Klimaaktivisti si myslia, že ak hospodársky rozbijú Západ, zachránia planétu

Druhá Európska komisia Ursuly von der Leyenovej je, súdiac podľa jej zloženia, rovnako silne oddaná agende uhlíkovej neutrality a zelenej politike ako tá predchádzajúca. Ozývajú sa však požiadavky na jej revíziu.

Lord Christopher Monckton. ALAN PORRITT / EPA / Profimedia.sk

Nárast protirežimových strán, ktorý možno pozorovať v celej Európe, zatiaľ nebol dostatočne silný na to, aby si vynútil zmenu kurzu v EÚ. Ozývajú sa však hlasy na revíziu Green Dealu, najnovšie aj zo strany významných politikov, ako je talianska premiérka Giorgia Meloniová.

A potom sú tu individuality (niektorí by povedali indivíduá), ktoré kampaň proti emisiám skleníkových plynov spochybňujú od základu. Vikomt Christopher Monckton reprezentuje ľudský rod, akých bývala Veľká Británia plná, alebo sa tak aspoň navonok javila: trochu exotický samorast, pre akého majú Angličania výraz maverick. Monckton má svoj vlastný malý vedecký tím, s ktorým usilovne spochybňuje výsledky oficiálnej klimatológie aj ekonomickú zmysluplnosť úsilia Západu o dosiahnutie uhlíkovej neutrality.

Zhruba pred 15 rokmi som na YouTube videl videá, v ktorých ste konfrontovali rôznych klimatických demonštrantov. Na kameru im kladiete otázky o rôznych fyzikálnych javoch súvisiacich s klímou. Musím povedať, že vidieť aristokrata v obleku, ako prichádza vykoľajiť mladých aktivistov, bola celkom zábava. Mali ste nejaké obľúbené otázky, aby ste z nich čo najspoľahlivejšie urobili hlupákov?

Nie je mojím cieľom robiť z niekoho hlupáka. Mojím cieľom je pomôcť robiť politické rozhodnutia na racionálnom základe. A pri téme, ktorá má byť založená na vede a ekonomike, nie je miesto pre detinské emócie.

Žiaľ, ľudia, ktorí bez ohľadu na svoj vek veria tomu, čo so zveličením a s istým opodstatnením nazývam straníckou líniou, líniou komunistickej strany v otázke klímy, prejavujú takúto detinskosť. Je to takmer neuveriteľné. Otázkou je, či sa to dá liečiť. Títo ľudia nie sú prístupní racionálnym argumentom. Čo neznamená, že by sme nemali predkladať racionálne argumenty. Samozrejme, že extrémisti nezmenia svoj názor, to je podstata extrémizmu.

Ale okrem nich sú tu aj ľudia, ktorí prijímajú oficiálny výklad, ale keď sú konfrontovaní s pravdou, môžu postupne zmeniť názor. Za východiskový bod by som zobral rok 2009, keď sa v Kodani konala veľká konferencia Medzivládného panelu OSN pre klimatické zmeny [IPCC, pozn. red.]. Odvtedy sa každý rok pred konferenciou IPCC vedie masívna mediálna kampaň, ale pred Kodaňou to bolo po prvýkrát v takom rozsahu. Do hry vstúpila Climategate [uniknuté e-maily ukázali manipuláciu a cenzúru zo strany niektorých významných klimatológov, pozn. red.] a zdalo sa, že klimatickému panikáreniu je koniec.

Ale, samozrejme, aj po pätnástich rokoch je naša dogma stále v plnej sile. Vo vládnucej triede, v tej, ktorú Francúzi pohŕdavo nazývajú la classe politique, sa z nej stala viera a každý, kto chce urobiť kariéru, vie, že sa jej musí podriadiť. Vo vládnucej triede sa táto dogma za pätnásť rokov upevnila.

Na druhej strane medzi normálnymi ľuďmi rastie povedomie o dvoch veciach. Po prvé, že predpovede klimatológov sa nenapĺňajú a po druhé, že klimatická politika bude stáť peniaze aj priamo ich.

Začnime prvým bodom o nenaplnených predpovediach. Čo konkrétne sa nesplnilo?

V roku 1990 vypracoval medzivládny panel pre klimatické zmeny rôzne scenáre a predpovedal, že planéta sa v 21. storočí bude otepľovať rýchlosťou 0,2 až 0,5 stupňa Celzia za desaťročie. V skutočnosti sa otepľuje o 0,15 až 0,2 stupňa za desaťročie. Tých 0,15 stupňa je satelitné meranie a presnejšie merania nemáme k dispozícii. Vyššie meranie – tých 0,2 stupňa, je do určitej miery ovplyvnené takzvaným efektom mestských tepelných ostrovov. Budovy, doprava, klimatizácia – to je otepľovanie, ale spôsobené mestom a nemá nič spoločné so skleníkovým efektom.

Ale aj toto skreslené meranie, pri ktorom sú niektoré meracie stanice umiestnené úplne nevhodne, vykazuje hodnoty na dolnej hranici oficiálneho vedeckého odhadu. Stavíte na politiku, ktorá je založená na zlej vede? Podobne budete používať zdravý rozum pri odpovedi na otázku, ako je možné, že keď sú na Vltave povodne, povedia vám, že je to dôsledok klimatických zmien, a keď o pár dní príde teplé počasie a Vltava trochu vyschne, opäť to pripíšu klimatickým zmenám. Ale oni na to majú vedecké vysvetlenie: že extrémne prírodné javy sú len sprievodným javom klimatických zmien.

A to je presne ten nezmysel, ktorý možno platí pre polovzdelancov, ale normálni ľudia sa ním nedajú oklamať. Vedia, že jednoducho nemožno predpovedať viac povodní a súčasne päťdesiatročné sucho.

Hľadali ste, v čom sa predpovede mýlia, a našli ste to v takzvanej spätnej väzbe. Môžete to vysvetliť jednoduchými slovami?

Keď určitý priestor viac ohrievate – a k určitému otepľovaniu, samozrejme, dochádza – vytvárate viac vodnej pary, ktorá je skleníkovým plynom. Vodná para zvyšuje takzvanú tepelnú spätnú väzbu. Spätná väzba je efekt, bez ktorého by nikomu nenapadlo, že by mohol existovať problém s globálnym otepľovaním.

IPCC odhaduje, že spätná väzba môže byť zodpovedná za 50 až 80 percent otepľovania. Keď potom vypočítate koeficient spätnej väzby, ktorým vynásobíte priame otepľovanie, urobíte to zlomkom. Klimatológovia v menovateli sčítajú otepľovanie spôsobené prirodzenými skleníkovými plynmi a túto spätnú väzbu, a v menovateli ponechajú otepľovanie spôsobené prirodzenými skleníkovými plynmi. Dospeli k vysokému číslu 3,5.

My sme si však uvedomili, že k zlomku hore aj dole musíme pripočítať teplotu spôsobenú slnečným žiarením [tá bola v klimatologických rovniciach stanovená na 260 kelvinov, teda 13 stupňov Celzia, bez Slnka by Zem upadla do hlbokých mrazov, pozn. red.]. Potom sú čitateľ a menovateľ väčšie o rovnako veľké číslo a výsledný koeficient spätnej väzby naopak menší. Nie 3,5, ale 1,1. A to je už číslo, ktoré zodpovedá otepleniu o 0,15 stupňa Celzia za desaťročie, ako to naznačujú satelitné merania z Alabamskej univerzity [štúdia Moncktonovho tímu Why models run hot, publikovaná v roku 2015 v Science Bulletin of the Chinese Academy of Sciences, je voľne stiahnuteľná, pozn. red.]

Zjednodušene povedané – naši milí klimatológovia zabudli do svojich modelov zahrnúť tú veľkú žltú vec, ktorú vidíte na oblohe. Nezohľadnili jednoduchý fakt, že nám tu na Zem svieti slnko. Dopustili sa závažnej chyby.

Po druhé, hovorili ste o tom, že normálni ľudia už pociťujú, ako im boj proti emisiám uberá z peňazí. Takže klimatickú politiku považujete za nehospodárnu?

Aj keby sa otepľovalo tak rýchlo, ako predpovedá IPCC, k čomu zjavne nepríde, aj vtedy by bolo oveľa efektívnejšie minúť tieto peniaze na adaptáciu. Možno poznáte príbeh o dánskom kráľovi Knutovi a mori.

Knut vládol v 11. storočí v Anglicku a mal plné zuby ľudí, ktorí ho obklopovali a mali nerealistickú predstavu o svojich schopnostiach a vplyve. Údajne si dal svoj trón priviezť na breh mora, postavil vedľa seba svojich pánov, natiahol ruku k moru a povedal: „Ja, pomazaný, prikazujem moru, aby ustúpilo. Práve bol príliv, príslušníci politickej triedy tam s ním museli čakať hodinu, kým im hladina dosiahla k nohám. Následne sa k nim kráľ obrátil so slovami: Ak ani ja, pomazaný, nedokážem zastaviť malé vlnky, ako chcete vy, ktorí mi podliehate, zmeniť chod sveta? Modlite sa k Pánovi, ktorý jediný určuje, ako ďaleko sa zdvihne more.

Bola to lekcia pokory od Knuta a pokora je dnes v radoch vládnucej triedy nedostatkovým tovarom. Myslia si, že ak hospodársky rozbijú Západ, zachránia planétu. Uznávam, že záchrana planéty je sexi slogan. Ale kladú si nesprávnu otázku: O koľko sa zvýši teplota, ak budeme pokračovať v súčasnom nastavení? Namiesto toho by sa mali pýtať: Ak zasiahneme, o koľko sa teplota nezvýši?

A o koľko by sa nezvýšila, keby svet prešiel na bezuhlíkovú ekonomiku?

Ak by sme do roku 2050 dosiahli uhlíkovú neutralitu, spomalili by sme rast teploty o jednu desatinu stupňa Celzia. To vyvoláva otázku: Koľko by táto globálna uhlíková neutralita stála? Povedzte mi, poznáte odpoveď? Pravdepodobne ste žiadnu nepočuli, pretože ju z čistej opatrnosti radšej ani nevypočítavajú.

Ale jedna byrokratická inštitúcia to – napodiv, možno nechtiac, spočítala. Distribútor britskej elektrickej siete, spoločnosť ESO. Podľa nej by prechod na uhlíkovú neutralitu len v Británii stál 3,8 bilióna dolárov. Výroba elektriny predstavuje jednu štvrtinu britských emisií. Takže prechod britského hospodárstva na uhlíkovú neutralitu by stál stál 15,2 bilióna dolárov. Spojené kráľovstvo vypúšťa 0,8 percenta svetových emisií.

Ak extrapolujem náklady na celosvetovú bezuhlíkovú bilanciu na základe odhadu ESO, vychádzajú takmer na dva trilióny dolárov. Alebo inak: Každá miliarda dolárov na zníženie emisií by znamenala k roku 2050 ochladenie o jednu 20-milióntinu stupňa. Ak je to zhruba správny výpočet, ide o najhorší pomer ceny za výkon od čias výstavby Veľkého čínskeho múru. Jeho výstavba a údržba bola taká drahá, že ríši došli peniaze a chýbali jej na skutočnú obranu. Prvého apríla 1644 prenikli útočníci zo severu do Číny cez jednu z brán v múre, a následne sa cisár obesil na strome. Príbeh Veľkého čínskeho múru poukazuje na márnivosť politickej triedy.

To, že si niečo želáme a míňame na to neuveriteľné sumy peňazí, ešte neznamená, že to dosiahneme. Pozoruhodné je, že po toľkých rokoch a po biliónoch a biliónoch dolárov, ktoré boli investované do obnoviteľných zdrojov energie, sa vlastne nič nezmenilo. Na začiatku 90. rokov minulého storočia pochádzalo 88 percent svetovej elektrickej energie z fosílnych palív. A za 33 rokov štekotu o zániku sveta sme na 87 percentách. A elektrina v Európe, v Británii aj v Českej republike, je päť- až šesťkrát drahšia ako v Rusku, Číne, Indii, Pakistane. Väčšinu tohto cenového rozdielu spôsobuje naša neuveriteľne drahá a z vedeckého hľadiska úplne zbytočná politika. Do očí bijúca hlúposť.

Je možné si predstaviť, že by sa napríklad architekti európskeho Green Dealu išli obesiť? Myslím, že to nehrozí. Všetci si navzájom potvrdia, že plán je potrebný a dobrý. Sme svedkami zvláštneho rozporu medzi vládnucou triedou, ktorá čoraz horlivejšie presadzuje stranícku líniu v oblasti klimatickej politiky, a bežnými ľuďmi. Tí sa doslova boja vládnucej triedy, ktorá im jednoducho povie, že o päť rokov si už nebudú môcť kupovať poriadne autá, ale dvakrát drahšie elektromobily. Niekedy sa však v dejinách stáva, že medzi elitami a ľudom je hlboká priepasť.

Ako sa vysporiadate s námietkami, že si dovolíte spochybňovať prácu špičkových klimatológov, keď sám nie ste žiadny klimatológ?

Isaac Newton bol pravdepodobne najuznávanejším vedcom, akého kedy Európa splodila. Zo svojich astronomických pozorovaní odvodil pohybové zákony, o ktorých si ďalších tristo rokov všetci mysleli, že sú stopercentne platné, že ide o takzvanú ustálenú, zavedenú vedu. Až kým jedného dňa istý Albert Einstein, radový zamestnanec patentového úradu vo švajčiarskom Berne, pri pohľade z okna na hodiny na veži nezačal meditovať o tom, ako dlho trvá cesta svetla z veže k nemu. A pritom si uvedomil, že Newton sa pomýlil.

Dejiny vedy sú dejinami paradigiem, ktoré neboli zvrhnuté politickou silou, tou či onou líniou komunistickej strany, ale správnym vedeckým postupom. Keď som prvýkrát objavil chybu v klimatických modeloch – prirodzene, mám dobré znalosti matematiky –, zarobil som na tom veľa peňazí [v 90. rokoch Monckton vymyslel slávne geometrické puzzle Eternity, pozn. red.], ale potreboval som ešte odborníkov na klimatológiu, astrofyziku alebo teóriu riadenia. A ja ich mám, sme tím.

Inak nezáleží na tom, či máte papier a na ňom napísané, že ste vedec. Každý, kto je dostatočne inteligentný a zvedavý, má právo sa pýtať: Ako to, že sa svet neohrieva tak rýchlo, ako to predpovedala údajná veda s veľkým V? Aj ja som dlho veril, že globálne otepľovanie je problém, kým som si nepreštudoval príslušné grafy.

Kedy ste zmenili názor? A čo bolo tým impulzom?

Jedného dňa v lete 2006 mi zatelefonoval generálny riaditeľ istého hedžového fondu v Londýne, ktorý ma občas žiada o matematické konzultácie, a spýtal sa ma: „Bude zmena klímy naozaj problém?“ Moja prvá odpoveď bola: „Nejako som to neskúmal, ale asi bude, všetci to hovoria.“ A on odo mňa chcel, aby som to zistil. Niekoľko mesiacov som sa v tom hrabal. Veľa som čítal, pýtal sa, radil sa. A zarazilo ma, že viacerí odborníci z renomovaných inštitútov tvrdili: „Je to už hotová vec, to by ste sa ani nemali pýtať.“

Keď som študoval na Cambridge a učili sme sa aj vedeckú metódu, nikdy som od žiadneho učiteľa nepočul – veda je hotová, bodka. V akejkoľvek oblasti, pri akejkoľvek otázke. Ale dnes je línia komunistickej strany taká dominantná, že vedci a politici sa tak boja, aby ich niekto nevidel, že porušujú túto líniu a zničí im to povesť, že ani nepripustia, že aj v klimatológii je prípustné pochybovať.

Niektorých môže iritovať ľahkosť, s akou nazývate západné elity komunistami.

Dovoľte mi odpovedať malým historickým exkurzom. V nemčine majú vhodný výraz na zničenie povesti človeka – Rufmord. Bola to sofistikovaná metóda Josepha Goebbelsa na umlčanie oponentov a zastrašovanie osobností, ktoré by mohli vystúpiť proti nacistom. Goebbels sa inšpiroval Stalinom. Sovieti počas studenej vojny bežne očierňovali odporcov komunizmu mimo Sovietskeho zväzu. Z pápeža Pia XII. urobili sympatizanta nacizmu a antisemitu, hoci to bola úplná nepravda. Nie nadarmo mu v Jad Vašem visí veľká pamätná tabuľa.

Rád poukazujem na to, že techniku ničenia reputácie vymyslel Goebbels, prevzali ju od neho Sovieti a teraz sa používa proti nám, klimaskeptikom. Mimochodom, komunisti v Rusku a Číne klimatickú hystériu na Západe zo svojho ekonomického a mocenského hľadiska celkom logicky živia.

Uveďte príklad dnešnej kampane na ničenie reputácie.

Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku John Clauser, ktorý po jej udelení otvorene povedal, že klimatický alarmizmus považuje za vedecký nezmysel, je starý človek, dokonca starší ako ja, ak je niečo také možné. Čiže sa trochu zadrháva, občas stráca niť, keď hovorí – a práve na to sa jeho odporcovia okamžite zamerali. Až v druhom slede zaútočili na Clauserove klimatické tézy.

V Nemecku majú jednu teoretickú fyzičku, Sabine Hossenfelderovú. V súčasnosti sa však už viac než vede venuje YouTube, je influencerkou s pomerne veľkým dosahom. Vaši čitatelia si na YouTube môžu ľahko nájsť jej jedovaté tirády proti Clausnerovi, staré sotva niekoľko týždňov. Je to príklad ich kolektívneho, hlboko urážlivého štýlu. Táto skupina ľudí systematicky napáda a škandalizuje klimatických skeptikov.

Uvediem ešte jeden príklad: Simon Michaux, vynikajúci vedec, profesor geológie. Raz napísal 20-stranovú štúdiu – výpočet, koľko nerastných surovín potrebujeme na dosiahnutie globálnej uhlíkovej neutrality do roku 2050, teda na vybudovanie obnoviteľných zdrojov energie a ich následné udržanie. Musíme ich vymeniť každých 15 až 20 rokov, pretože na rozdiel od uhoľných elektrární alebo jadrových reaktorov veterné turbíny a solárne panely nevydržia 60 až 80 rokov.

Michaux vypočítal množstvo kovov, najmä drahých kovov, ktoré by bolo potrebné na dosiahnutie bezuhlíkového hospodárstva, merané podľa súčasnej produkcie. Za referenčný rok si zobral predcovidový rok 2019. Na dosiahnutie uhlíkovej neutrality by sme potrebovali toľko medi, koľko jej dnes vyťažíme za 180 rokov. Množstvo lítia, ktoré by sme potrebovali, by sa ťažilo takmer 10-tisíc rokov. Najťažšie by to bolo s vanádiom, a to 67-tisíc rokov. A všetky tieto komodity v tomto množstve každých 15 rokov.

Profesor Michaux bol pozvaný do ekonomického výboru Snemovne lordov, jedného z najrozumnejších výborov britského parlamentu. Samozrejme, keď im povedal: „Páni, uhlíková neutralita nie je možná, suroviny jednoducho nie sú,“ povedali mu, že je zbytočne negativistický. Povedal mi, že v tej chvíli mu bolo do plaču.

Hovorili ste o tom, že Číne a Rusku kampaň Západu proti emisiám vyhovuje, pretože nás oslabuje. Ale počul som, že Čína tiež masívne investuje do obnoviteľných zdrojov energie.

Viac pre nás ako pre seba. Postavili na obdiv turbíny, často okolo železničných koridorov, aby urobili dojem na návštevníkov z celého sveta. Napriek tomu leví podiel na raste čínskej elektrickej energie má uhlie. Nikto presne nevie, koľko majú uhoľných elektrární, niečo medzi 1 100 a 1 200. Minulý rok oznámili 43 ďalších a tento rok zatiaľ 14 uhoľných elektrární. Áno, stavajú aj obnoviteľné zdroje energie – a tiež intenzívne skúmajú rôzne typy jadrových elektrární, väčšinou pod vedením členov rodiny Si Ťin-pchinga.

Medzitým máme v Európe novú Európsku komisiu, ktorá sa okrem rôznych iných charakteristík vyznačuje aj tým, že je protijadrová. Prečo sa EÚ uberá opačným smerom?

Dovoľte mi použiť postreh Margaret Thatcherovej, pre ktorú som pracoval. Raz o EÚ povedala, že má politbyro, ktorým je Komisia, a dumu, ktorou je Európsky parlament. Duma v Rusku nie je klasický parlament, ale miesto trkotania. Komisári – komisár je z nemeckého Kommissar, čo nám mnohé napovie – majú v podstate absolútnu výkonnú moc.

V Európskej únii teda máte v podstate komunistickú štruktúru. Znamená to, že väznia a mučia ako starí komunisti? Nie. Je tu podobná štruktúra. A pre tyranskú štruktúru – EÚ je viac-menej oligarchia – je nemožné zmeniť kurz bez straty tváre. Naopak, vo fungujúcej demokracii, keď sú politici porazení a zbavení moci, aj tak stratia tvár. Tu sú však v hre okrem hlúposti Európanov aj vonkajšie sily. Keď sme porazili štrajky baníkov v Británii, čo úprimne prekvapilo Sovietov, rozhodli sa v roku 1985, že ak sa im nepodarí dostať cez odbory, pokúsia sa ovládnuť environmentálne hnutie. Pokračujú v tom aj naďalej.

Som presvedčený, že Rusko a Čínu teší naša klimatická posadnutosť. Myslíte si, že sú tu aj ďalší vonkajší hráči? Hans-Georg Maassen, bývalý šéf nemeckej kontrarozviedky, upozorňuje, že klimatické nadácie v Európe často platia americkí miliardári, ktorí sú buď dedičmi bohatých rodín, ktoré majú výčitky svedomia, alebo hedžovými investormi. A že môžu mať záujem na oslabení európskeho priemyslu.

Rôzni americkí miliardári sa úprimne považujú za filantropov. Pred niekoľkými rokmi som sa na konferencii na Sicílii rozprával s manažérom Gatesovej nadácie. Povedal: „Som na misii, aby som Billovi pomohol zlikvidovať maláriu.“ Považujú sa za spasiteľov planéty, majú až mesiášsky komplex. Čo na druhej strane platí do istej miery aj o Elonovi Muskovi. Samozrejme, nemali by sme z našich klimatických nezmyslov obviňovať len Čínu a Rusko. Hlavnú vinu pripisujem našej politickej triede za to, že sa nechala tak ľahko zmanipulovať, či už miliardármi z hedžových fondov alebo ruskými a čínskymi komunistami.

Čo by sa na tom zmenilo, keby na jeseň vyhral Donald Trump?

Ešte jeden príbeh: v roku 2017 mi zavolali z Trumpovho tímu a požiadali ma, aby som im poslal jednostránkový výňatok z tej štúdie o chybe v klimatických modeloch, ktorá predtým vyšla vo Vedeckom bulletine Čínskej akadémie vied. Poslal som výňatok a Trump asi o týždeň neskôr stiahol USA z Parížskej klimatickej dohody.

Neoznámil to už skôr?

Oznámil to, ale stále neurobil ten krok, možno váhal a rozmýšľal, či zmena klímy naozaj nie je problém. Neskôr mi šéf jeho tímu povedal, že naša štúdia ho definitívne presvedčila. V prípade druhého víťazstva Trump od Parížskej dohody opäť odstúpi. Mohli by ste namietať, že bude vládnuť len štyri roky a že ďalší prezident po Trumpovi určite znovu prihlási USA do Parížskej dohody, ako to už raz urobil Biden. Za štyri roky sa však môže stať veľa. Tempo, akým si ľudia uvedomujú, že reči o klimatickej kríze sú len hysterické výkriky, ktoré v neposlednom rade požierajú ich peniaze, je napríklad v Británii pozoruhodné.

Až na to, že pred niekoľkými mesiacmi si Briti zvolili vládu s radikálnou klimatickou politikou.

Medzi dvoma hlavnými stranami zatiaľ nie je žiadny rozdiel. Konzervatívci sa obmedzili na vyhlásenia ako napríklad: Možno, len možno, by sme mohli na krátko odložiť zákaz spaľovacích motorov. To však nie je zaujímavý program, a preto klimatická politika nebola v posledných voľbách témou. Keby ju konzervatívci napadli, mohli vyhrať. Typický dnešný politik však zomiera strachom pri pomyslení, že by sa stal terčom internetovej vojny, a myslí si, že by to znamenalo koniec kariéry.

Trump sa predsa nemusí obávať žiadneho Rufmorda.

Aj v tom je jeho politická sila.

Christopher Walter Monckton (1952)

Christopher Walter Monckton, vikomt z Brenchley, sa narodil do rodiny s vojenskou a politickou tradíciou, (jeho starý otec bol okrem iného štátnym tajomníkom pre obranu počas suezskej krízy, jeho otec armádnym generálom). Vyštudoval klasickú filológiu v Cambridge a v 70. a 80. rokoch 20. storočia sa pohyboval medzi žurnalistikou a politickým poradenstvom. Štyri roky pracoval pre Margaret Thatcherovú a pripisuje sa mu rozhodujúci vplyv na rozhodnutie privatizovať obecné domy pre nájomníkov. Niekoľkokrát sa pokúsil kandidovať na volenú funkciu, ale neuspel. Od konca deväťdesiatych rokov sa preslávil svojimi ostrými, občas extravagantnými kritikami klimatickej ortodoxie.

Zdroj: Štandard.sk