalism-international/