Vulgárnosť, kriminalita, znásilnenia, zhrubnutie verejného života, liberálne Anglicko je minulosťou.
Londýn, keď bola Británia liberálnou krajinou (Foto: The Print Collector/Print Collector/Getty Images)
Tento rok uplynie deväťdesiate výročie od vydania knihy s názvom Podivná smrť liberálneho Anglicka od anglo-amerického historika Georgea Dangerfielda. Hoci názov odkazoval na Britskú liberálnu stranu pred vypuknutím prvej svetovej vojny, v širšom zmysle implikoval korelované hodnoty všeobecnejšej politickej filozofie, vrátane zárodkov nedávno zrodeného sociálneho štátu. Tento nový liberalizmus by teda v najbližších desaťročiach ani zďaleka nezomrel a infiltroval a kolonizoval takmer všetky britské politické strany. Aj keď sa Britské impérium po vojne ďalej rozširovalo, tieto hodnoty zostali silným vektorom pre tých, ktorí vládli Británii: sily rozumu, vyjednávania, práva, akceptovania ľudí – dokonca aj oponentov – v nominálnej hodnote. Viac ako čokoľvek iné hovorilo o džentlmenskom optimizme, ktorý vždy dokázal zaznamenať záblesk svetla na konci najdlhšieho tunela. Práve tento duch umožnil britskému ľudu prežiť krviprelievanie a zbedačovanie dvoch svetových vojen, z ktorých druhá zničila pozostatky Impéria a osedlala nenarodené generácie samoreprodukujúcou sa horou dlhov, ktorá v kódovaných dlhopisoch pravdepodobne zostáva ukrytá na britských bežných účtoch dodnes. Hlavným bodom bolo, že britský duch so svojím anglickým jadrom skôr pripomínal bujarú liberálnu plastovú kačicu, pretože sa vždy narovnal.
Existovalo morálne kontinuum, ktoré koexistovalo s niektorými z najhorších zverstiev neskorého cisárstva v Palestíne, na Cypre a v Keni. Všade sa vždy ozýval hlas slušnosti, ktorý hovoril o dobrom Anglicku, ktoré znamenalo česť, čestnosť a povinnosť. Mužov a žien, ktorí stelesňovali tieto hodnoty, nebolo nikdy veľa, ale boli tam a bolo ich počuť, aj keď len veľmi málo, hlas svedomia, ktorý sa prihováral ostatným, ozvenu morálky, ktorá zabezpečila, že všetko nebolo celkom stratené.
Práve v roku, keď sa v roku 1935 objavilo Dangerfieldovo majstrovské dielo, bol anglický štátnik Thomas More kanonizovaný na štyristé výročie jeho mučeníctva sťatím hlavy na Tower Hill. Nebol v našom zmysle svätý, pretože nemilosrdne jednal s protestantskými disidentmi a tlieskal ich upaľovaniu na hranici. Jeho idealizovaná vízia ľudstva však bola odhalená v jeho diele Utópia, dokonalá spoločnosť, v ktorej neexistovalo barbarstvo trestu smrti. Ale to sa stalo v jeho svete, ako mal zistiť, v hrôzostrašnej dystopii, ktorú vytvoril Henrich VIII.
Ako prvý minister koruny dňa by sa dalo povedať, že jeho miesto v britskom živote zaujal Keir Starmer, súčasný premiér, ktorý bol hlavným korunným prokurátorom, keď sa gangy moslimských mužov po celom Anglicku nerušene zgrupovali a znásilňovali desiatky ľudí, tisícky bielych maloletých dievčat. Ako v pondelok informoval denník The Daily Telegraph, v Oxforde Mohammed Karrar pripravil svoju obeť „na gangové análne znásilnenie pomocou pumpy… V jednom momente mala v sebe štyroch mužov. Do úst jej vložili červenú guľu, aby bola ticho.“ Anna z Bradfordu vo veku 14 rokov opakovane hlásila znásilnenia, zneužívanie a nátlak. Keď sa „vydala“ za svojho násilníka na tradičnej islamskej svadbe, jej sociálny pracovník sa zúčastnil na obrade. …V Telforde Lucy Lowe zomrela vo veku 16 rokov spolu so svojou matkou a sestrou, keď jej násilník v roku 2000 podpálil dom. Keď mala len 14 rokov, porodila dieťa Azhar Ali Mahmood a bola opäť tehotná, keď ju zabili.“
Keď Starmer ako riaditeľ prokuratúry v rokoch 2008 až 2013 energicky sledoval sťažnosti na bieleho sériového násilníka a televíznej osobnosti Jimmyho Savileho. To isté sa však nedá povedať o jeho reakcii na znásilnenie tisícok dievčat, nepochybne preto, že prenasledovanie násilníkov mohlo byť vnímané ako rasistické. Keď Elon Musk nedávno pridal svoj hlas k výzvam na celoštátne vyšetrovanie gangov, Starmer povedal, že „naskočil do rozbehnutého vlaku krajnej pravice“. A veľmi možno, Starmer skutočne verí, že ochrana malých bielych dievčat pred násilníkmi je chorobná starosť rasistických fanatikov.
Medzitým sa Londýn stal aj hlavným mestom kyselinových útokov v Európe, len v roku 2022 sa uskutočnilo 752 takýchto útokov, čiže viac ako dva denne. Útoky kyselinou sú typickým znakom zla, pretože si vyžadujú starostlivú prípravu a túžbu spôsobiť celoživotné zjazvenie tváre, pričom obeťami sú zvyčajne ženy. Kvôli rasovému rozmeru týchto útokov – páchatelia sú zvyčajne indického/pakistanského pôvodu – o nich feministické skupiny čudne mlčia, opäť preto, že nastolenie tohto problému môže byť vnímané ako rasistické.
Pojem „vnímanie“ má teraz v Británii právny štatút. Ako uvádza webová stránka londýnskej metropolitnej polície, incident z nenávisti je akýkoľvek incident, o ktorom si obeť alebo ktokoľvek iný myslí , že je založený na predsudkoch niekoho voči nim z dôvodu ich rasy, náboženstva, sexuálnej orientácie, zdravotného postihnutia alebo preto, že sú transgender. Dôkaz o prvku nenávisti nie je podmienkou.
Bežné znásilnenie dospelých v Anglicku sa za posledných desať rokov šesťnásobne zvýšilo, a dokonca aj napriek tomu, že v súčasnosti sú historické nedostatočné správy a možno aj falošné správy, sú to nevyhnutne desivé čísla. Moderné štatistiky sú (možno zámerne) ťažko dostupné, ale jasné je, že hoci černošská populácia Anglicka a Walesu tvorí 4 percentá, 10 percent mužov obvinených zo znásilnenia sú černosi: inými slovami, približne jeden z päťdesiatych. obyvateľov je zodpovedný za jednu desatinu všetkých znásilnení. Okrem toho bolo minulý rok v Londýne zaznamenaných 15 000 prípadov „zločinu s nožmi“, čo je nezmyselné číslo, pretože neexistuje spôsob, ako zistiť, koľko mužov nelegálne nosilo nože. Je však známe, že dve tretiny trestných činov spáchaných nožom zahŕňajú mladých mužov čiernej pleti alebo etnickej menšiny. Dá sa o tom otvorene diskutovať, pretože väčšina obetí sú tiež mladí černosi, hoci opačnú fikciu – že čierni muži sú neúmerne obeťami bielych rasistických gangov – oficiálne schválila britská vláda s premiérkou Theresou Mayovou, ktorá vyhlásila v navždy známy ako „Stephen Lawrence Day“, na počesť černošského tínedžera, ktorého v roku 1993 dobodali na smrť bieli mladíci, zločinu, stovky černošských mladíkov boli dobité nožom na smrť inými černošskými mladíkmi, ale keďže týmto vraždám chýba ten milovaný „rasový“ rozmer, oficiálne sa na ne zabudlo.
Počas posledného štvrťstoročia sa pol tucta anglických miest, vrátane Londýna, etnicky a kultúrne odcudzilo, pričom kaukazčania tvoria demografickú menšinu. Mnohí z týchto prisťahovalcov prišli po tom, čo premiér Blair tajne otvoril dvere prudkému nárastu prisťahovalectva. Ale ani nelegálnych prisťahovalcov už nemožno vyhostiť, a preto 150 000 z nich za posledné štyri roky preplávalo Lamanšský prieliv na člnoch sotva schopných plavby. Mnohé z nich zachránilo Kráľovské námorníctvo, ale namiesto toho, aby sa vrátili do Francúzska, kde sa nalodili, boli dopravení do bezpečia Anglicka a jej šialene vítajúcich dvorov. Keď sa raz zaregistrujú ako ilegálni cudzinci/žiadatelia o azyl (a takéto kategorické rozdiely sú teraz bezvýznamné), môžu sa prezentovať v nemocniciach a v rámci politiky sa môžu rýchlo dostať ku konzultantom v priebehu niekoľkých minút, za frontami Britov, ktorí možno čakali hodiny. alebo aj dni.
Toto nie je jediná verejná absurdita v Británii. Obsadzovanie postáv v televíznych a divadelných hrách je teraz samozrejme rasovo slepé, ale iba v jednom smere. Čierni herci môžu hrať biele role, dokonca aj v hrách odohrávajúcich sa v stredovekom Anglicku, kde černosi neexistovali, hoci bieli herci nikdy nemôžu hrať čierne role. Teraz sa všeobecne predpokladá, že otroctvo tvoria belosi či černosi: dokonca aj tvrdenie, že obchod s africkými otrokmi bol vynález čiernych Afričanov a že transatlantický obchod s otrokmi ukončilo kráľovské námorníctvo, by sa mohlo považovať za incident z nenávisti hodný vyšetrovanie metropolitnej polície, ktorá ako väčšina anglických policajných zložiek už nevyšetruje domáce vlámania. To, čo dnes robí Kráľovské námorníctvo, je podľa vkusu buď tragické, alebo komické, pretože je zaťažené dvoma obrovskými lietadlovými loďami, ktorých dolet je takmer dostatočný na to, aby ich mohli dopraviť pekne na dostrel od čínskej obrany, a keďže dopravcom chýbajú akékoľvek výsadkové varovné lietadlá na detekciu nepriateľských síl na mori alebo vo vzduchu, ich primárna vojenská funkcia je pravdepodobne ako ciele.
Menej fakticky overiteľné, no napriek tomu evidentné na každej úrovni je nezvratné zhrubnutie verejného života v Anglicku. Keď sa súčasná vicepremiérka Angela Raynerová pochválila, že v Dolnej komore roztiahlanohy, aby odhalila svoje obnažené genitálie (jej slová) vtedajšiemu premiérovi Borisovi Johnsonovi, dokonale zapuzdrila kolaps verejných hodnôt. Cnosti stoicizmu a zdržanlivosti už nie sú len vážené, sú sotva zjavné. Snáď najväčším jediným vinníkom za korupciu britských hodnôt je Tony Blair, ktorý nielenže klamal Dolnej snemovni, aby zapojil Spojené kráľovstvo do invázie do Iraku, ale pozval armádnu radu IRA, aby sa stala jeho hosťami na Downing Street. Išlo o bezprecedentnú kapituláciu, ktorá symbolizovala úpadok liberálneho Anglicka. Tento úpadok je evidentný v mnohých anglických mestečkách a mestách, v ktorých lacné charitatívne kúsky nahradili inteligentné obchodné reťazce, ktoré boli kedysi hrdým emblémom anglickej hlavnej ulice.
Po 90 rokoch sa Dangerfieldovo predčasné vyhlásenie konečne uskutočnilo. Áno, liberálne Anglicko je úplne a skutočne mŕtve, ale nie je na tom nič zvláštne. Túžba po smrti, prekonanie vyšinutej identity, zvyčajne dostane svoje. Anglicko ako Anglicko zomrelo, pretože tí, ktorí mu vládli, ho chceli mŕtve.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.