ŠTEFAN KVIETIK SI ZASLÚŽI ŠTÁTNY POHREB

Ešte zopár osobných spomienok na jedného z najväčších slovenských umelcov všetkých čias, nesmrteľného Štefana Kvietika. Miloval šport, bol veľkým fanúšikom FC Barcelona, ale aj obdivovateľom Novaka Djokoviča, komentoval aj hokejové zápasy a pravidelne sa ma pýtal, či som to videl alebo mi vopred hlásil, kedy hrajú. S láskou sa staral o svoju záhradu, miloval kvety, vtáky, stromy a ešte minulý týždeň stihol uviazať vinič – keď som ho videl pri tejto práci, nemohol mi nepripomenúť svoju legendárnu postavu Urbana Habdžu z Červeného vína. Bol vášnivým poľovníkom, zbožňoval prírodu, najmä svoje milované Štiavnické vrchy, o ktorých vedel hovoriť s takou nehou ako o milenke. V posledných rokoch chodil už iba na postriežku pozorovať zvieratá, ale to mu stačilo, vtedy bol šťastný. Milovník dobrého vína a krásnych žien dostával v čase svojej najväčšej slávy 100 – 150 listov denne a po každom divadelnom predstavení na neho čakala záplava ctiteliek. Toto sa už asi nikdy opakovať nebude a túto poznámku venujem nielen všetkým tým dnešným influencerom a hviezdičkám, ktoré si namýšľajú, že ich každá mediálna pozornosť robí populárnymi či dokonca slávnymi, ale aj nám ostatným, aby sme si uvedomili, aký jedinečný zjav to bol.

Jeho herecké majstrovstvo spájalo i názorových protivníkov. Dokonca aj Richard Stanke sa o ňom vyjadril, že to bol „jeden skvelý neskutočný herec“. Štefan Kvietik však bol aj nesmierne dobrým človekom. Mal rád ľudí, vyjadroval sa o nich iba s úctou a láskou a ak mu niekto ublížil, nespomínal ho, nikoho neosočoval, ani nekritizoval. Bol to aristokrat ducha, neobyčajne kultivovaný, zdvorilý a vzdelaný pán. Dnes je slovo „pokora“ už zdevalvované, ale on bol jeho pravým a nefalšovaným nositeľom. Nikdy sa nevyvyšoval, hoci mal byť na čo pyšný, skromnosť bola jeho najväčšia cnosť a pred rokmi, keď ho niekto označil za najväčšieho herca, to dôrazne odmietol, tvrdiac, že najväčšími hercami boli Karol Machata a Ctibor Filčík. Vždy prísne odlišoval umeleckú stránku od politickej, preto, aj keď mali diametrálne odlišné názory na dianie v spoločnosti, nedal na Milku Vášáryovú dopustiť a nazýval ju „Madonnou slovenského herectva“. Do konca života mi bude ľúto, že sme nestačili zrealizovať jeden nápad, ktorý som mu pripravoval ako darček k májovým narodeninám: chcel som ho vziať do Lomnického sedla, v ktorom sa nakrúcala kultová Medená veža, a kde nebol od vzniku filmu, a urobiť o tom krátky dokument…

O máloktorom človeku možno povedať, že mal tak hlboko v srdci Slovensko, ktoré bezhranične miloval. Dušou bol národniar, ale nebol to nijaký primitívny nacionalista, extrémizmus každého druhu ho odpudzoval, bol ctiteľom rázusovskej Slovenskej národnej strany, ktorá podľa neho tvorila neprekonateľný ideál. Čítal aj moje knihy, veľa sme sa o Slovensku rozprávali a azda aj preto sme si tak rozumeli – on prirovnával naše rozhovory k tenisovej hre, kde ja som mu prihrával „loptičky“ a umožnil mu tak rozvíjať vlastné myšlienky. A hoci ma jeho najbližší v týchto smutných chvíľach, keď nás opustil tak náhle a nečakane, ubezpečovali, že ma mal „veľmi, veľmi, veľmi rád“, ja sa nehanbím priznať, že pre mňa to bol poloboh antických rozmerov, ku ktorému som vždy vzhliadal. O to ťažšie a bolestivejšie sa mi o tom rozpráva, keď o ňom už hovoríme iba v minulom čase…

O Štefanovi Kvietikovi sa v týchto hodinách a dňoch veľa porozprávalo a ešte sa aj porozpráva. No len málokto vie, že v roku 1990 mal byť protikandidátom Václava Havla pri voľbe prezidenta ČSFR. Osobne s ním o tom hovoril aj Alexander Dubček. Kandidatúru však odmietol. Svoje poslanie videl viac na umeleckom poli, ale predstavte si, akú múdru a charizmatickú hlavu štátu by sme mali… On sa však utiahol do úzadia. V posledných rokoch úplne stratil kontakt s tvorcami legendárnej Tisícročnej včely. No keď pred pár týždňami spisovateľ Peter Jaroš oslavoval 85. narodeniny, vypýtal si odo mňa jeho telefónne číslo, aby mu zavinšoval. Obaja sa tomuto zvítaniu veľmi potešili, veď mali na seba krásne spomienky nielen z nakrúcania, ale aj z Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach.

Ktosi ho dnes prirovnal k Belmondovi… Typovo to bol skôr slovenský „Lino Ventura“, ktorého mal rád a ktorého aj daboval (no svoj hlas prepožičal napríklad tiež Seanovi Connerymu v Mene ruže). Ale svojím významom naozaj pripomína „slovenského Belmonda“. Je to vývozný artikel, ikona slovenskej kultúry, ktorá formovala našu mladosť, dozrievanie, správanie… Preto by som bol nesmierne šťastný, keby sme už konečne aj my dokázali oceniť našich najväčších z najväčších. Keby sme si uvedomili, že herecká generácia takých velikánov, akými boli Ladislav Chudík, Karol Machata, Ctibor Filčík, Gustáv Valach, Július Pántik, Jozef Kroner, ale aj Mária Prechovská, Emília Vášáryová či Božidara Turzonovová, mala svetovú úroveň a dokázala by schovať do vačku aj hollywoodskych hercov.

Rozlúčiť sa so Štefanom Kvietikom tak ako sa napríklad Francúzsko dokáže lúčiť so svojimi geniálnymi osobnosťami, je povinnosťou kultúrneho národa. Veľmi ma mrzelo, že pri príležitosti jeho 90-ky sa nenašiel nikto, kto by mu udelil nejakú štátnu cenu, že sa nezmestil ani len do tej trápnej „Siene slávy“ verejnoprávnej televízie. Ale aj keď si maestro na svetských poctách vôbec nezakladal, dnes s plnou vážnosťou vyhlasujem a navrhujem: Štefan Kvietik si zaslúži štátny pohreb. Ako výnimočná osobnosť, ktorá ovplyvnila životy niekoľkých generácií, ktorá tento národ spája a definuje, a za ktorou úprimne smúti celá spoločnosť. Veľmi o to prosím: on si takúto poctu naozaj zaslúži.

Eduard Chmelár