NIE ŽIŽKA, ALE CHELČICKÝ!

Česi si v týchto dňoch pripomínajú 600. výročie úmrtia svojho najväčšieho vojvodcu Jana Žižku z Trocnova. Dejiny skutočne nepoznajú takého veliteľa, ktorý by žiadnu bitku neprehral, navyše tých šesť posledných zviedol úplne slepý. Okrem toho si treba uvedomiť, že svoju vojnovú slávu získal ako šesťdesiatnik, čo bol v tej dobe veľmi vysoký vek. Napriek tomu je v oslave jeho činov niečo zvrátené. Je paradoxom dnešnej doby, že si želáme mier, ale neoslavujeme ľudí, ktorí sa snažili zabrániť vojnám, ale obdivujeme tých najkrvavejších vojvodcov.

Hoci samotný Jan Hus by bol z metód najslávnejšieho českého bojovníka pravdepodobne zdesený a odmietol by ich, je jasné, že bez Žižku by žiadne husitské hnutie nevzniklo. Na scénu dejín však nevstupoval s dobrou povesťou. Začínal ako bandita, ktorý sa v skupine zbojníkov v južných Čechách živil lúpežami, prepadával kupcov, zabíjal, unášal a vymáhal výkupné. Od šibenice ho zachránila len amnestia kráľa Václava IV. Čo primälo takéhoto zločinca, aby sa pridal k davu, ktorý uskutočnil prvú pražskú defenestráciu a spustil tak husitskú revolúciu? Odpoveď nemusí byť pre dnešného človeka zrozumiteľná: snaha nastúpiť cestu k spáse, čo bola vtedy najväčšia túžba smrteľníka. No aj na tejto ceste sa správal neobyčajne kruto. Vypaľoval kostoly, ničil gotické umenie, vraždil kňazov, rehoľníkov i civilistov. Mal na svedomí tisíce mŕtvych a neváhal palcátom rozbiť lebku aj nepoddajnému cirkevnému hodnostárovi.

Na druhej strane nemožno zabudnúť na politický odkaz husitstva. Husitská revolúcia vytvorila inštitúcie ako bol napríklad český zemský snem, teda zárodok akéhosi parlamentu a demokratizačného procesu. Základným zmyslom husitského hnutia bolo uskutočniť reformu života cirkvi, ale aj reformu politického systému. A toto všetko stihol Žižka za päť rokov, počas ktorých bol na scéne dejín a ktoré mu zostávali do smrti. Husitské hnutie však bolo vnútorne diferencované a obsahovalo aj prúdy, ktoré boli k Žižkovým metódam kritické alebo ich vyslovene odmietali.

Najvýznamnejším oponentom Jana Žižku a najoriginálnejším teoretikom husitstva bol radikálny náboženský mysliteľ, spisovateľ a prekladateľ Petr Chelčický. V ideologických bojoch o husitské dedičstvo bol dlho zabudnutý a na scénu sa dostáva až v 19. storočí, keď na neho upozornil T. G. Masaryk a keď jeho diela odporučil L. N. Tolstému jeho osobný lekár Dušan Makovický. Masaryk predpokladal, že Hus by mal k Chelčickému oveľa bližšie ako k Žižkovi, nazval ho „najväčším duchom svojej doby“ a spolu s Komenským a Kollárom na ňom postavil ideové základy zamýšľaného nového štátu. Chelčický má však oveľa väčší význam ako jeden z filozofických inšpirátorov Česko-Slovenska. Bol to predovšetkým zakladateľ európskeho pacifizmu, mysliteľ, ktorý svojím dielom inšpiroval Leva Nikolajeviča Tolstého, Mahátmu Gándhího, Martina Luthera Kinga či Nelsona Mandelu. Chelčického nasledovníci založili na sklonku jeho života v Kunvalde Jednotu bratskú – kresťanské spoločenstvo, ktoré v začiatkoch pripomínalo náboženskú pacifistickú komúnu. Nelson Mandela si činnosť Jednoty bratskej cenil tak vysoko, že po jej prvej juhoafrickej misii nazval svoje prezidentské sídlo. Kto bol teda Petr Chelčický?

Hoci patril k husitom a učenie Jana Husa ho zásadne ovplyvnilo, v otázkach vojny a obrany božej pravdy prostredníctvom meča sa s vodcami husitského hnutia zásadne rozchádzal. Chelčický mal problém aj s Augustínovou interpretáciou tzv. spravodlivej vojny a hlásal, že Ježišov imperatív „Nezabiješ“ je neprekročiteľný a mal by byť pre kresťana najvyššou autoritou. Odvolával sa aj na slová apoštola Pavla v Liste Efezským, ktorý zdôrazňoval: „Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach.“ (Ef 6, 12) Ostro odsudzoval tých, ktorí okrádajú a zabíjajú ľudí a varoval ich, že vystavujú svoje duše riziku zatratenia. Násilie vyhlásil za prekliate. Najsilnejšie na jeho súčasníkov (vzhľadom na ambície husitov dosiahnuť spásu) však museli zapôsobiť Chelčického slová, že človek, ktorý zabíja, nemôže dosiahnuť spásu svojej duše. Základným zdrojom Chelčického pacifizmu je totiž práve dôraz na spásu jednotlivca – osudy spoločnosti či štátu ho nezaujímali. Bez osobnej zmeny každého človeka totiž považoval akékoľvek spoločenské zmeny k lepšiemu za nemožné alebo neudržateľné. „Čo by som získal, keby som celý svet nadobudol, no svoju dušu by som zatratil?“ pýta sa v spise Sieť viery.

Násilie je podľa neho podstatou svetskej moci, je v rozpore so zásadami Kristovho zákona. Preto v lone cirkvi nemožno pripustiť legitímnu existenciu kráľov, kniežat a vôbec vladárov. Pre tieto názory je občas považovaný za prvého anarchistického mysliteľa. Ten, kto použije násilie, aby premohol človeka, nebude ani spravodlivý, ani nevinný a pre takéto víťazstvo nikdy nedosiahne pokoj. Spravodlivosť je pre neho najväčšia cnosť, a ten, ktorý si oblečie „pancier spravodlivosti“, naplní zákon lásky tým, že sa riadi trpezlivosťou, pokorou, milosrdenstvom, miernosťou, opatrnosťou, vernosťou, skromnosťou a čistotou. Na rozdiel od negramotného Žižku, Chelčický vedel po latinsky, mal znalosti rozsiahlejšie ako jeho súčasníci, zaoberal sa teológiou, morálnou filozofiou, politikou, písal náboženské traktáty a prekladal. Z Evanjelia odvodzoval zásadnú kritiku spoločnosti, odsudzoval prepojenie štátnej moci s cirkvou (kresťan podľa neho nemôže byť politikom, vojakom, obchodníkom či úradníkom, lebo diabol do týchto funkcií dosadzuje pyšných ľudí, ktorí neslúžia ľuďom a neboja sa Boha), ostro vystupoval proti náboženským vojnám. Odmietal presadzovanie názorov násilím, ako prvý sa postavil proti trestu smrti (lebo právo súdiť má len Boh) a zavrhoval kult svätých, ktorí podľa jeho názoru konkurujú úlohe Krista. Len zmierenie, dôvera, láska a pochopenie premáhajú zlobu. Svojimi radikálnymi názormi tak extrémne predbehol svoju dobu, že sa k nemu dlho hlásila len minoritná protestantská cirkev Jednota bratská založená v roku 1457. Aj Masaryk sa s ním ideovo rozišiel vo chvíli, keď s jeho učením nevedel zosúladiť svoje a Štefánikove snahy o založenie česko-slovenských légií. Ale tento porazenecký postoj je znakom nielen nedostatku vôle a trpezlivosti, ale aj nepochopenia filozofie nenásilia.

Postoj apoštolov nenásilia ako bol Chelčický, Tolstoj, Gándhí či M. L. King, ale aj Michal Miloslav Hodža, Albert Škarvan, Dušan Makovický či Ján Maliarik, vychádza z vedomej voľby postaviť sa silám bezprávia zraniteľným spôsobom. Súvisí s potrebou opätovného rozhodnutia odmietnuť uprostred sporu rôznych taktík atraktívne prostriedky násilia. Pohľad na utrpenie si vyžaduje od tých, ktorí sú myšlienke nenásilia oddaní, vysokú morálnu sebadisciplínu a vnútornú silu. Pripravenosť a pohotovosť čeliť nespravodlivým vládcom aj za cenu utrpenia. Táto náročná cesta predpokladá vieru, a preto je vždy úlohou menšiny. Vychádza z nádeje trvalej zmeny štruktúry ľudských vzťahov, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, nie skratkovité riešenia. Chelčický v skutočnosti ovplyvnil svet viac ako Žižka. A preto keď T. G. Masaryk vo svojich Ideáloch humanitných symbolicky zvolal – „Nie Caesar, ale Ježiš!“ – my voláme: „Nie Žižka, ale Chelčický!“

(Na obrázku: Petr Chelčický diskutuje s univerzitnými majstrami)

Eduard Chmelár