Demokracia zomiera beztrestne: nutnosť drastického volebného trestu.
Váš hlas nič nezmení, pokiaľ nepotrestáte politický establishment (Foto: Horacio Villalobos#Corbis/Corbis cez Getty Images)
Washington Post si pomýlil svoje motto. „Demokracia umiera v tme“, ktorá bola predstavená v roku 2017 po Trumpových voľbách, má za cieľ vysvetliť problém aj liečbu v dobe „populistickej“ politiky. Ľudia, ako to naznačuje, veľká masa nevzdelaných, nevedie, za čo hlasuje – jednak preto, že sú hlúpi, a jednak preto, že im „demagógovia“ ako Trump „klamali“. Takže prichádza Washington post, aby osvetlil celý tento odporný, temný svet revolty proti establishmentu, aby poskytol „správny“ pohľad na svet – a tak zachránil demokraciu.
Ale okrem toho, že je to samoúčelné, je slogan Postu falošný. To, čo v skutočnosti zabíja demokraciu, nie je sofistikovanosť demagógov zo všetkých strán, ani klamstvá, falošné správy a propaganda. Tie sú súčasťou politiky od jej dávnych počiatkov. Nie, agentom „demokratickej smrti“ v našej modernej dobe, ktorý pomaly, ale isto vykonáva svoj smrtiaci účel, je politická beztrestnosť.
Systémová beztrestnosť politického establishmentu je základným dôvodom, prečo demokracia takmer všade umiera. Zjednodušene povedané, tento fenomén odkazuje na skutočnosť, že hlavné establišmentové strany – zvyčajne spadajúce pod nálepku „stredo-pravý“ a „stredoľavý“ – nie sú nikdy úplne zmietnuté z politickej scény bez ohľadu na to, aké veľké sú ich zlyhania. Zamyslite sa nad najdrahšími a najodpornejšími katastrofami v nedávnej histórii, od finančnej krízy v roku 2008 až po obludnosti počas Covid-19, od sociálno-kultúrnej devastácie až po úmyselné zaplavenie Západu migrantmi. Áno, vlády sa zmenili, „populisti“ získali v prieskumoch verejnej mienky. Takzvané sily hlavného prúdu sa však vždy držia pri moci, alebo si prinajmenšom zachovávajú dostatočné zastúpenie v národných parlamentoch na to, aby zachovali Staroveký režim a myslenie jeho elít – aj keď „populisti“ na krátku chvíľu spravia krajinu.
Veľké strany nie sú nikdy skutočne brané na zodpovednosť, tj plne potrestané pri volebných urnách, dokonca ani za obrovské porušenie dôvery a kolosálne zlé riadenie politiky, za to, že zrazili svoje krajiny na kolená – ako to dnes vidíme na väčšine Západu – a za navyšovanie štátneho dlhu. Nanajvýš nahradia svoje najvyššie vedenie, aby krátkodobo upokojili podráždenú verejnosť, ale potom pokračujú. Takmer vo všetkých prípadoch vždy zostávajú „mainstreamovou“ voľbou kumulovanej väčšiny verejnosti.
Politický magický trik v hre je jednoduchý, ale je ho ťažko poraziť. Aby bolo možné úplne vyhnať skorumpovaný, ultranekompetentný a svojprávny establishment z jeho mocenských pozícií, musí existovať alternatívna politická sila, ktorá sa predstaví vo voľbách. Na presvedčenie a navrhnutie skutočných riešení rozsiahlych štrukturálnych problémov, ktorým v súčasnosti naše spoločnosti čelia, musí byť takáto politická sila radikálna. Ak je však radikálny, establišmentové strany jednoducho kričia „vlk“ a vystrašia voličov, aby im dali ďalšiu šancu – bez ohľadu na ich politické zločiny – v mene národného záujmu a „zdravého rozumu“.
V dnešnej „demokracii“ môže veľká strana predsedať tým najhorším možným škandálom, korupcii, plytvaniu verejnými peniazmi, zlému hospodáreniu s verejnými záležitosťami a vlastne aj ošklbaniu vlastného obyvateľstva vyššími daňami a vyšším verejným dlhom – a stále sa ocitne späť v moc nabudúce , po (zvyčajne krátkom) období v opozícii alebo možno dokonca ako vedúci opozície.
Keď príde deň hlasovania, prsty sa ukážu na „radikálov“ – v týchto dňoch sa takmer vždy nazývajú „fašisti“, „extrémisti“, „proruskí“ alebo „antieurópania“ – a voila, všetci je odpustené. Mainstreamoví paladini demokracie si vydýchli, že „svetlo“ opäť zvíťazilo nad „tmou“ a že budúcnosť zostáva „svetlá“ pod ich verejnou „starostlivosťou“. Môžu dokonca vykonať ten až príliš známy rituál „sypania popola“ na hlavu a predstierať, že „počuli odkaz“, ktorý im voliči poslali, a ľutujú svoje chyby vo vláde – s uistením, že teraz sa budú usilovne snažiť „reformovať“.
Samozrejme, polarizácia diskusie na „dobrý/hodný“ verzus „zlý/nehodný“ je len makrostratégia – a v súčasnosti už klasická, používaná neustále napríklad vo Francúzsku na zamedzenie tzv. krajnej pravici“. Okrem toho sú však establišmentové strany tiež odborníkmi na manipuláciu hry na taktickejších úrovniach, splácanie kľúčových voličských skupín prostredníctvom preferenčných politík alebo formovanie a ovládnutie politického diskurzu v mainstreamových médiách.
Tento sebareplikujúci vzorec, ktorý všade udržuje pri moci Staroveký režim, v rámci „štandardnéhej“ povojnovej, postmodernéhej dispenzácie, platí s malými rozdielmi takmer vo všetkých liberálnych demokraciách. Tieto katastrofické vládne strany sa stali tak bystrými v hernej „demokracii“, že sa im často darí držať niekoľko po sebe nasledujúcich funkčných období, ako napríklad konzervatívci v Spojenom kráľovstve alebo Trudeauovi ohavní liberáli v Kanade. V USA to tak bolo v prípade demokratov aj republikánov, kým sa Trumpovmu hnutiu MAGA nepodarilo zvnútra prevziať vládu Republikánskej strany – a aj vtedy to bol ťažký boj proti zakorenenej starej garde Republikánskej strany.
Cynická voľba, ktorú establišmentálne strany prezentujú voličom, keď sa snažia odraziť „radikálnu“ hrozbu, je vždy formulovaná v zmysle vysokých nákladov na hlasovanie za „rušivú“ alternatívu. Na jednej úrovni sa voličom hovorí, že podpora „fašistickej“ strany je morálna cena – dúfajme, že voliči skutočne padnú za pošpinenie svojich politických oponentov režimom ako takých. Na inej úrovni sú voliči ohrození – „odborníkmi“ a „názorovými lídrami“ – vysokými ekonomickými nákladmi na výber „nesprávnej“ cesty, ako sa to stalo v Británii pred hlasovaním o Brexite v roku 2016.
V tejto veľkej politickej kampani to, čo zostalo známe ako „projektový strach“ britského establishmentu proti brexitu, zahŕňalo dokonca aj to, že vtedajší minister financií George Osborne prezentoval v Dolnej snemovni divoké „projekcie“ ekonomického „hitu“ do vreciek ľudí od hlasovania o Brexite a s vyhlásením, že po hlasovaní bude musieť parlament schváliť „núdzový rozpočet“, aby sa predišlo ekonomickej katastrofe. Nič z toho sa neuskutočnilo – všetko to bol čistý výmysel urobený na ministerskú žiadosť zaviazaním štátnych zamestnancov. (Bolo to samo osebe poburujúce, ale nakoniec to vyšumelo medzi prúdom politických obludností, ktoré prechádzajú britskou politikou.)
Takže pokiaľ ide o všeobecnú aplikáciu „štandardného modelu demokracie“, v čase kritických volieb, keď hrozí, že „rebelská“ strana alebo kandidát skutočne prerazí a ktorých víťazstvo by predstavovalo existenčnú hrozbu pre režim, tlak nahromadený na voličov, aby urobili „zodpovednú“ voľbu a „odmietli chaos“, je obrovský .
Ľudia sa však raz za čas vzoprú establišmentu a váhe hlavného politického názoru a hlasujú za potrestanie tých pri moci, ktorí zašli priďaleko, bez ohľadu na cenu. Toto bola situácia vo všeobecných voľbách v Spojenom kráľovstve v tomto roku, keď toryovia nazhromaždili taký neobhájiteľný rekord zlyhania po Brexite a tak úplne zlomili dôveru svojich voličov, že verejnosť odhlasovala labouristov do úradu v historickom zosuve pôdy – jednoducho preto, že neboli toryovia , nie na základe ich „programu politiky“ alebo čohokoľvek podobného.
Práve takéto správanie voličov – žiaľ, dnes na Západe mimoriadne zriedkavé – je jedným z posledných pozostatkov skutočného demokratického ducha. Nie je nič demokratickejšie, ako sa vedome rozhodnúť dať veľkú väčšinu „nepriateľovi predkov“ (v domácich politických podmienkach), napriek všetkým rizikám a vedomiu toho, ako extrémistickou sa súčasná ľavica – vrátane britských labouristov – stala, len aby pokoriť a potrestať tých, ktorí zradili dôveru voličov, stranu, ktorá porušila svoje volebné sľuby. Postačí jediný príklad imigrácie: posledná vláda konzervatívcov, zvolená v roku 2019 na platforme znižovania imigrácie po Brexite, predsedala jej katastrofálnemu nárastu .
Pokiaľ vládne strany nebudú pre svoje nezodpovedné a často korupčné správanie čeliť skutočnej perspektíve úplného vymazania volieb – teda zmiznutia z parlamentu, „demokracia“ sa stane prázdnym slovom a iba zástenou, za ktorou „systém“ koná svoju vôľu. beztrestne. Čím väčšie zlyhanie zvolených politikov, tým nižšia je dnes šanca na volebnú odplatu; ale takýto stav je neudržateľný.
V „osvietenejších“ diskusiách o politických záležitostiach alebo dokonca o rímskom systéme sa veľa sofistikovane hovorí a odkazuje na aténsku demokraciu. Predpokladáme, že sme dedičmi týchto tradícií. Založenie Americkej republiky dokonca čerpalo priamo z príkladu Ríma. Ale všetky naše ústretové služby voči staroveku zvyčajne nedokážu rozpoznať jeden z absolútne kľúčových prvkov úspechu a vytrvalosti ich foriem vládnutia: skutočnosť, že každý vodca a sudca – akýkoľvek muž moci – v Aténach alebo Ríme bol osobne otvorený. na trestné stíhanie a prísny trest za jeho činnosť vo funkcii. Niektoré z najslávnejších a najposvätnejších mien v grécko-rímskej histórii, od Themistokla až po samotného Cicera, boli brané na zodpovednosť za svoje rozhodnutia prostredníctvom verejného procesu. Takto boli vybudované veľké civilizácie, takže pretrvali stáročia.
Tí, ktorí sa skutočne zaujímajú o zdravie demokracie a o základný demokratický princíp skutočnej zodpovednosti – podľa toho platia za svoje chyby v úrade – by mali pamätať na to, aby dali svoj hlas tam, kde sú ich ústa, a akceptovali (takmer) akékoľvek riziko, aby udelili spravodlivý trest pri volebnej urne tým stranám a politikom, ktorí ich preškrtli. Takto „zachránite demokraciu“. Alternatíva – kde skorumpovaní a nešikovní politici utekajú, alebo dokonca pokračujú – nie je status quo, ale predstavuje len istú a pokračujúcu eróziu samotnej demokracie a úpadok a degeneráciu západných spoločností na prinajlepšom na múzeá starého sveta kontrolované. našimi autoritárskymi protivníkmi v Eurázii. Môžeme to urobiť lepšie, ale musíme byť pripravení zaplatiť cenu a občas čeliť nejakému „nepohodliu“.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.