Mám s tým trochu problém….s čím? Vysvetlím. Vždy som si vážil ľudí, ktorí nemenili názory a neprispôsobovali sa oportunisticky dobe podľa aktuálnej politickej situácie v snahe mať vždy zo všetkého, a za akýchkoľvek podmienok, osobný prospech.
Mojou výhodou je, že sa pokojne môžem hlásiť k všetkému, čo som v živote vyjadril ako komentátor v novinách, rozhlase a v televízii. Nik nemôže prísť a povedať mi: „Počúvaj, však ty si kedysi hovoril niečo celkom iné ako dnes, tak ako to vlastne s tebou človeče je?“ Všetko, čo som v minulosti verejne napísal alebo povedal, môžem zo svojho archívu vytiahnuť hoci aj zajtra a po tridsiatich rokoch to uverejniť bez akejkoľvek úpravy alebo hanby za moje názory v minulosti. Je to cenná výhoda, umocnená navyše tým, že čas ukázal, že som mal pravdu.
Trebárs môj obsiahlejší článok v denníku Slovenská Republika pod titulkom „Americký etnocentrizmus… a čo s ním“, z leta 1994, teda pred viac ako tridsiatimi rokmi, ktorý urobil rozruch na zahraničných zastupiteľských úradoch v Bratislave. Do bodky som mal v tom vyargumentovanom článku pravdu. Podobne aj moje zamyslenie v pravidelnej nedeľnej relácii Slovenského rozhlasu „Živé Slová“ v roku 1998, v ktorom som sa zaoberal potrebou dvíhania zdravého sebavedomia a hrdosti Slovákov na svoju vlasť. Prípadne môj prvý anglický článok v amerických novinách PROGNOSIS v roku 1992 pod titulkom „Democracy in Slovakia“, v ktorom som sa zastal národne orientovaných slovenských novinárov a intelektuálov, ktorí sa vzopreli krajne tendenčnému a neobjektívnemu informovaniu zahraničných médií o Slovensku keď nás hrubo očierňovali, že sme národ nevzdelaných nacionalistov, budovateľov nebezpečnej komunistickej Gabčíkovskej priehrady, rozvracačov federácie a utláčateľov národnostných menší. Dlhšie sa zberám uverejniť tu pre ilustráciu pár mojich starých článkov. V najbližších dňoch to už urobím.
Mám len trochu problém s ľuďmi, ktorí svoje názory otočili o 180 stupňov a dnes hovoria niečo celkom iné ako pred pár desaťročiami, a dokonca si na tom v minulosti vybudovali svoju lukratívnu novinársku alebo humoristickú kariéru. Istý veľmi známy humorista v rokoch, ktorý je dnes diametrálne odlišný od seba samého v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, vraj rád číta moje články, váži si ma a chcel by sa so mnou stretnúť. Teraz? Prečo nie v roku 1996 alebo 1997 keď ho boli plné médiá a kabaretné scény s jeho bičujúcim výsmechom národne orientovaných ľudí ako som bol ja a moji priatelia? Čo si ja mám čo sním dnes povedať? Absolútne nič. Mám totiž sloniu pamäť. Výrazne vtedy svojím iritujúcim a neprirodzene nasilu koktavým posmechom poškodil nášmu národu ako zabávač a ja by som sa určite nezdržal povedať mu to dnes aj do očí.
Dostal som pred časom na Facebooku žiadosť o priateľstvo od Petra Weissa…. okamžite som ju bez mihnutia oka zamietol. Ďalší podobný prípad….. bol mojím spolužiakom na Filozofickej fakulte a všetci sme sa mu vyhýbali lebo priam sršal zúrivým marxistickým nadšením mladého boľševického fanatika…. išiel z neho strach, od neho len čo najďalej, hovorili sme si všetci…. a dnes? Pre boha živého, pozrite sa na neho. V správe som mu stručne napísal, že s ľuďmi ako je on nemám nič spoločné a čudujem sa, že mi vôbec žiadosť o priateľstvo poslal.
Aj medzi takzvanými alternatívnymi komentátormi, dokonca veľmi prominentnými, sú takí, ktorí, ako trebárs Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko, stáli v minulosti na opčnej strane ako ja. Prosím, v poriadku, každý má právo zmeniť názor, určite by som také právo mal aj ja. Lenže skúste si ma predstaviť, ako by som trebárs po dvadsiatich-piatich rokoch názorovo vyhranej komentátorskej činnosti zrazu otočil o 180 stupňov a stal sa pred siedmimi rokmi napríklad pravidelným komentátorom v týždenníku Týždeň, denníku SME alebo v DenníkuN. Čiže urobil by som niečo podobné ako pred časom po roku 1989 Marián Leško. Absurdné! A o tom to práve je, ja totiž svoje názory nemením, hoci by som si bol mohol finančne náramne polepšiť.
Prečo nezinkasovať napríklad od americkej ambasády okrem pochvaly aj chrumkavých 50 000 amerických dolárov? Hneď by som mal na nové auto, lebo moja stará Toyota je z roku 2002….. Nezišlo by sa mi nové? Ja som sa spokojne mohol stať trebárs aj druhou Monikou Tódovou…. prečo nie? A chodiť s partiou rečniť do DPOH a na tribúny spolu so Šnidlom každý druhý piatok na opozičných mítingoch ako popredný aktivista hnutia Mier Ukrajine.
No nič, dnešné stretnutie v Bratislave je s ľuďmi rovnakej „krvnej skupiny“. Nezmenili sme sa, pribudli nám len roky a vrásky, ale nezmenili sme svoje postoje k potrebám národa a nášho štátu ako celku, a práve preto máme právo vyjadriť sa aj kriticky, ak je to potrebné…..
Michal Zoldy
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.