V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o Kotlárovej pandemickej správe; o zrážke poslancov za SNS; o dvojakom metri pri Izraeli a o ukrajinskom „pláne víťazstva“, ktorý je podľa Bieleho domu out of date.
1. Pandemická správa
Kotlár začal zostra. Tvrdí, že pri pandemických manévroch išlo o ohrozenie verejného zdravia, respektíve o bioterorizmus. A tvrdí, že súbežne s tým išlo aj o ohrozenie suverenity.
Jeho slová pôsobia radikálne. No len na prvý pohľad. Niečo podobné predsa tvrdili aj Američania. Konkrétne americkí republikáni. A napokon to v slabšej chvíli spomínal aj Ivan Korčok (o tom nižšie).
Americké spravodajské služby už za Trumpa tvrdili, že teória o laboratórnom úniku vírusu patrí medzi relevantné podozrenia, ktoré treba ďalej vyšetrovať. Pripustili aj to, že únik mohol byť zámerný.
To isté neskôr tvrdili tajné služby aj za prezidenta Bidena. V spravodajskej komunite bol a je tento názor rozšírený. Nepovažuje sa za konšpiráciu, ale za jednu z hypotéz, ktoré treba preverovať.
Ak by to bolo naozaj tak, že pri koronavíruse išlo o zámerný laboratórny únik, potom by z toho celkom nutne vyplývali dve veci.
Po prvé, po roku 2020 sme v takom prípade nebojovali s pandémiou, ale s následkami bioterorizmu. Inými slovami, verejné zdravie neohrozoval prírodný vírus, ale laboratórne upravený patogén.
Po druhé, pri očkovaní by nešlo len o bežné medicínske preventívne opatrenie, ale o oveľa viac. Vakcíny by v tomto prípade boli súčasťou zbraní – a protizbraní – v hybridnej vojne. V zmysle ochrany obyvateľov pred biohrozbou laboratórneho pôvodu… Slovom, program pravidelného očkovania by nebol len zdravotníckou, ale hlavne bezpečnostnou výzvou. Bez ohľadu na vedľajšie účinky nových vakcín. Keď ide o bezpečnosť, otázniky o postvakcinačných trombózach, zvýšenom krvnom tlaku, neurologických poruchách a problémoch skupín s autoimunitnými ochoreniami musia ísť nabok.
Napokon, podobne to v roku 2021 videl aj vtedajší minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Povedal toto: „Je zjavné, že táto vakcína nie je len vakcínou, ale je to nástroj v hybridnej vojne. Chcem, aby sme to pomenovali pravými slovami.“ Povedal to o ruskej vakcíne Sputnik V. Tento „nástroj v hybridnej vojne“ bol podľa Korčoka taký nebezpečný, že preň padla vláda (marec 2021).
Vyzeralo to tak, že pri vakcínach išlo naozaj o veľa. Nielen o zdravie seniorov, ale o bezpečnosť. Zopár ruských vakcín na Slovensku alebo v Maďarsku sa vyhodnotilo ako vážna bezpečnostná hrozba. Monopol mali mať americké a britské biotechnológie z dielne BioNTech (Pfizer), Moderna a AstraZeneca.
V tomto kontexte asi neprekvapujú zvláštne správy z Británie, podľa ktorých na skupinách antivaxerov pracovala vojenská kontrarozviedka. Ako na „bezpečnostnom probléme“.
Samozrejme, otváranie biotechnologického frontu v hybridnej vojne je stále len hypotéza. Chýbajú pre ňu dôkazy. Otvorení by sme mali byť aj pre iné možnosti a iné vysvetlenia. To však neznamená, že ju treba hodiť do koša. Dôkazy predsa chýbajú aj pre hypotézu o prírodnom pôvode a prirodzenom rozšírení nového koronavírusu.
Pri pohromách s miliónmi obetí si treba klásť aj nepríjemné alebo zakázané otázky.
Problém Kotlára je v tom, že nekladie otázky a nehovorí o hypotézach. Ponúka príliš kategorické odpovede. V konečnom dôsledku je však dobré, že sa tieto témy vôbec otvárajú. Je to potrebné.
Druhou hlavnou tézou Kotlárovej správy je tvrdenie o ohrození suverenity. Pandémia sa podľa neho zneužila na posilnenie WHO, ktoré by viedlo k neprijateľnému obmedzeniu suverenity. No ani pri týchto tvrdeniach nie je Kotlár až taký izolovaný, ako by sa mohlo zdať.
Vážne výhrady k plánom na posilnenie WHO, ktoré by obmedzili suverenitu štátov aj práva a slobody ľudí, mali v máji 2024 republikánski senátori. Žiadajú vyšetrovanie zlyhaní WHO počas pandémie a debatu o rozsiahlych škodách, ktoré spôsobili prehnané opatrenia. Žiadajú zásadnú reformu WHO, nie jej posilnenie. A žiadajú, aby vláda Spojených štátov nepristupovala k takzvanej pandemickej zmluve.
Republikánski senátori tiež varujú, že nová pandemická zmluva sa zameriava aj na ďalšie obmedzovanie slobody slova a potláčanie kritických hlasov.
V tomto môžem s Kotlárom aj s americkými republikánmi súhlasiť. Tri roky po pandémii by sme mali otvorene hovoriť o vyšetrovaní pôvodu vírusu, o zlyhaniach mediálnych a politických „autorít“ pri plošných lockdownoch, ktoré viedli k rozsiahlym škodám, o nežiaducich účinkoch nových vakcín, o zlyhaniach WHO.
A hlavne: mali by sme konečne hovoriť o prehodnotení pandemických zákonov a regulácií, ktoré bezprecedentným spôsobom osekali ľudské práva a slobody.
Prehodnotiť by sa mali hlavne pravidlá núdzového stavu, ktoré dali „autoritám“ právomoc zavrieť ľudí doma, zakázať im pracovať či nakupovať a ponúkať im výbeh na „slobodu“, ak pristúpia na pravidelné očkovanie novými biotechnológiami. Tými biotechnológiami, ktoré pracujú na báze programovania buniek a ktoré boli pre masové použitie zakázané až do roku 2020.
Od plošných lockdownov a povinného plošného očkovania sa síce upustilo, no zákony, ktoré umožnili demoláciu práv a slobôd, sú stále platné. A po plánovanom posilnení WHO sa majú v prípade „novej hrozby“ ešte viac sprísniť. Aby to po novom išlo ešte rýchlejšie…
Tieto trendy sú zvrátené, neprijateľné, choré. A napokon sú aj extrémistické. Lebo umožňujú hrubo potláčať slobodu a suverenitu západnej spoločnosti. Vraj v záujme bezpečnosti.
Kotlár o tom hovorí možno príliš radikálne, kategoricky, neohrabane, s viacerými chybami. No určite nie je nebezpečný extrémista, ktorý by chcel demontovať ostré práva a slobody. Tých máme na druhej strane. Už od roku 2020.
2. Búrka okolo SNS
Inak, Kotlár patrí k poslancom za SNS, ktorí neboli členmi strany. Práve s tým má dnes problémy Andrej Danko. A spolu s ním aj Ficova koalícia.
Dôvody Huliakovej vzbury sme opísali v samostatnom komentári. Tým hlavným motívom je Dankova neschopnosť ponúknuť poslancom za SNS budúcnosť.
Do strany ich pustiť nechcel. No zároveň chcel, aby ju verne zastupovali. A to nejde. Hlavne nie vtedy, keď sa SNS zviezla pod päť percent.
Asi neprekvapuje, že ako prvý začal vyskakovať Huliak a jeho Národná koalícia. Narazil hneď po voľbách, keď prezidentka zablokovala jeho rozbeh na ministerstvo životného prostredia. Namiesto Huliaka sa stal ministrom Taraba.
Minulý týždeň Huliak narazil na vlastné grobianstvo (kauza suka). Zosypali sa neho výčitky aj z SNS, aj z Národnej koalície.
V utorok prišlo „riešenie“. Huliak chce mať v názve poslaneckého klubu SNS aj meno svojej strany. A v boji o predsedu parlamentu nepodporí Danka, ale Hlas. Možno preto, aby schladil Danka. A možno aj preto, aby mu ministerka hospodárstva (Hlas) pomohla s investíciami, ktoré nasľuboval svojim ľuďom v Očovej.
Huliak zároveň naznačil, že by chcel mať silnejšie postavenie v koaličnej rade. Ako štvrtý hráč.
Lenže výsledky sú zatiaľ opačné, ako si ich kreslil Huliak. Danko mu odkázal, že je „zradca“ a už s ním neráta na koaličných radách. Huliakovi ľudia na ministerstve životného prostredia údajne dostali výpovede. Ak je to tak, potom je to varovanie zhora: ak si Národná koalícia nesadne tam, kam patrí, pod SNS, potom bude mať Huliakova partia väčšie straty ako zisky.
Huliak má teraz dve možnosti. Buď si s Dankom a Tarabom dohodne prímerie. A výpovede pre jeho ľudí sa stiahnu. Alebo pôjde do otvorenej zrážky. Nech to dopadne akokoľvek, vzťahy medzi poslancami za SNS budú rozbité.
Dôvodom je, ako sme už spomenuli, ich nevyriešená budúcnosť. Strany alebo ich zlepence sú stabilné dovtedy, kým rastú alebo kým sa spoľahlivo držia v hre. Keď padajú pod päť percent, hráči sa skôr či neskôr rozutekajú do vlastných (alebo iných) projektov. A lojálni ostanú len závozníci.
Slovom, s SNS bude v koalícii problém, ktorý nateraz nemá riešenie. Skutočným riešením by bol len rast verejnej podpory SNS a jej partnerských strán. A to sa asi nestane.
Druhý problém Ficovej koalície vyskakuje na opačnom, liberálnejšom konci. V šedej zóne sú aj traja poslanci Hlasu, ktorí nepodporili odvolanie Šimečku. Je to skupina poslancov, ktorá nechce páliť mosty k progresívcom.
Ak sa to zráta, koaličná rada stráca kontrolu nad šiestimi poslancami.
Samozrejme, na koaličnú krízu to ešte vôbec nevyzerá. Ide o dve skupiny z opačných koncov spektra: národnú a progresívnu. Nebudú vystupovať spoločne. A už vôbec nebude v ich záujme potápať vládu alebo blokovať jej kľúčové rozhodnutia.
Ficovi hrozí skôr to, že parlamentná väčšina už nebude pri hlasovaní o sporných témach taká spoľahlivá ako prvý rok. Videli sme to už pri septembrovom odvolávaní Šimečku, ktoré bolo napriek mohutnému tlaku Smeru tesné a krehké.
A zároveň mu hrozí, že z rohov koalície bude vychádzať viac otravného hluku, ako sme boli v minulosti pri Ficových vládach zvyknutí.
Krátkodobo to Smer zrejme ustojí. Stále máme v živej pamäti neprekonateľných insitných umelcov z Matovičovej koalície… Pri dlhodobom nastavení to však začne potápať aj Fica.
3. Raketové prestrelky
Pri Izraeli si svet opäť vyskúšal, ako výborne, takmer bezchybne funguje dvojaký meter.
Izrael spustil raketové bombardovanie južného Libanonu a predmestí Bejrútu. Zabil pri tom vodcu Hizballáhu a zopár iránskych veliteľov. No Libanon zároveň hlásil tisíc mŕtvych a množstvo ranených, vrátane civilistov a detí. Viac ako 1,2 milióna Libanončanov ostalo vysídlených. Sú z nich utečenci bez domova.
Západní lídri dvihli obočie, zopakovali zopár fráz o obavách z eskalácie, ale inak sa veľa nezmenilo. Západ ďalej dodáva Izraelu muníciu, bez ktorej by vojny v Gaze a Libanone neutiahol.
Po ničivých útokoch Izraelčanov nasledovala odveta z Iránu. Bola vopred oznámená, obmedzená, bez obetí a bez väčších škôd. Svetoví lídri útok Iránu príkladne odsúdili ako neprijateľný.
Jeden z nich to však urobil nedostatočne a nedôrazne. Generálny tajomník OSN Guterres hovoril o nových neprijateľných útokoch, ale nespomenul menovite Irán. Izrael ho v stredu vyhlásil za osobu non grata.
Gutterres krátko nato chybu napravil.
Otázne je, dokedy bude toto uplatňovanie dvojakého metra fungovať. Ak sa používa občasne a dávkuje sa v únosnej miere, väčšina privrie oči. Pravidlá predsa diktujú silnejší. No pri Izraeli sa miera stratila. A netrvalo to ani rok.
Pôvodné právo Izraela na primeranú obranu sa zvrhlo na masové zabíjanie Palestínčanov v Gaze. Prinieslo viac ako 40-tisíc mŕtvych (prevažne civilné obyvateľstvo), násobne viac zranených a viac ako milión Palestínčanov bez domova. Pásmo Gazy je zničené.
Podobný scenár s tisíckami mŕtvych a zranených a s viac ako miliónom utečencov sa teraz vykonáva v Libanone. A opäť s masívnou podporou Spojených štátov a Británie. Dodávajú muníciu, rakety aj superťažké bomby.
A následne vyzývajú na „deeskaláciu“.
Z pohľadu Izraela sú následky pomerne prijateľné. Má reputačné problémy, no za podstatné považuje svoje výsledky na bojisku.
O niečo horšie vyzerajú následky pre Západ.
Ešte pred pár desaťročiami si Západ mohol nahovárať, že má nielen silu, ale aj morálne predpoklady na to, aby mal globálnu autoritu. Ako príklad pre svet.
Dnes to už neplatí. Západná oligarchia si musí autoritu vynucovať silou.
A nielen vo svete, ale aj v rámci čoraz viac nespokojnej (a sklamanej) západnej spoločnosti.
„Príklad pre svet“ a „morálny vzor“ sa mení na svoju karikatúru.
4. Lekcia pre Zelenského
V prehľade sa ešte vrátime k návšteve ukrajinského prezidenta Zelenského v Spojených štátoch. Prišiel predstaviť svoj „plán víťazstva“. Stál na predpoklade, že Západ dodá Ukrajine ešte viac raketových zbraní a ešte viac bojových lietadiel a systémov protivzdušnej obrany.
Nepochodil. Spojenci Zelenskému zdvorilo vysvetlili, že jeho „plán víťazstva“ nie je dostatočne realistický.
Zelenského plán pritom nestál na novej stratégii, ale na starých západných sľuboch. Podľa nich mala Ukrajina dostávať toľko zbraní, koľko bude potrebné pre jej víťazstvo. Americkí lídri vlastne Zelenskému vysvetlili, že ich vlastné sľuby neboli „dostatočne realistické“.
Neskôr ešte americká vláda Ukrajine odkázala, že nepotrebuje nijaké povolenia na útoky na ruské územie. Ukrajina vraj môže na útoky proti Rusku použiť svoje vlastné zbrane. Tie, ktoré si sama dokáže vyrobiť.
Ukrajina sa dozvedela, že ak má útočiť na Rusko (jadrovú veľmoc), tak to môže skúsiť sama. Bez vojenskej podpory Západu.
Pre svet a špeciálne pre Európu to je dobrá správa. Riziko priamej zrážky NATO – Rusko sa nebude zvyšovať. Aspoň nie v tejto fáze.
Pre Ukrajinu je zas táto správa mimoriadne krutá. Zisťuje, že po odmietnutí mierových dohôd s Ruskom o neutralite (marec 2022) dva a pol roka bojovala za niečo, čo nevyzerá realisticky.
A že sa nemá spoliehať na západné sľuby, ale sama na seba.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.