Vyzerá to tak, že Američania dokážu v krajných situáciách – pri riziku rozšírenia vojny – uvažovať pomerne zodpovedne a zdržanlivo. Na rozdiel od prehriatych hláv z Európskeho parlamentu.
Ukrajinský prezident Zelenskyj sa posťažoval, že Spojené štáty a Británia nedali Ukrajine povolenie, aby mohla použiť západné rakety na útoky proti Rusku. Myslí si, že sa boja eskalácie.
To druhé sedí. Američania zjavne nechcú riskovať väčšiu zrážku NATO – Rusko. V plnom bojovom nasadení majú byť predsa Ukrajinci, nie Američania.
V tom prvom – v spore o špeciálne povolenia pre Ukrajinu – však Zelenskyj zavádza. Pri raketách dlhšieho dosahu otázka nestojí tak, či majú niečo Američania ukrajinským spojencom „dovoliť“. Otázka v konečnom dôsledku stojí tak, či majú Spojené štáty vykonávať raketové útoky na územie Ruskej federácie. A do akej miery sú pripravené na ruskú odvetu.
Ak by aj Zelenskyj okamžite dostal „povolenie“, o ktoré tak dlho žiada, skončil by tam, kde bol. Ukrajina predsa nemá technické ani vojenské kapacity na to, aby mohla používať západné raketové systémy s dlhším dosahom. S povolením v ruke by musel čakať na konkrétne rozhodnutia a konkrétne vojenské akcie Američanov.
Pre prípadné nasadenie amerických rakiet dlhšieho dosahu proti Rusku sú nutné americké satelity, americký spravodajský prieskum, americké plánovanie (výber a zameranie cieľov). A napokon aj americkí vojenskí špecialisti, ktorí tieto pokročilé systémy dokážu obsluhovať.
Predstava, že Spojené štáty by spolu s raketami dodali Ukrajine „bianko šek“ na ich použitie v ukrajinskej réžii, je naivná. Niečo také jednoducho nie je možné. Ani technicky či vojensky, ani politicky.
Akékoľvek raketové útoky na ciele hlboko v Rusku by boli de facto vojenské akcie Spojených štátov (respektíve Británie).
Zelenskyj to, samozrejme, dobre vie. V skutočnosti nepotrebuje nijaké povolenia (pre Ukrajinu nepoužiteľné). Potrebuje ešte viac vťahovať krajiny NATO do konfliktu s Ruskom. Lebo inak Ukrajina vojnu s Ruskom prehrá. Riziká pre Európu a Západ sú z pohľadu Ukrajiny druhoradé.
Mimochodom, je zvláštne, že kým Američania zatiaľ postupujú opatrne a zodpovedne, EÚ tasí meč. Konkrétne ten meč, ktorý nemá. Európsky parlament si nadšene odhlasoval rezolúciu, ktorou žiada nasadenie amerických a britských raketových zbraní proti Rusku.
Bojový pokrik europoslancov je trápny, ale už sme si na tú čudnú scénu zvykli. Realisticky a zdržanlivo sa dnes uvažuje hlavne v bezpečnostnej komunite. Zvažujú sa zisky, straty, možné hrozby. Riskantné rozhodnutia sa odkladajú. Naopak, na politickom a mediálnom fronte prevažuje vojnový aktivizmus. Povrchný vojnový aktivizmus…
Keďže v EÚ niečo ako bezpečnostná komunita či strategické uvažovanie neexistuje, realistické hlasy počuť hlavne zo Spojených štátov. Rozhodnutie sa pod tlakom bezpečnostných expertov odložilo. Prevážili (aspoň nateraz) obavy pred rozšírením vojny za hranice Ukrajiny. To by prinieslo rozsiahle straty a škody obom stranám. Rusku aj Západu.
Preto musí Ukrajina počkať. A spolu s ňou musia čakať aj vojnoví roztlieskavači z europarlamentu.
Tlak Ukrajiny je pritom celkom logický. Naliehavo žiada to, po čom dva roky volal dnes už exminister zahraničných vecí Kuleba – priamu vojenskú pomoc z krajín NATO.
Donedávna bola rovnako pochopiteľná aj raketová hra Spojených štátov a Británie. Ak by nepodnikli nič nové okrem dodávok munície a zbraní, smerovalo by to k opaku toho, čo predpovedali na začiatku. Namiesto vojenskej porážky Ruska, ktorú sľubovali v roku 2022, by sme sledovali vojenskú porážku Ukrajiny. A tým aj porážku jej spojencov z NATO.
Američania a Briti asi predpokladali, že už len hrozba raketových útokov na Ruskú federáciu by mohla trochu schladiť Rusov a dotlačiť ich k vyjednávaniu s Ukrajinou. Pričom Ukrajina by sa mohla tváriť, že drží na ruke pomerne silné (raketové) karty.
Lenže Rusov táto hrozba neschladila. Varovali, že raketové údery na ruské územie budú priamym vstupom krajín NATO do vojny proti Rusku – a Rusko bude nútené na novú situáciu zareagovať. V záujme národnej bezpečnosti.
Krátko po varovaní Putina Američania zaradili neutrál. Zrejme len dočasne. Rozhodnutie, ako tvrdia, iba odložili. Na Valnom zhromaždení OSN chcú hovoriť so spojencami. V preklade to znamená, že zrejme nemali dobre premyslený druhý a tretí krok. Spoliehali sa len na demonštrovanie sily. Inými slovami, nebol to šach, ale poker.
To sa má – údajne – zmeniť po bojovej porade Západu na pôde OSN v New Yorku.
Je pritom silne otázne, načo chcú vlastne Američania hovoriť s európskymi spojencami. Väčšina z nich predsa nedokáže prehovoriť. Dokáže len nemo pritakávať. Alebo v predstihu, dlho pred predstavením, zatlieskať – ako to minulý týždeň predviedli figuríny nazývané europoslanci…
Inak, možno práve toto by mohlo Američanov aspoň trochu držať pri zemi. Nakročiť si do rizika veľkej vojny a opierať sa pri tom o „mozgy“ a „posily“ z EÚ – to musí byť z pohľadu amerických realistov príšerný obraz.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.