Fico verejne ohlásil to, o čom v Smere diskutujú už rok: prísnejšiu reguláciu médií a novinárov. V pomenovaní problému má pravdu. Viaceré médiá nerobia kritickú žurnalistiku, ale politické kampane. No pri „riešeniach“ uletel.
Robert Fico a Tomáš Taraba. Foto: TASR.
Na úvod jedna predbežná poznámka: urážať novinárov ako „krvilačných bastardov“ a žiadať od nich úctu a rešpekt k vláde – to akosi nejde dokopy. Predseda vlády by sa mal pri agresívnom tóne krotiť.
Pokiaľ ide o obsah, Fico má do veľkej miery pravdu v diagnostike. Viaceré médiá, hlavne tie progresívne, prestali robiť nestranné spravodajstvo a analytickú žurnalistiku. Namiesto toho predvádzajú politický aktivizmus a kampane. Sú nabité tým, čo kedysi dosudzovali: predsudkami, zlosťou, nenávisťou.
Dôvod nie je politický, ale skôr geopolitický. Progresívne médiá už nijako neskrývajú, že slúžia ako zbraň v hybridnej vojne. Ich poslaním nie je strážiť a kritizovať centrá moci, ale slúžiť im. Pričom tieto centrá moci nie sú ani na Slovensku a v istom zmysle ani v Európe. Sú v Londýne a Washingtone (v Bruseli sa nerobia zásadné rozhodnutia, len sa tam vykonávajú).
V ére vojny je to, žiaľ, zákonité. Cnosťou už nie je slobodné a suverénne uvažovanie, cnosťou je poslušnosť. Vykonávanie bojových úloh.
Médiá – a nielen tie slovenské – spravidla podporujú atlantické a progresívne strany. Popri tom podporujú ich agendu: imigračnú, klimatickú, pandemickú, dúhovú, vojnovú… A idú po krku každému, kto stojí v ceste progresívcom a ich poskokom.
Asi netreba zdôrazňovať, že toto vojnové nastavenie je choré. Má devastačné následky aj pre médiá, aj pre ich čitateľov. A napokon aj pre celý verejný a politický život.
Je normálne, že vláda po hysterických kampaniach médií chystá „regulačné opatrenia“. No rovnako normálne bude aj to, že nezaberú.
Problém s aktivistickými médiami nie je slovenský – týka sa celej Európy a západného sveta. A tým pádom nemá slovenské riešenie.
Principiálne a poctivé riešenia budú možné až po skončení alebo skrotení hybridnej vojny. Až potom sa môžu médiá vrátiť k pôvodnému poslaniu: strážiť a kritizovať finančné a mocenské centrá.
Z opatrení, ktoré navrhuje Fico, sú schodné len tie o práve na opravu a práve na odpoveď. Nielen pravidlá, ale aj základná slušnosť by mali médiám kázať, aby dávali priestor „druhej strane“. Tej, ktorú odsudzujú. Malo by to byť niečo ako nutné minimum profesionality a dôveryhodnosti.
Podporu by mohol mať aj návrh, aby všetky médiá (nielen televízie a rozhlas) mali povinnosť informovať nezaujato a nestranne. A pri názorových a polemických formátoch by mali včas a na porovnateľnom mieste zverejňovať prípadné odpovede. Doba sa predsa zmenila, váha televízií upadá a rozhodujúcivplyv na verejný život majú veľké online médiá. Mali by sa na ne vzťahovať podobné pravidlá ako na televízie.
Ďalšie nápady Fica a Danka sú ale uletené. A v istom zmysle aj nebezpečné.
Ide hlavne o experimenty s predpísanými podmienkami pre výkon novinárskeho povolania. Akékoľvek obmedzenia v tejto oblasti budú narážať na slobodu slova, ktorú garantuje listina základných ľudských práv aj Ústava.
V skratke: každý má právo verejne hlásať svoje názory. Iní majú právo čítať ich alebo platiť si za ne. A pokiaľ sa neporušuje zákon (nenávistným, agresívnym alebo provojnovým obsahom), nijaký štátny „komisár“ nemá právo autorov umlčať alebo obmedziť. Alebo im nanucovať rekvalifikácie.
Fico s Dankom argumentujú tým, že ani lekárom alebo advokátom sa nemôže stať ktokoľvek a ich profesie majú tvrdé pravidlá hry. Iste, to sedí. Lenže publicistom – človekom, ktorý zverejňuje informácie alebo názory – môže byť ktokoľvek. Každý bez obmedzení. Práve o tom je slobodná západná spoločnosť, ku ktorej patríme.
A ak pri tom vznikajú fóra a skupiny plochozemcov, nech. Je to daň za slobodu slova. Pričom výhody násobne prevažujú nad prípadnými rizikami. Alebo inak: osekávanie slobody slova úradmi by spoločnosti prinieslo viac škody ako úžitku.
Okrem právnych rizík by tu boli aj politické. Novinárom by sa nevyčítali len vecné chyby, ale hlavne politická kritika. Hoci aj celkom presná a oprávnená.
O príklad a dôkaz sa, paradoxne, postaral samotný premiér. Štandardu vyčítal článok o LGBTI agende na trenčianskej škole, pričom túto agendu obhajoval aj zástupca vlády, respektíve ministerstvo školstva. Fico sa nahneval, že vláda predsa nemohla vedieť, čo na škole organizuje „nejaký pomätený profesor”. Iste, nemohla… No mala by vedieť, že trápnu súťaž o dúhové odznaky pre žiakov podporovala a verejne obhajovala vládna inštitúcia – Druckerovo ministerstvo školstva.
Navyše, ak by mali úrady kontrolovať, kto smie a kto nesmie pracovať ako novinár, mohlo by to viesť k niečomu ako „dvorná deformácia“. Zelenú by mali novinári v predklone. A tí, ktorí by si chceli udržať nezávislosť a suverénne uvažovanie, by mohli čoraz viac narážať na bariéry.
A tým vôbec nemyslíme bariéry Ficovej vlády. Politické zásahy Danka či Fica do práce progresívnych médií sú nepredstaviteľné. Bez ohľadu na zloženie vlády. Na práva novinárov predsa dohliadajú desiatky vplyvných západných organizácií, veľvyslanci, Brusel, medzinárodné siete mimovládok…
Dvorná deformácia by hrozila skôr za progresívnej vlády – národné a konzervatívne hlasy by boli vyhlasované za neprijateľné, nebezpečné, podozrivé, nelegitímne.
Vlastne, kondicionál môžeme odložiť. Už teraz je to do veľkej miery tak. Mediálna scéna je nastavená atlanticky a progresívne (pritom je jedno, či vládol Fico, Pellegrini, Matovič alebo Ódor). A kto to nerešpektuje, naráža na problémy a cenzorov.
Mladý začínajúci novinár sa spravidla automaticky zaraďuje do predpísanej progresívnej línie. Jednak preto, že je to v móde. A potom preto, že ak by to nespravil, ohrozil by svoj kariérny rast.
Povedané na rovinu: ak by tu úrady kontrolovali obdobu novinárskych licencií, ohrození by neboli progresívni propagandisti, ale národní a konzervatívni autori a novinári. Lebo kontrolné mediálne úrady by časom pevne ovládli pokrokové kádre. A „nevyhovujúci novinári“ by končili na čiernych zoznamoch.
Napokon, nebolo to tak dávno, čo dozorcovia z projektu Konšpirátori.sk zaradili Štandard medzi konšpiračné médiá. Dôvod: kritizovali sme imigračnú politiku, queer ideológiu a oligarchu Georgea Sorosa. A to vraj správne zorientovaní novinári nesmú robiť.
Dnes takíto neposlušní novinári riskujú zaradenie medzi konšpirátorov. Po novom by možno riskovali aj zákaz činnosti. Alebo povinný rekvalifikačný kurz.
Čiže – po prípadnom nástupe progresívcov k moci – prevýchovu.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.