TATARKOVA OBEC ČLOVEČIA AKO VÝZVA A VÍZIA, KTORÚ DNES POTREBUJE SLOVENSKO NAJVIAC

Rok 1989 sa mi nespája len s Nežnou revolúciou, ale aj s úmrtím spisovateľa a publicistu Dominika Tatarku. Tento človek komplexne symbolizuje celú rozporuplnosť doby, s ktorou sme sa pred 35 rokmi rozlúčili. Preto ma zaráža, ako málo ho čítame, ako málo mu rozumieme a ako málo o ňom uvažujeme. Začnem však náročky od konca.

Pred týždňom som bol na predstavení hry Tatarka v Slovenskom národnom divadle, ktorá je až do februára beznádejne vypredaná. Ešte predtým ma zaujal rozhovor s jednou z hlavných predstaviteliek tejto inscenácie Zuzanou Fialovou v denníku Pravda. Zostal som v šoku, keď sa celkom úprimne priznala, že ona ani jej hereckí kolegovia doteraz nepoznali Tatarkovo dielo. Ba vraj ho ešte ani nezačala čítať, lebo si „nechcela text hry niečím obohacovať“. Zostal som v šoku. Čo je toto za hereckú elitu? Ja si neviem predstaviť, že by Kvietik, Huba, Strnisková, Turzonovová alebo ktokoľvek z tejto generácie nepoznali Tajovského, Hronského či Urbana. Potom vás azda nemôže prekvapiť, že podľa prieskumu Eurostatu patríme medzi krajiny, ktoré najmenej čítajú knihy. Počet ľudí, ktorí za posledný rok čítali nejakú knihu, je na Slovensku len 42 percent, kým vo Švajčiarsku 81 percent, v Dánsku 72 percent a v Česku 64 percent. Považujem to na naozajstnú katastrofu, ktorá určuje aj celkový stav tejto spoločnosti. Potom sa nečudujte, že rastie počet ľudí, ktorí nerozumejú tomu čo sa deje, ak nedokážu prečítať ani len poriadny článok a všetko, čo má viac ako niekoľko riadkov považujú za „príliš dlhé“.

Ale vráťme sa k spomínanému predstaveniu. Z hľadiska hereckých výkonov nebolo zlé. Robert Roth opäť potvrdil, že je našou divadelnou jednotkou a po dlhšom čase ma zaujala aj spomínaná Zuzana Fialová, ktorá mala na začiatku druhého dejstva taký silný monológ, že som ani nedýchal. Ale skutočná katarzia sa dostavila paradoxne až po predstavení. Na konci vyšli herci na javisko a prerušili potlesk s výzvou: „Tí z vás, ktorých nezaujíma dianie v tejto krajine a nechcú počuť naše vyhlásenie k posledným udalostiam, môžu opustiť sálu. Teraz je tá chvíľa, kedy to môžu urobiť.“ Bolo to absolútne manipulatívne. Nastalo hrobové ticho. Kto by to v takej atmosfére urobil? Samozrejme, Chmelár. Zodvihol som sa a pokojne som kráčal k východu. Po mne sa odvážila ešte jedna staršia pani a dve mladé kočky. Štyria. Len štyria z celého preplneného hľadiska. Cítil som sa, akoby som prechádzal uličkou hanby. Niektorí na mňa nenávistne gánili, iní sa na mňa pozerali, akoby mi závideli, že som našiel odvahu, ďalší si pošepkávali a ukazovali na mňa prstom: „To je Chmelár…“ Zuzana Fialová za mnou utrúsila nejakú poznámku, ale tú som vôbec nevnímal. Viete, čo som v tej chvíli počul? Hlasný smiech Dominika Tatarku zo záhrobia. Lebo takúto karikatúru na jeho Démona súhlasu (odhliadnuc od toho, že túto útlu novelu nazvala herečka nesprávne románom) by nedokázal vytvoriť nijaký režisér. Oni ho vôbec nepochopili. A ako by mohli, keď ho ani nečítali?

„Najdlhšia cesta k poznaniu našich omylov je mlčanie, ten všeobecný súhlas až do úplného zblbnutia.“ Túto myšlienku Dominika Tatarku z Démona súhlasu v hre, prirodzene, nenájdete. Rovnako autori s chuťou citujú z jeho prózy Sám proti noci Tatarkove hromženie na ruských okupantov, ale do tohto prvoplánového šovinizmu sa im už nehodilo, že o odstavec nižšie sa ohradzuje voči útokom na bežných Rusov: „Týmto chlapcom nenadávajte do Aziatov. Oni za to nemôžu… S Rusom si rád vypijem, zaspievam, dohodneme sa. Držím si nimi… Nezvaľujem vinu na Rusov. Za to, že zmrzačili moju republiku, sú zodpovední tí a tí konkrétni generáli, tí a tí konkrétni papaláši.“ Ale veď neviňte za to hercov, ktorí od Tatarku nič nečítali a odpusťte mladému režisérovi, ktorý v roku 1989 ešte ani nebol na svete… Čo je toto za prístup k našej kultúre a k našim dejinám?

Nečítame a toto ignorantstvo spôsobilo, že nepoznáme samých seba, že si geniálneho spisovateľa privlastnila ideologická skupinka, ktorej vôbec nepatrí. Ako môžu Šimečka a podobní stráviť, že Tatarka mal rád Rusov? Ako sa môžu ľudia, ktorí pohŕdajú týmto národom, jeho kultúrou, jazykom, dokonca i vlajkou identifikovať s mužom, ktorého národovectvo tvorilo jeho najsilnejší pilier? Vladimír Mináč tesne pred smrťou povedal o Martinovi Šimečkovi, že uráža jazyk ako postpubertálny odroň. Toto by Dominik Tatarka vo vzťahu k vlastnej materčine nikdy nedopustil. Ľudia okolo Šimečku, Zajaca a Budaja urobili z jeho odkazu karikatúru, zdeformovali ho do podoby, ktorá mu nikdy nebola vlastná, a to len preto, lebo sa iní o neho nezaujímali. Kto bol teda Dominik Tatarka?

V prvom rade to nebol nijaký svätec a jeho osobnosť je rozhodne oveľa komplikovanejšia ako ten zidealizovaný obraz bojovníka proti komunizmu, ktorý o ňom vytvorili disidenti. Ústredným bodom Tatarkovho životného nastavenia je viera. Nielen tá katolícka, ale aj komunistická. Tie viery striedal, ale potreboval ich, lebo nič nerobil bez nich. Po celý život sa zmietal v pokušeniach ako Ježiš na púšti. A ako trefne poznamenáva Vladimír Mináč, vždy, keď sa predral, prežobral, prezajakal k svojej podstate, bol rýdzi a krásny. Ak chceme pochopiť Tatarku, musíme si prečítať nielen jeho Démona súhlasu, ale aj Farskú republiku a budovateľské Družné letá. Pretože na rozdiel od iných spisovateľov, ktorí si udržiavajú istú konzistentnosť a často aj jednu tému, on je vždy iný, a pritom je to stále on. A predovšetkým, ak ho chceme naozaj spoznať, musíme začať obdobím, ktorá sa z jeho životopisu zámerne vynecháva.

26. novembra 1952, deň pred vynesením rozsudku o treste smrti pre Vladimíra Clementisa, v čase, keď jeho kamaráti Novomeský, Horváth a Husák čelili vo väznici stredovekým metódam mučenia, vyšiel v denníku Pravda Tatarkov článok pod názvom „Prudšie nenávidieť nepriateľa – vrúcnejšie milovať rodnú stranu.“ Trúfam si povedať, že krvilačnejší článok v našej tlači nikdy nevyšiel. Nielenže nazýva svojich niekdajších priateľov zloduchmi, zradcami bez vlasti, lotrami, luhármi, záškodníkmi, bezcitnými monštrami horšími ako nacistickí vrahovia. On im želá a schvaľuje pre nich smrť. Článok sa končí slovami: „Kde, z akého pekla zjavili sa na svete takéto netvory? Ešte sa hrozíme, lebo sme sa ešte nenaučili nezmieriteľne a nesmierne týchto zlosynov nenávidieť, nezmieriteľne nenávidieť to, čo nasiala táto banda. Ale naučíme sa!“

Takéto strašné veci sa dnes príliš často zvyknú bagatelizovať ako „chyby“, vraj „taká bola doba“. Iste, do tejto propagandistickej mašinérie boli zapojení aj iní ľudia. Ale je tu jeden zásadný rozdiel. Minimálne od čias Jána Kollára, ktorý u nás ako prvý odmietol trest smrti z humanistických dôvodov a podrobne argumentačne to zdôvodnil, neexistuje pri akomkoľvek zohľadnení dobového fanatizmu ospravedlnenie pre angažovanosť pri justičnej vražde. Je tu totiž práve to svedomie, o ktorom neskôr tak často písal aj samotný Tatarka, ktoré to slušnému človeku nikdy nedovolí. Tatarka za túto strašnú kapitolu svojho života nikdy verejne zodpovednosť nepriznal. Naopak, pred svojím disidentským súputníkom Albertom Marenčinom sa slabošsky vyhováral: „Ako som mu mohol neveriť, keď som jeho priznanie počul na vlastné uši?“ Asi treba viac vyzdvihovať ľudí, ktorí podobným svinstvám nikdy neuverili (ako napríklad kňaz Anton Srholec). No treba pripomínať aj príklad Ladislava Mňačka. Ten síce zohral podobnú špinavú úlohu v procese s Viliamom Žingorom, no bol jediný, ktorý sa za to otvorene a bez výhovoriek ospravedlnil. Bezprostredne po návrate z emigrácie na jar 1990 mu vyšiel v Národnej obrode článok na celej novinovej strane pod názvom „Nijaké ohľady!“, v ktorom chlapsky priznal, že autorom anonymného hanopisu na Viliama Žingora bol on sám. Pritom zdôraznil: „Nie je mojím úmyslom túto svoju činnosť zatajovať, bagatelizovať či ospravedlňovať… Na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja, čiže – aj ja som zabil Viliama Žingora.“

Niečo podobné ste od Tatarku nikdy nepočuli. On svoje názory neprehodnotil ešte dlho po odhalení Stalinových zločinov. Keď v marci 1957 vylúčili z KSS spolutvorcu moderného školstva na Slovensku Ondreja Pavlíka a Mňačko burcoval intelektuálov, aby sa ozvali, Tatarka sa vykrúcal, že Pavlík by mal vyjsť vedeniu strany v ústrety. Mňačko ho nahnevane nazval „poserom“. Keď v roku 1963 Lacovi Novomeskému vrátili členstvo v Zväze slovenských spisovateľov, Tatarka ho privítal v sále dlhotrvajúcim potleskom – ten, ktorý ho vyhnal a nazval ho zradcom, zloduchom a horšie, mu teraz volal na slávu… Keď v šesťdesiatych rokoch precitol a keď ho po ostrom odsúdení invázie vojsk Varšavskej zmluvy (viedol ulicami Bratislavy pochod proti okupácii) vylúčili z verejného života, upadol takmer do beznádeje, bol frustrovaný, bolestínsky sa ľutoval a fakticky sa upil na smrť. Pre tých, ktorí poznali jeho impozantný zjav v šesťdesiatych rokoch, to musel byť naozaj smutný pohľad, ako im veľký spisovateľ v izolácii postupne umiera. Lenže Tatarka literárne umieral už od roku 1963. Odvtedy nevydal žiadne beletristické dielo, prešiel na esejistiku, ako to v tom čase robili aj iní, vrátane Vladimíra Mináča. A predsa patrí jeho „zásuvkové dielo“ z čias normalizácie, jeho neusporiadané myšlienky zaznamenávané hŕstkou priateľov, k tomu najhodnotnejšiemu, čo na Slovensku vzniklo.

Hoci sa Tatarka sťažoval, že nemôže publikovať, sám protestoval proti uverejneniu svojich záznamov, ktoré vyšli v samizdate pod názvom Navrávačky a Písačky, obviňoval historika Jána Mlynárika, že mu to ukradol a že na to nemá právo. Texty z tohto obdobia sú však fascinujúcim záznamom o dejinách slovenskej kultúry. Mal úžasný hlboký a zdravý vzťah k svojmu národu, o ktorom hovorieval, že ho určuje, ale neobmedzuje. O Kollárových veršoch – Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok – povedal, že nič väčšie v tejto literatúre nebolo povedané. Identita bola jeho silná téma. Zmysel národov však videl v slobodnej spolupráci, vzájomnom pochopení a obohatení, nie v zahľadení samých do seba. Bol veľkým mystifikátorom, v čom trochu pripomínal Júliusa Satinského. Vymýšľal si príbehy, napríklad o tom, že posledný popravený zbojník v Liptovskom Mikuláši, bol jeho predok a že ten klobúk, ktorý v múzeu prisudzujú Jánošíkovi, je v skutočnosti jeho. Odtiaľ pramenila jeho utkvelá predstava, že je zbojníkom a karpatským pastierom a zbojnícke piesne aj sám spieval (keď si vypil).

Preto mám tak veľmi rád túto fotografiu, ktorá ho tak dokonale vystihuje. Vznikla v roku 1971 (zhodou okolností v čase, keď som sa narodil) v Babíne. Muž po Tatarkovom boku je oravský insitný rezbár Štefan Siváň. Tvrdý svojrázny chlap, ktorý sa nikdy nepoddal ani socialistickému združstevňovaniu, ani poklonkovaniu mocným, ani dogmatickému katolicizmu. Tatarka pri návšteve „Deda Siváňa“ zdôrazňoval, že táto svojráznosť a tvrdohlavosť slovenskosti je presne to, čo musí prežiť. A veru prežila aj táto chalupa, z ktorej je dnes galéria. Tatarkovi veľmi záležalo na rozvoji jedinečnej slovenskej kultúry a jeho mnohorozmernosť ľudia ako Šimečka nemohli nikdy pochopiť, hoci si ho dnes najviac berú do úst. Tatarka bol vo svojich prenikavých poznámkach k dobe, v ktorej žil, rovnako nemilosrdný ako aj veľkorysý a odpúšťajúci. V próze Sám proti noci spomína jednu príhodu, o ktorej sa, ktovie prečo, akosi podozrivo mlčí.

Tatarka hovorí o jednom nemenovanom talentovanom básnikovi so skleným okom, ktorý sa už k nemu nepriznáva a ktorého na neho nasadila tajná polícia. Bol frustrovaný z toho, že ho nezobrali na vysokú školu. Tatarka opisuje scénu, ako si na jednej konferencii vybral sklené oko a nervózne ho šmaril pod bustu Klementa Gottwalda. Tatarka to oko po štvornožky hľadal a podal ho nešťastnému mladíkovi so slovami: „Ľubko, ja ti sľubujem, prisahám, že ťa musia vziať na vysokú školu.“ Tento významný skvelý básnik (ktorého mám rád aj ja) sa k tomuto incidentu nikdy nevyjadril, nikdy sa nekajal, no na revolučnej tribúne v roku 1989 sa medzi prvými vzdal svojej príslušnosti ku komunistickej strane… Veru, všetko je zložitejšie…

Za najväčší myšlienkový odkaz Dominika Tatarku však nepovažujem jeho sviežo šteklivé Prútené kreslá, dokonca ani kultového Démona súhlasu, ale neprávom zabudnutú esej z roku 1968 „Obec božia – obec človečia“, ktorú považujem za vrchol a koncentráciu jeho nielen esejistickej tvorby. Spisovateľ, ktorý už neveril ani strane, ani štátu, v nej totiž načrtol svoju víziu usporiadania ľudskej spoločnosti ako obcovania, teda vzájomného slobodného spolčovania aktívnych občanov. Slovo „božia“ tu nie je chápané teologicky, ale ako ideál zväzku spoločenstiev. Obcovanie je v jeho ponímaní vzájomné uctievanie slobodného ľudského vedomia a svedomia, je to podstata kultúry. Tatarka si predstavuje republiku ako vnútorne slobodné a spravodlivé spoločenstvo, nie ako odľudštený štátny mechanizmus rozomieľajúci človeka. Odmieta „odľudštený derivát amerikanizmu, odľudštené božstvo všemocného štátu a ako zmysel dobového demokratizačného úsilia vidí spomínanú obec božiu – obec človečiu. V tomto zmysle aj jeho návrat do cirkvi nie je návratom k dogmatickému kultu a inštitucionálnej hierarchii, v ktorú nikdy neveril, ale návrat do spoločenstva, ktoré sa slobodne stretáva.

Práve v tomto bode je Tatarka najinšpiratívnejší pre súčasnosť. Jeho Obec človečia je inkluzívna, nevylučuje nikoho, snaží sa o zbratanie a povznesenie našej spoločnosti v duchu tých najvyšších kultúrnych hodnôt. No odpovedzte si úprimne, je možné vytvoriť takúto obec na princípoch, ktorými sa riadia dnešné politické špičky? Na tej nenávisti, ktorá dnes vanie z námestí? Môže sa človek Šimečka, ktorý neporozumel svojmu národu, lebo ho nepozná a nepozná ho preto, lebo ho nechce poznať, so svojím plytkým amerikanizmom vôbec dotknúť Tatarkovho odkazu? Môže ho pochopiť sfanatizovaná herečka Eva Pavlíková, ktorá dokáže spolitizovať aj Na skle maľované a uvádza tento muzikál s poukazovaním na dnešný „boj dobra a zla“? Nepoznám lepšiu oslavu slobody ako pochopiť Tatarkov ideál všeľudskej obce a nepoznám lepšie pochopenie zložitosti minulého režimu ako študovať Tatarkov život a dielo.

Eduard Chmelár