PREČO TREBA NEUSTÁLE PRIPOMÍNAŤ HOLOKAUST

„Prečo si tak často pripomíname holokaust??“ Túto a podobné otázky s latentne antisemitským podtónom počuť neverejne ešte stále veľmi často. Moja odpoveď je jednoduchá: pretože sa v našich dejinách nič strašnejšie nestalo. A na to, aby sa to už nikdy viac neopakovalo, nám nestačia frázy politikov. Dnes sa už chodia okázalo klaňať k hrobom hrdinov SNP a k pomníkom obetí rasového prenasledovania aj bývalí kotlebovci. Privítal by som ich v našich antifašistických radoch s radosťou a otvorenou náručou, keby to mysleli úprimne. Lenže nemyslia. Možno si uvedomujú, akým hrdinským a historickým činom európskeho významu bolo naše Povstanie, možno ich zomkne hrôza, keď počúvajú o beštiálnych zverstvách nacizmu, ale sami dobre nechápu, čo to fašizmus je, aké má podoby a kde sú jeho korene. A nielen oni.

Lebo fašizmus, to nie sú iba jeho zakázané symboly, zdvihnutá pravačka alebo hákový kríž. Fašizmus je spôsob rozmýšľania. Ak každý rok absolvujete rituály kladenia vencov k hrobom padlých vojakov Červenej armády, no zároveň uvažujete o ľudských bytostiach ako o potkanoch, šváboch, sviniach, opiciach či o hávedi, kopírujeye mentalitu tých najhorších nacistických zločincov. Lebo práve tam sa začína každý fašizmus – pri slovách, pri degradovaní a ponižovaní človeka, pri strate úcty k niektorým skupinám obyvateľstva, pričom je úplne jedno, že včera to bol Žid, a dnes to môže byť Róm, homosexuál, utečenec. Nikto od vás nežiada, aby ste zatvárali oči pred kriminálnymi činmi jednotlivcov, aby ste zdieľali ich spôsob života alebo súhlasili s ich masovým prílevom do vašej obce či krajiny. Ide len o to, ako sa k nim budeme správať. Práve hodnoty humanizmu, tolerancie, rešpektu a láskavosti by sa mali pri výchove k antifašizmu zdôrazňovať, lebo pripomínanie histórie je síce dôležité, ale bez tohto kontextu môže u mladej generácie vzbudiť dojem, že je to len uzavretá minulosť, ktorá sa nemôže opakovať.

V týchto dňoch si pripomíname aj 160. výročie jedného z najväčších klenotov slovenskej poézie, básne Sama Chalupku „Mor ho!“. Je zvláštne, a pre náš národ tak trochu zahanbujúce, že väčšina ľudí pozná z tejto básne len záverečný pokrik. Aj na verejných recitáciách len zmätene počúvajú, no keď sa ozve „Mor ho!“, zborovo to opakujú. Je to smutný pohľad, pretože tento pokrik bez pochopenia zmyslu básne dnes oživili práve extrémisti, pričom im dosiaľ nikto nepoložil otázku: Koho chcete moriť? Koho chcete zabíjať? Porozumeli ste prečítanému? A tak to bol až pápež František, ktorý nám pri svojej návšteve Bratislavy pripomenul iné, zabudnuté, možno dôležitejšie verše tejto veľbásne: „Ale keď na naše dvere / zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: / kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka: / vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“

Pápež teda vyzdvihol našu pohostinnosť voči cudzincom. Mohol vyzdvihnúť aj našu mierumilovnosť (Zvyk náš nie je napádať cudzie vlasti zbojom), spravodlivosť (Pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom), rovnosť (A človek nad človeka nemá u nás práva). Podstatné je, že toto nádherné dielo má hlbšie a rozmanitejšie posolstvo, ako vybíjanie si vlastnej agresivity na bojovom pokriku. A na nás záleží, čo z tohto posolstva vyzdvihneme. Napríklad poradca prezidenta Michala Kováča, novinár a spisovateľ Roman Kaliský, sa inšpiroval veršom „Sväté naše heslo je: sloboda a sláva!“ a urobil z neho pozdrav čestnej stráže. Keď ju prezident pozdravil „Sláva vlasti, vojaci!“ – vojaci mu odpovedali „Sloboda a sláva, pán prezident!“ Dodnes neviem, prečo bol tento hrdý štúrovský pozdrav za Andreja Kisku zrušený a nahradený jednoduchým „Sláva“, ale aj to veľa vypovedá o našom vzťahu k tomu najlepšiemu, čo z tohto národa vzišlo…

Ale späť k téme. Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia si na Slovensku pripomíname ako výročie prijatia najrozsiahlejšieho nariadenia o právnom postavení Židov, Židovského kódexu z 9. septembra 1941. Treba však pripomenúť, že diskriminácia Židov sa začala už v období autonómie Slovenska. Už 10. októbra 1938 člen autonomistickej vlády a neskorší minister zahraničných vecí Slovenského štátu Ferdinand Ďurčanský na stretnutí s Hermanom Göringom vyhlásil, že slovenská vláda chce postupovať proti Židom podľa nemeckého vzoru. Po Viedenskej arbitráži radikálni ľudáci v prítomnosti Adolfa Eichmanna navrhli predsedovi autonómnej vlády Jozefovi Tisovi vysťahovanie Židov zo Slovenska. Tiso s ich návrhom súhlasil, a tak bola už 4. novembra 1938 na Policajnom riaditeľstve v Bratislave zriadená Centrála pre vysťahovanie Židov. V rámci tejto vtedy ešte protiústavnej akcie bolo násilne vysídlených 7 500 nemajetných Židov. Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu sa z protižidovskej ľudáckej politiky stala štátna doktrína.

Prvé právne normy na riešenie židovskej otázky vydala Tisova vláda ešte v marci 1939. Židia boli vylúčení z „národného života“, čo znamenalo, že okrem svojej komunity nemohli byť lekármi, advokátmi, sudcami, ale napríklad ani novinármi. Obeťami Hlinkovej gardy, ktorej Tisov režim rozviazal ruky, sa však stali aj českí štátni zamestnanci, ktorých gardisti obťažovali, okrádali a bili na uliciach. Správy o tomto vyčínaní sa čoskoro dostali až do Vatikánu. Pius XII. doslova začal svoj pontifikát tým, že počúval sťažnosti na „Tisove totalitné metódy“. Neskôr pápež veľmi trpel pre útok Slovenska na katolícke Poľsko, ktorý nemal podporu ani domáceho Slovenského obyvateľstva. V tom čase Pius XII. naznačil Tisovi, že by sa nemal stať prezidentom. Svätej stolici sa nepáčilo ani to, že farárovi Tisovi ako hlave štátu by mal skladať prísahu vernosti jeho cirkevný nadriadený biskup Kmeťko. Jozef Tiso sa však arogantne odmietol podvoliť.

Každý, kto chce pochopiť vzťah tohto muža k Židom, by nemal podliehať rozširovaným bájkam o dobrotivom prezidentovi zachraňujúcom židovských spoluobčanov, ale mal by sa opierať o základné pramene. Tými sú najmä trojzväzkové prejavy Jozefa Tisa a súbor dokumentov Vatikán a Slovenská republika. Hoci Tiso patril v dobovom ľudáckom rámci medzi umiernených, v praxi to bol stále zúrivý antisemita. Vatikán bol šokovaný, keď zachytil jeho prejav, v ktorom sa proti všetkým zásadám katolíckej vierouky takto osopil na Židov: „Vy mňa chcete poučovať o kresťamstve?!? Mne je národ viac ako Židia! A keď vidím, že národ by mohol utrpieť škody, vtedy si ja po kresťansky poviem – najprv sebe, potom tebe. Nič nespravodlivého sa tu nerobí. Iba vykupujeme ich majetok.“ Takto surovo nielenže obhajoval arizáciu, ale popieral aj prikázanie „Miluj blížneho svojho“.

Ako dokazujú publikované dokumenty, Vatikán bol rozhorčený, opakovane intervenoval v prospech slovenských židov a žiadal okamžité zastavenie ich deportácií. Tiso tieto protestné nóty väčšinou ignoroval. Vatikánska diplomacia sa pokúšala intervenovať aj u jednotlivých biskupov, no pochodila len u Karola Kmeťka. Naopak, je zaujímavé čítať, čo napísal chargé d’affaires Svätej stolice v Bratislave Burzio kardinálovi Maglionemu 31. marca 1942. Uvádza v ňom, že v otázke deportácií sa minister vnútra Alexander Mach opiera o postoj spišského biskupa a podpredsedu Štátnej rady Jána Vojtaššáka, ktorý namiesto toho, aby sa postavil proti tomuto nehumánnemu plánu, zaujal pasívny postoj. Potom, v rozhovore s inými biskupmi, vyhlásil, že by bolo najlepšie, keby sa cirkevná vrchnosť do toho nemiešala, že Židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska. Burzio ďalej píše, že Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu a že on sám sa o tom presvedčil niekoľkokrát. Okrem toho má na deportáciách aj ekonomický záujem, lebo sám je arizátorom židovského majetku… Čo k tomu dodať? Vari len to, že ide o toho istého biskupa Vojtaššáka, pri ktorom sa určité cirkevné kruhy na Slovensku stále nevzdali myšlienky vyhlásiť ho za svätého… Čo je dosť odporná predstava nielen pre pozostalých jeho obetí.

Z korešpondencie medzi Vatikánom a jeho diplomatickým zastúpením na Slovensku vyplýva, že Svätá stolica začala postoje prezidenta Tisa, biskupa Vojtaššáka a ďalších členov kléru v parlamente (ktorí dokonca otvorene velebili Adolfa Hitlera) považovať za vážnu ujmu pre katolícku cirkev. Preto ani po vojne nijako neintervenovala v prospech Jozefa Tisa. A vy, ktorých oklamala kytička na hrobe partizána od predstaviteľa krajnej pravice na Slovensku a myslíte si, že sa zmenili, dajte si test Tisom, aby ste sa presvedčili, že fašizmus stále žije. Uvidíte ho v nenávisti ku každému, ktorý je iný ako my, ale aj vo vyhasnutých očiach každého palestínskeho dieťaťa. Aj preto treba stále pripomínať holokaust. A učiť naše deti a vnukov, aby boli citlivejší na dehumanizujúci jazyk, ktorý prebúdza spiace bunky novej totality.

Eduard Chmelár