Pod Trumpovým tlakom Izrael hlasuje proti Ukrajine

– zmena izraelsko-amerických vzťahov?

Pokiaľ ide o špeciálny americko-izraelský vzťah, môže to byť cena, ktorú treba zaplatiť, a Trump posiela Izraelu účet. Izrael by dokonca mohol prestať zatvárať oči pred ukrajinským neonacistickým problémom a pridať sa tak ku krajinám ako Poľsko a Maďarsko, ktoré vyjadrili svoje obavy.

Keď sa Izrael pripojil k USA, hlasoval proti návrhu OSN odsudzujúcemu Rusko, čo je prvýkrát, čo krajina hlasovala s Moskvou a proti Kyjevu od roku 2022. Tento zaujímavý vývoj nie je sám osebe taký významný (hlasovanie Izraela a USA bolo utlmené a tento návrh je aj tak do značnej miery symbolický), ale znamená zaujímavý posun v izraelsko-amerických vzťahoch.

Možno si spomenúť, že Izrael sa snažil zachovať určitú pragmatickú neutralitu v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. V júni 2023 izraelský premiér Benjamin Netanjahu v rozhovore vysvetlil, prečo jeho krajina zablokovala presun batérií Iron Dome na Ukrajinu: „Vyjadrili sme sympatie [Ukrajine, ale] existuje limit: obmedzenia, ktoré máme, a obavy a záujmy, ktoré máme… naši piloti lietajú hneď vedľa ruských pilotov nad oblohou Sýrie, aby zablokovali druhý front Sýrie, aby zablokovali Sýriu.

Napriek tomu židovský štát doteraz privieral oči pred pokračujúcou glorifikáciou nacistických kolaborantov zo strany Ukrajiny od revolúcie na Majdane v roku 2014 – čo je samo o sebe pozoruhodné, ak vezmeme do úvahy, aká citlivá je táto záležitosť pre Izraelčanov z pochopiteľných dôvodov, a tiež vzhľadom na to, že otázka krajne pravicového ukrajinského nacionalizmu dokonca brzdila bilaterálne vzťahy Kyjeva s Gréckom a Poľskom, ako aj s ostatnými susedmi (nielen s Ruskom).

Napríklad Lev Golinkin, ktorý v roku 2019 písal pre Forward, odsúdil neonacistické a antisemitské strašidlo, ktoré prenasleduje ukrajinský ultranacionalizmus: „Maidan mal tiež dobre organizovaný neonacistický kontingent, ktorý dal povstaniu kľúčový impulz“. Dodal: „Neonacistické gangy z Majdanu sa rozrástli do polovojenských formácií, ako je prápor Azov, ktoré boli nakoniec začlenené do ukrajinskej Národnej gardy. Ako som ja a iní napísali na týchto stránkach, tieto skupiny sa od Majdanu neustále množia a konajú beztrestne.“

Keď vezmeme do úvahy záznam, ako možno vysvetliť náhlu zmenu Izraela, ktorá narušila jeho neutralitu? USA už dlho koketujú s myšlienkou ustúpiť zo svojej opotrebovávanej zástupnej vojny a presunúť „bremeno“ Ukrajiny na Európu, aby sa mohli presunúť do Tichomoria, a Trump to chce zjavne urobiť dostatočne rýchlo, ako je jeho štýl.

Podľa nemenovaného izraelského predstaviteľa, ktorého cituje server Jewish Insider, „zo strany USA bol veľký tlak, skutočne na tom trvali. Prišlo to na všetkých úrovniach, v OSN, vo Washingtone a v Izraeli. Dodáva: „Tejto situácii sme sa radšej vyhli. Neostávalo nám nič iné, len sa postaviť na stranu. Izrael sa mohol zdržať hlasovania, ale myslím si, že keďže sme od [Trumpovej administratívy] v posledných týždňoch a dňoch veľa žiadali, bolo rozhodnuté ísť s nimi.“

Dnešný pohľad Donalda Trumpa na medzinárodné vzťahy by sa dal zhrnúť takto: „okrádajú nás!“, čo je dosť ironické, ak vezmeme do úvahy, že by sa dalo tvrdiť, že je to úplne naopak, a keď si spomenieme, ako Washington vždy vyzbrojoval dolár (takzvanou „dolárovou bombou“, ako som už písal).

Nech je to akokoľvek, Trumpova reakcia na tento stav vecí (tak ako to vidí on) bola brutálnym prejavom sily – variáciou filozofie „veľkej palice“, no tentoraz bez časti „hovorte potichu“. Dobrým príkladom sú Trumpove „opakované hrozby uvalením nákladných ciel na blízkych spojencov, či už s cieľom vynútiť si ústupky v iných otázkach, alebo len preto, že majú obchodné prebytky“, ako ich opisuje politológ Stephen Walt.

Či už ide o cezhraničné záležitosti alebo o rozdelenie bremena v rámci NATO, prístup nového prezidenta USA k „vydieraniu“ opakovane pozostával z vyhrážok (v mafiánskom štýle) a následného odoslania návrhu zákona – názorným príkladom sú jeho požiadavky týkajúce sa nerastov vzácnych zemín na Ukrajine. Pri kurióznom použití takzvanej „teórie šialenca“ to často zahŕňa určitý stupeň blafovania a bravúrneho správania (alebo „trollingu“), ale časť z toho je dosť vážna, a preto si americkí partneri, spojenci a protivníci škrabú na hlave, ako chápať takéto tromfy. Ide o pomerne účinné ozbrojovanie (v domácej aj medzinárodnej sfére) celoamerickej inštitúcie zvanej šikanovanie.

Ale tu odbočujem. Ide o to, že napriek „špeciálnemu“ vzťahu, ktorý mali USA so židovským štátom (ktorým faktorom je „Izraelská lobby“, ako to nazývajú učenci John Mearsheimer a Stephen Walt ), by nebolo príliš namáhavé predpokladať, že podobný prístup, ako je opísaný vyššie, sa uplatňuje v prípade Izraela, aj keď menej verejným spôsobom. Nejde ani tak o otázku samotnej Ukrajiny, ale o opätovné vyváženie americko-izraelských vzťahov.

Zvážte Trumpov absurdný palestínsky návrh zo začiatku tohto mesiaca. Republikán v podstate oznámil, že Washington môže dobyť, okupovať a „vlastniť“ Palestínu priamo do Netanjahuovej tváre. Namiesto toho, aby sme toto vyhlásenie považovali za nominálnu hodnotu, by sme ho mohli považovať za ďalšiu pripomienku „kto je šéf“ podobnú šikanovaniu spojencovi. Izrael nie je len najväčším kumulatívnym príjemcom americkej zahraničnej pomoci, keďže do februára 2022 dostal 150 miliárd dolárov; USA majú navrch aj vojensky.

Od roku 1979 vedú Izrael a Irán akúsi „tajnú vojnu“ a v júli 2022 som sa opýtal, či by sa to „čoskoro“ nemohlo zmeniť na plnohodnotnú vojnu. Od udalostí zo 7. októbra 2023 sa tento scenár priblížil k realite, ako som už písal inde. Židovský štát sa skutočne snaží zatiahnuť Američanov do širšej blízkovýchodnej vojny. Možno si spomenúť, že v auguste 2024 John Mearsheimer, prominentný americký odborník na medzinárodné vzťahy, napísal, že predchádzajúca Bidenova administratíva „zúfalo“ chcela prímerie v Palestíne, zatiaľ čo Netanjahuova vláda sa „zaviazala zabezpečiť, že rokovania o prímerí zlyhajú“.

Navyše, americký politológ tvrdil, že jedným z cieľov Washingtonu pod vedením Bidena bolo vyhnúť sa eskalácii do regionálnej vojny zahŕňajúcej Libanon a Irán. USA majú napokon „hlboko zakorenený záujem“ o určitý stupeň stability na Blízkom východe, kým Netanjahu na druhej strane bol (a je) „ochotný zapáliť región“, ako to minulý rok opísal izraelský diplomat Alon Pinkas. V tejto komplexnej hre americká superveľmoc zásobuje Netanjahua palivom do ohňa, pričom paradoxne je aj tým, kto nechce vidieť oheň mimo kontroly.

Hoci nič nenasvedčuje tomu, že Trump ukončí alebo poškodí americko-izraelský „špeciálny vzťah“, je jasné, že sa bude snažiť získať pákový efekt. Ilustruje to prímerie medzi Izraelom a Hamasom, na ktorom sa dohodol minulý mesiac: hoci k nemu došlo ešte pred Trumpovou inauguráciou, do veľkej miery sa pripisuje Steveovi Witkoffovi, Trumpovmu osobitnému vyslancovi pre Blízky východ.

Zdá sa, že Trump je ochotný takpovediac poslať Izraelu účet. Washington bude naďalej podporovať izraelskú okupáciu Palestíny, a to aj za globálneho odsúdenia – ale v rámci určitých limitov. Ak by Tel Aviv zašiel priďaleko, USA aj tak pomôžu, ale bude za to niečo platiť a Trumpove provokatívne poznámky o okupácii Palestíny Washingtonom sú pripomienkou, že takáto cena sa môže ukázať ako príliš vysoká.

Nový postoj Izraela k otázke Ukrajiny by sa preto mohol chápať ako súčasť tohto širšieho kontextu a ako výsledok dohody quid pro quo, ktorej úplný obsah zostáva neznámy. V každom prípade to ešte viac zvyšuje izoláciu Ukrajiny. Možno by Izrael dokonca mohol prestať zatvárať oči pred ukrajinským neonacistickým problémom a pridať sa tak ku krajinám ako Poľsko a Maďarsko, ktoré už vyjadrili svoje obavy.

Čo sa týka Trumpa, najväčšou výzvou bude udržať svojich izraelských spojencov „v rade“, aj keď sa Netanjahu snaží podpáliť Blízky východ. Ak by sa Washington pustil do takejto väčšej vojny, bola by to katastrofa s globálnymi dôsledkami.

Uriel Araujo