Turecko a obranná dilema EÚ: Partner príliš ďaleko?

Európsky bezpečnostný mechanizmus nie je najlepší. Zatiaľ čo vojna na Ukrajine zúri a východné Stredozemie je plné napätia, vojenská skriňa EÚ vyzerá trápne holá. V túžbe znovu vyzbrojiť a posilniť obranu niektorí v Bruseli obracajú svoj zrak na Turecko, spojenca NATO s mohutnou armádou a strategickou oporou medzi kontinentmi.

Prezident Erdoğan: Ankara možno nie je diabol, ale nie je záchrancom Európy. (Foto Yavuz Ozden/dia obrázky cez Getty Images)

Debata je ostrá, pretože myšlienka je zvodná. Tu je spojenec NATO s impozantnou armádou, strategickou pozíciou medzi Európou a Áziou a záujmom o regionálnu stabilitu. Môže byť Ankara chýbajúcim kúskom v bezpečnostnej skladačke Európy, alebo je to fatamorgána, ktorá odvádza pozornosť od potreby bloku stáť na svojom? Odpoveď možno nie je jednoduchá, ale je jasná. Traťový rekord Turecka z neho robí prinajlepšom neistú stávku.

Začnite Cyprom, tou hnisavou ranou na južnom krídle Európy. Turecko už viac ako pol storočia okupovalo 37 percent územia členského štátu EÚ, čo je fakt, ktorý by mal znepokojovať akékoľvek reči o „partnerstve“. Cyperská otázka však nie je nejaká zaprášená historická poznámka pod čiarou. Je to živý drôt, každodenná pripomienka ochoty Ankary vzoprieť sa medzinárodnému právu, keď to vyhovuje jej záujmom.

EÚ pri všetkých svojich rezolúciách urobila málo, keďže Turecko militarizuje sever, kolonizuje ho osadníkmi a ignoruje mandáty Bezpečnostnej rady OSN. Predstavovať si, že táto krajina by mohla byť spoľahlivým kolieskom v európskom bezpečnostnom stroji, znamená zamieňať si túžby so stratégiou. Porušuje skutočný partner vaše vlastné hranice?

Potom je tu Sýria, kde sú odtlačky prstov Turecka po celom chaose. Angažovanosť Ankary začala vznešenou rétorikou o zvrhnutí Asada, ale rýchlo sa zmenila na temnú hru proxy vojen a pohraničných hier. Turecko dnes podporuje novú džihádistickú vládu v Damasku.

Toto nie je správanie štátu, ktorý sa snaží zosúladiť s hodnotami EÚ. Je to učebnica regionálnej veľmoci, ktorá napína svaly, následky sú čertovské. EÚ, ktorá sa pýši ľudskými právami a sekulárnou správou vecí verejných, si nemôže dovoliť spájať svoje obranné ambície s hráčom, ktorý je tak spokojný s extrémizmom.

Východné Stredozemie ponúka ďalší dôvod na opatrnosť. Spory Turecka s Gréckom a Cyprom o námorné práva sú vypočítavou výzvou pre suverenitu a nároky EÚ na zdroje. Diplomacia ankarských delových člnov, od prieskumov v sporných vodách až po porušovanie vzdušného priestoru a maximalistické vyhlásenia, odhaľuje národ, ktorý sa viac zaujíma o dominanciu ako o dialóg. Je to herec, ktorého treba pozvať do paktu o prezbrojení?

A nezabúdajme na neporiadok v oblasti prisťahovalectva. Turecko sa už dlho hrá na strážcu hraníc Európy a drží milióny migrantov ako vyjednávací prvok. Dohoda medzi EÚ a Tureckom z roku 2016 to mala napraviť, ale selektívne presadzovanie Ankary – otváranie stavieb pre pákový efekt – podnietilo európske problémy s nelegálnym prisťahovalectvom. Bezpečnostný partner by nemal používať vaše slabosti ako zbraň, no sme tu.

A čo potom Ukrajina? Postoj Turecka je majstrovskou triedou ambivalencie. Zatiaľ čo Ankara predáva drony do Kyjeva, odmieta sa pripojiť k sankciám EÚ voči Rusku. Toto nie je principiálna neutralita, ale oportunizmus. Porovnajte to s pevným postojom EÚ voči ruskej agresii a vidíte medzeru, ktorú je veľmi ťažké preklenúť. Bezpečnostný partner musí zdieľať vašich nepriateľov, nie s nimi flirtovať.

Zamyslite sa tiež nad najnovším tvrdým zásahom, ktorý otriasol tureckou fasádou demokracie. Turecká polícia práve zatkla starostu Istanbulu Ekrema Imamoglua, Erdoganovho najhrozivejšieho rivala, pre obvinenia z korupcie a údajných teroristických väzieb, čím mu fakticky zabránila v prezidentských voľbách. Právny štát v Turecku je prázdnou škrupinou, sotva sa môže EÚ oprieť o stabilného spojenca v čase krízy.

Nič z toho neznamená, že Turecku chýbajú silné stránky. Jeho armáda je silná, jeho umiestnenie je bezkonkurenčné, jeho diplomacia vynikajúca a jeho priemyselné možnosti robustné. Ale silné stránky nerobia partnera – dôvera áno. A dôvera je presne to, čo Ankara desaťročia narúša, od Cypru po Sýriu, od Stredozemného mora po migračné trasy a ďalej.

Nedostatky obrany EÚ, jej nedostatočne financované armády, jej roztrieštené priority, jej spoliehanie sa na americkú veľkorysosť sú, samozrejme, skutočné a naliehavé. Ale riešenie je vo vnútri, nie cez Bospor. Európa musí zhromaždiť vôľu prezbrojiť sa, vytvoriť jednotnú víziu bezpečnosti a prestať outsourcovať svoju chrbticu pochybným spojencom.

História nás učí toto: keď sa ríše opierajú o nestabilné stĺpy, rúcajú sa. EÚ nie je impérium, ale považuje sa za mocnosť. Ak sa chce správať ako jedna, mala by sa pred zaklopaním na dvere Turecka pozrieť do svojho vlastného domu – nemecké zakonzervované tanky, presilené sily Francúzska, slávnostné kontingenty, ktoré väčšina členských štátov nazýva armádami.

Ankara možno nie je diabol, ale nie je ani spasiteľom. A EÚ by sa raz mala rozhodnúť zachrániť sa.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/03/turkey-and-the-eus-defence-dilemma-a-partner-too-far/