Američania a Briti sa rozbehli do bojových plánov, ktoré môžu dopadnúť veľmi zle

Američania a Briti sa rozbehli do bojových plánov, ktoré môžu dopadnúť veľmi zle

Američania a Briti sa rozbehli do bojových plánov, ktoré môžu dopadnúť veľmi zle 620 330 Mr Hyde

V sobotu v noci prišli zo Spojených štátov dve správy. Jedna je dobrá, druhá výrazne horšia.

Joe Biden. Foto: Profimedia.sk

Tou dobrou správou je, že Američania a Briti „odložili rozhodnutie“, ktorým by dovolili Ukrajine ostreľovať západnými raketami ruské územie. Odklad prišiel po varovaní Putina, že takýto krok by znamenal vstup NATO do priamej vojny proti Rusku – na čo by vraj Rusko muselo v záujme vlastnej bezpečnosti zareagovať.

Tou zlou správou je, že americká vláda zrejme nechce svoje zámery prehodnotiť a vycúvať z nich. Vlak je už rozbehnutý. Išlo iba o odklad. Britský premiér Starmer oznámil, že spolu s Bidenom budú teraz o pláne rokovať „so širšou skupinou jendotlivcov“ na Valnom zhromaždení OSN. To sa bude konať o dva týždne v New Yorku.

Z agentúrnej správy vyplýva, že Američania a Briti potrebujú do svojich eskalačných plánov zapojiť ďalších partnerov. Pravdepodobne európske krajiny NATO. Po vystupňovaní konfliktu by totiž hrozila priama zrážka krajín NATO s Ruskom. Spojené štáty budú potrebovať predbežné politické rozhodnutia o spoločnom postupe Aliancie.

Zrejme sa obávajú, že Rusko by mohlo v rámci odvety či bezpečnostných opatrení zničiť americké satelity nad východou Európu a Ukrajinou.

Asi netreba opakovať, že plány Američanov a Britov s raketovými útokmi na územie Ruska sú extrémne riskantné. Môžu spustiť reťaz eskalačných krokov, ktoré by v krajnom prípade viedli až k svetovej vojne.

Pri tomto rozhodnutí totiž vôbec nejde o vojenské operácie Ukrajiny. Ani o údajné povolenie pre ukrajinskú armádu, aby mohla použiť západné rakety s dlhším dosahom na útoky proti Rusku. Ukrajina predsa nedokáže podnikať takéto útoky. Nemá na to technické ani vojenské kapacity.

Útoky vysoko presných západných rakiet s dlhším dosahom budú môžné len s použitím amerických satelitných a navigačných systémov, amerického spravodajského prieskumu. A s americkým vojenským personálom, ktorý bude údery plánovať a zabezpečovať.

V tomto má, žiaľ, Putin pravdu. Rozhodnutie Američaniv a Britov by znamenalo, že dve krajiny NATO vstúpili do vojny proti Rusku. A nie v nejakej proxi vojne, ale priamo na ruskom území.

Niečo také – raketové údery na územie jadrovej veľmoci – sme tu nemali ani za studenej vojny. Pretože by mohli viesť k jadrovej prestrelke, ktorá by globálny sever vrátila do doby kamennej. To vtedy nechcela riskovať nijaká strana. Lídri boli v tom čase, pár rokov po druhej svetovej vojne, vybavení pomerne silnými protivojnovými inštinktmi.

Dnes je mentálna paradigma nastavená celkom inak.

Raketové útoky na jadrovú veľmoc sú horúcou témou dňa. Lebo hlavné postavy rozhodnutí predpokladajú (alebo skôr dúfajú), že vojna bude eskalovať len na miestnej, ukrajinsko-ruskej úrovni.

Po varovaniach Putina o priamej vojne NATO – Rusko a po slovách Lavrova, že ruská odveta nemusí byť zameraná len na Európu, ale aj na americké ciele, je scéna zložitejšia.

Namiesto chladenia horúcich hláv však sledujeme opak. Američania a Briti chcú pre svoje plány získať podporu. Chcú hovoriť so „širšou skupinou jednotlivcov“. V konečnom dôsledku je to veľmi presné. Zásadné rozhodnutia urobí klub jednotlivcov.

V tejto skupine jednotlivcov pritom veľmi nepočuť hlasy rozumu. Stačí si pozrieť zostavu. Kto dokáže suverénne, racionálne a zodpovedne uvažovať? Prispatý Biden? Novic Starmer? Aktivistický pozér Macron? Bezmocný Scholz? Alebo yesmani a atlantickí hujeri typu Tusk či Fiala?

Kto z tejto „skupiny jednotlivcov“ dokáže ponúknuť viac ako aktivistické bojové kázne? Kto z nich dokáže domyslieť možné následky až po tretí alebo štvrtý krok – a s ohľadom na ochranu vlastných národných záujmov?

Nie, vážení, jadrom problému dnes nie je len vojenská eskalácia. Tá sa dá vždy krotiť tak, aby nad ňou lídri nestratili kontrolu. Jadrom problému je dnes politická a mentálna eskalácia. Tá zašla priďaleko, bez bŕzd a protiváh. Vojensko-technické reálie ju len nasledujú.

A budú ju nasledovať… Provojnová mentalita, vyháňanie pacifistov a strata morálnych zábran „skupiny jednotlivcov“ – to vždy nutne vedie ku krvavým vojenským tragédiám.

Ešte nedávno, v roku 2022, bolo pre západných lídrov nemysliteľné, aby hovorili o raketových útokoch na územie Ruskej federácie. Alebo aby po boku Macrona zvažovali priame nasadenie európskych vojakov v rusko-ukrajinskom konflikte.

Vtedy, v roku 2022, predsa hlásali, že kríza sa skončí vojenskou porážkou Ruska, o čo sa vraj postarajú západné zbrane, ukrajinskí hrdinovia a obchodné sankcie.

Také boli plány. Verilo sa, že plány s istanbulskými mierovými rokovaniami (marec 2022) treba okamžite potlačiť ako neprijateľné a spory s Ruskom sa musia vyriešiť výlučne silou.

Realita? „Riešenie silou“, na ktorom trvali Británia a Spojené štáty, viedlo k rozsiahlym stratám životov, k rapídnemu zmenšeniu ukrajinského územia a k úplnej závislosti zvyšku Ukrajiny od západných financií (a západných zbraní). Ukrajina ako suverénny štát zanikla.

Dnes sú západní lídri v bojovej horúčke o míle ďalej ako v roku 2022. Macron nahlas hovorí o možnom nasadení európskych vojakov na Ukrajine. Poliaci hovoria to isté. Český prezident uvažuje o vstupe Ukrajiny do NATO aj počas vojny. Biden a Starmer chystajú raketové ostreľovanie Ruskej federácie. A všetci sa svorne ubezpečujú, že táto eskalácia nepovedie k veľkej ničivej vojne, ale len k pokoreniu a zlomeniu Ruska, ktoré vyvesí bielu vlajku.

Možno majú pravdu.

O niečo pravdepodobnejšie je však to, že sa – ako obyčajne – fatálne mýlia. A po pár mesiacoch budú zatiahnutí do konfliktu, ktorý prerastie ich sily a schopnosti.

Výbušná cesta, na ktorú má nakročené Západ, zatiaľ vyhovuje len Ukrajine. Ukrajina už od začiatku naliehavo potrebuje, aby do vojny v čo najväčšej miere vtiahla Západ, respektíve NATO. Pretože bez toho ju čaká porážka. A potom niečo ako nútená správa torza Ukrajiny v rukách západných veriteľov.

Američania a Briti pod tlakom zúfalej Ukrajiny zvyšujú bank. A s ním aj riziká. Lídri NATO si nemôžu dovoliť porážku na ukrajinskom bojisku.

Lenže – presne to isté platí z pohľadu druhej, ruskej strany. A platí to desaťnásobne.

Pre Američanov bol „zápas o Ukrajinu v NATO“ (odštartovaný bukureštským samitom NATO 2008) pozičnou hrou v ďalekom zámorí, tisíce kilometrov od amerického územia. Alebo od amerických nárazníkových zón. Pre Rusov je „zápas o neutralitu Ukrajiny“ vecou národnej bezpečnosti.

Ukrajina je predsa štát, kde žijú milióny Rusov, respektíve ruských a ruskojazyčných menšín. Tlak na zaťahovanie Ukrajiny do NATO bol z pohľadu Rusov bezpečnostou hrozbou.

Dnes, keď krajiny NATO plánujú využiť Ukrajinu na raketové útoky priamo na územie Ruskej federácie, sa to len potvrdzuje. Naplno.

Predstava, že Rusko sa teraz buď zľakne, alebo to nechá tak, sú naivné.

Stačí malá skúška správnosti. Ako by asi reagovali Američania, ak by územie Texasu ostreľovali ruské rakety z Kuby? Povedzme s vysvetlením, že treba oslobodiť Gautanámo, kubánske územie, ktoré vraj Američania okupujú proti vôli kubánskej vlády… Je takmer isté, že Spojené štáty by nepripustili ohrozenie svojej národnej bezpečnosti.

Taká je logika jadrových veľmocí.

A platí to aj o Rusku.

Samozrejme, provokácie Spojených štátov a Británie a následné varovania Putina ešte neznamenajú, že nutne smerujeme k svetovej vojne. No vzhľadom na tempo eskalácie a provojnovú mentalitu Západu k tomu nemáme ďaleko. Hlavne ak je zrejmé, že na zastavenie eskalačnej špirály dnes chýbajú triezve politické sily, ktoré by to nepripustili.

Ak by došlo k ostreľovaniu Ruska americkými (britskými) raketami, reakcia Rusov môže byť – aspoň zo začiatku – minimalistická. Napríklad by mohli zostreliť zopár západných satelitov nad Ukrajinou a Čiernym morom.

Na to by však museli vojensky odpovedať Spojené štáty s Britániou. Prípadne celé NATO. A to by zas viedlo k ďalším odvetným krokom Ruska.

Alebo nielen Ruska…

Svet je nezdravo nabitý konfliktmi minimálne v troch horúcich zónach.

Čína by mohla otvoriť, aj keď možno nie naplno, východoázijský (taiwanský) front. Irán by mohol otvoriť blízkovýchodný front. Rusko by potom mohlo využiť situáciu a preventávne udrieť na americké lode a lietadlá v Čiernom mori.

A Západ by s prekvapením zistil, že stojí pred krvavými zápasmi, na ktoré vojvodcovia ako Biden, Starmer a Macron jednoducho nemajú…

Asi netreba dodávať, že Západ by v takom prípade okamžite obetoval Ukrajinu. A sily by vrhol na udržanie starých pozícií spred vojny alebo spred roka 2014.

Samozrejme, tieto divoké scenáre, v ktorých by išlo každému o všetko, sú len hypotetické a možno aj málo pravdepodobné. No pri strategickom uvažovaní s nimi treba rátať.

Mimochodom, v správe o odložení rozhodnutia Bidena a Starmera agentúra AFP spomenula aj toto: „americkí predstavitelia sa domnievajú, že rakety by mali len obmedzený vplyv na ukrajinské vojnové ťaženie a tiež chcú zabezpečiť, aby sa nevyčerpali vlastné zásoby munície Washingtonu“. Slangovo povedané, americký minister obrany to dnes nemôže dať na Naďa. S vyprázdnenými skladmi…

Biden a Starmer hovorili aj o vojne Gaze a o potrebe zabrániť rozšíreniu blízkovýchodnej vojny.

Preložené: „skupina jednotlivcov“, s ktorými potrebujú Američania a Briti hovoriť o svojich smelých bojových plánoch, zrejme nebude len širšia, ale pomerne široká.

Dúfajme, že nakoniec bude dosť početná na to, aby tam okrem vojnových kazateľov vystúpil aj niekto, kto sa opováži (predstavte si tú bezočivosť) oponovať. A uvažovať.

Dag Daniš / Denník Štandard



Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.