Chmelár: Fico sa po atentáte veľmi zmenil

S publicistom a bývalým poradcom premiéra Eduardom Chmelárom sme sa rozprávali o dôvodoch jeho odchodu, o mierovej konferencii k Ukrajine, ktorá sa chystala v Bratislave, a o tom, prečo európska politika prechádza krízou.

V roku 2021, za Matovičovej vlády, ste museli odísť z Akadémie policajného zboru. Za Ficovej vlády ste zasa pomerne rýchlo skončili ako poradca premiéra. V čom alebo v kom je chyba?

Neprekvapuje ma, že som skončil. Zaskočil ma skôr spôsob, akým sa to urobilo. S Robertom Ficom sa poznám 28 rokov, dlhšie, ako sa on pozná s Robertom Kaliňákom. Myslím si, že ani pri tvrdších veciach nebol problém vysvetliť si veci osobne. Pochopil by som, ak by mi premiér povedal, že ma musí obetovať pre stabilitu koalície. Nemalo by sa to však robiť tak, že za mnou pošle mladého Kaliňáka s tým, že bez vysvetlenia okamžite končím.

Pokiaľ ide o vecnú stránku, s tým, že skončím vo funkcii poradcu, som rátal od začiatku. Cítil som to tak, že som si na svoju slobodnú dušu obliekol príliš úzku halenu. Ale určite neľutujem, že som slobodne a nahlas kritizoval tých, ktorí si kritiku zaslúžia. Išlo mi predsa o to, aby štát za novej vlády fungoval dobre a aby sa nevytvárali podmienky na to, že vládu prevezme opozícia. To by bol veľmi zlý scenár.

Nebolo hlavným dôvodom porušenie pravidiel, ktoré ste si dohodli? Napríklad, že nebudete ostrými vyhláseniami na Facebooku a útokmi na SNS ohrozovať koalíciu.

Pravidlá sú skutočnými pravidlami vtedy, keď sa dohodnú obojstranne. Nemyslím si, že vládu ohrozuje upozornenie na to, čo si myslia voliči. To je do istej miery úlohou poradcu, aby medzi tými pochlebovačmi premiér nestratil kontakt s realitou. Vládu ohrozuje jej mocenská arogancia. Prvý konflikt bol ešte v novembri a nebol to vôbec konflikt s premiérom.

Problém bol vo vicepremiérovi Tarabovi, ktorý je veľmi márnomyseľný a akúkoľvek verejnú kritiku bral veľmi osobne. S Dankom tlačili na to, aby ma premiér vyhodil. Pobúrilo ich, keď som hovoril, že sa správajú ako neriadené strely a že takto nebude možné dlhodobo vládnuť. Reagovali, že mi dávajú žltú kartu. Ale so mnou nedohodli nič, to mi oni dali varovanie…

Kto sú oni?

Koaliční partneri a koalícia, veď to sa riešilo na koaličnej rade. Čiže ja som si s nimi nijaké pravidlá nedohodol, len som zobral na vedomie, že im prekáža kritika. To po prvé. Po druhé, dostal som potom otázku, či nechcem ísť do diplomacie, niekde, kde by ma upratali. To som odmietol, ja predsa nepotrebujem nejaké fleky, funkciu poradcu som vnímal ako službu štátu. A rád by som zdôraznil, že nešlo o stranícku funkciu, necítil som sa viazaný dohodami strán. Pre mňa bolo cťou pracovať pre štát a obchody som odmietol. Ak to poviem nadnesene, Chmelárovi nezavrel ústa ani Matovič, ani Danko.

To je v poriadku, problém bol inde. Funkcia poradcu je nezlučiteľná s postavením intelektuála, ktorý chce celkom slobodne kritizovať kohokoľvek vrátane partnerov predsedu vlády.

Máte pravdu, ale len do istej miery. Takto sa to dá nastaviť len vtedy, keď vidíte, že druhá strana, v ktorej vidíte problém alebo riziká pre prežitie vlády, je ochotná komunikovať. No ak vidíte, že problémy sa neriešia alebo že „riešením“ má byť umlčanie kritických hlasov, tak to som nemohol akceptovať. Poviem to na rovinu: je tu významná časť ľudí, voličov, ktorí koaličné strany volili so sebazaprením, z obáv, že alternatíva s PS by bola ešte nebezpečnejšia a horšia.

Mojou povinnosťou bolo upozorňovať na to, aby koalícia nestratila podporu tejto časti spoločnosti, lebo by stratila väčšinu a hrozil by návrat tých, ktorí tu ničili slobodu a demokraciu, zatvárali kritické weby a médiá, vyhadzovali ľudí z práce, kritikom nadávali do zradcov, ktorých vraj majú riešiť bezpečnostné služby… Niektorí ľudia mi za bývalej vlády hrozili pre moje mierové postoje väzením, čo bolo šialené. Ak nechceme návrat tejto éry, potom treba vládnuť lepšie a zodpovedne.

Premiérovi rozumiem, že mu záleží na podpore SNS a na stabilite koalície, no nemôžem súhlasiť s vykrikovaním Danka, že len vďaka nemu má vláda väčšinu. Nie, väčšinu má aj vďaka voličom, ktorých som spomínal, teda vďaka tým, ktorí Smer alebo koalíciu podporili s istými výhradami.

Otázne je, či ste to mali riešiť cez Facebook, alebo skôr priamo, osobne vnútri koalície, respektíve na poradách s premiérom a jeho ľuďmi.

Rozumiem, ale ja som sa predsa vždy snažil riešiť veci predovšetkým interne. Problém bol, že premiér o takúto komunikáciu javil čoraz menší záujem a správal sa, akoby poradcov nepotreboval. Rešpektoval som politickú realitu, ale keď veci presiahli únosnú mieru, musel som na to zareagovať a upozorniť, že koalícia schádza z cesty. To bol principiálny postoj, väčšina interných diskusií zostala a zostane medzi nami. Pokiaľ ide o Štefana Kuffu, on predsa nebol môj partner, ja som s ním nemal čo diskutovať a ani by to nikam neviedlo. Moja verejná kritika Kuffu ale nebola v tejto veci kľúčová, bola to len posledná kvapka.

Problémom koalície je, že do vlády a do vysokých funkcií sa dostali hochštapleri, ktorí sa neustále vyhrážajú, že vláda bez nich neprežije. Pýtal som sa a stále sa pýtam, dokedy to takto môže fungovať. Veď sa tým len dláždi cesta pre Progresívne Slovensko. Nikto napríklad nevysvetlil, prečo sa tu zrazu na ministerstve obrany robia veci podobným spôsobom, akým ich robil bývalý minister Jaro Naď. Nejde to dobrým smerom a mojou povinnosťou bolo upozorňovať na to. Od istého času sa však prerušila komunikácia, aj s premiérom, začal sa uzatvárať do čoraz menšieho okruhu ľudí, často jeho vlastní podpredsedovia nevedeli, kde je a čo sa deje…

Kedy presne prišiel tento obrat?

Po atentáte. Teraz však nemyslím tie prvé týždne, bolo prirodzené, že premiér sa liečil. Po návrate sa však zmenil štýl jeho práce a prestali sa riešiť niektoré problémy. Viacerí funkcionári Smeru sa začali sťažovať, že sa s nimi nekomunikuje a veci riešia len Fico s Kaliňákom za zavretými dverami.

Kritika pomerov, o ktorej ste hovorili, je užitočná, no nie vtedy, ak je prepálená alebo ak nesedí. Príkladom bol aj incident s Kuffom, ktorý mal výhrady proti divadelnému predstaveniu od 18 rokov, keď na ňom videl malé deti. Žiadal, aby sa rešpektovali pravidlá. Progresívne médiá to však nafúkli, urobili z toho škandál a následne ste k tomu možno prispeli aj vy, keď ste ako poradca premiéra urážali Kuffu a Tarabu.

Takto, možno by bolo bývalo zrozumiteľnejšie, ak by som bol odišiel vtedy, keď som o tom prvýkrát uvažoval. Bolo to v čase, keď vláda naliala do súkromných zbrojoviek, ktoré vyrábajú muníciu pre Ukrajinu, 100 miliónov eur priamo zo štátneho rozpočtu. Vtedy ma však exprezident Gašparovič presvedčil, aby som ostal. Pre mňa sú najvyššou prioritou mierové otázky a mierová politika.

Pokiaľ ide o Kuffu, som presvedčený, že to mohol riešiť elegantnejšie, nie krikom, ale v tom nevidím až taký zásadný problém. Zásadný problém je jeho dlhodobé pôsobenie v koalícii, ktoré ju ohrozuje a oberá o verejnú podporu sociálnodemokratických voličov. Kuffa nemá právo rozprávať na pracovisku ženám do toho, ako majú byť oblečené alebo ako sa po rozvode majú vrátiť k pôvodným manželom. Takýto človek nepatrí do verejných funkcií, lebo ťahá vládu dole kopcom.

Problémom nemuseli byť len vaše verejné výroky, ktoré boli prehnané, ale aj tie, ktoré trafili podstatu veci a urazili partnerov premiéra, aj zahraničných. Uvediem príklad: „Fialov kabinet sa správa ako protektorátna vláda, ktorá je hlboko vrastená do zadnice hegemóna“. Politicky to sedí, diplomaticky menej… Nevyrobili ste tým zbytočné problémy slovenskej vláde a jej vzťahom s partnermi v zahraničí?

Pozor, toto sa v Smere a koalícii viacerým páčilo, zdieľali to. Povedal som to v Českej televízii a malo to pozitívne ohlasy.

Narážal som na to, že ako intelektuál to môžete povedať, no nie ako poradca premiéra, Čechov to predsa muselo uraziť.

Nie, aj v Česku to malo pozitívne ohlasy. Samozrejme, treba rozlišovať, či myslíte Čechov ako českú spoločnosť, v ktorej má Fialova vláda veľmi slabú podporu, porovnateľne slabú, ako mala kedysi na Slovensku Matovičova vláda, alebo myslíte českú vládu. Tej sa to asi nepáčilo, na druhej strane, veľa Čechov s mojimi slovami súhlasilo. Pokiaľ ide o vašu otázku, asi áno, poradca premiéra by sa nemusel takto ostro vyjadrovať, no v tomto prípade som si vybral rolu verejne aktívneho a kritického intelektuála, lebo veci treba niekedy pomenovať pravým menom.

Aj s rizikami pre vládu, ktorú ste ako poradca zastupovali?

Ale ja som nezastupoval vládu. Úloha poradcu je odborná, nie politická. Mne veľmi nesedí úloha poslušného úradníka, ktorý si nepovie svoj názor, len aby si zachoval funkciu. Mimochodom, pokiaľ ide o moje verejné vyjadrenia, akokoľvek ostré, nikdy som nezaznamenal, že by s nimi mal problém premiér. Kritika prichádzala vždy od Kaliňákovcov, či už od ministra, alebo od šéfa poradcov premiéra, ktorým je Erik Kaliňák.

Jednoducho, mám svoj jazyk, svoj štýl, a bolo to o mne známe už na začiatku, keď som dostal ponuku na poradcu premiéra. Aj preto som ovplyvnil časť ľudí vo voľbách, preto vyjadrujem a zastupujem hlasy aj tých voličov, ktorí Smer nevolili z presvedčenia, ale skôr zo sklamania z bývalých vlád. Je to veľká skupina ľudí, ktorá dala vládnym stranám dôveru nie vďaka tomu, ale napriek tomu, čo robili v rokoch 2012 – 2020.

Iste, bola to len podmienečná podpora, ktorá vrátila Fica k moci.

Myslím si, že toto v Smere strašne podceňujú. Myslia si, že im stačí upevniť si moc a všetci voliči im uveria, že ich ľudia nekradli, nekorumpovali a sú nevinní. Ale to je, ako by povedal klasik, hlboké nedorozumenie. Voliči im nedali bianco šek, ale poslednú šancu, ktorá sa už opakovať nemusí.

Pri upevňovaní moci sa zrejme Fico riadi radami premiéra Orbána.

Je to len do istej miery. Orbán je samostatná kapitola. Fica s Orbánom porovnávajú všade, ale je tu jeden zásadný rozdiel. Robert Fico hovorí ako Orbán, ale nekoná tak. Je to podmienené dvoma vecami. Prvá je tá, že Robert Fico má v sebe niečo ako snahu patriť medzi premiérov, do elitného prostredia, kde sa rozhoduje, nechce byť medzi tými na okraji. Bolo to vidieť aj po eurovoľbách, keď sa Smer rozhodol rokovať s eurosocialistami, ktorí ho napokon odmietli. Druhá vec je, že ak Robert Fico hovorí niečo domácemu publiku, tak je to preto, že je o tom úprimne presvedčený. Hovorí, a často provokačne, svoje názory, nepredstiera to, no nemá potom odvahu na to, aby tento názor presadzoval v zahraničí a znášal následky.

Možno to nie je len nedostatok odvahy, ale aj nedostatok sily. Slovensko asi nemá váhu na to, aby otáčalo kurz európskej či západnej politiky. Samit NATO a frázy o „nezvratnom členstve Ukrajiny v NATO“ sme podporili, a podporil to aj Orbán, inak to nešlo, no nasledovalo domáce vyhlásenie, že členstvo Ukrajiny v NATO bude na Slovensku nepriechodné.

Myslím si, že je za tým viac vypočítavosti. Robert Fico si právo veta šetrí na zásadné rozhodnutia a spolieha sa na to, že niektoré bitky vybojujú iní, napríklad Maďari. Takto však nekoná len on, ale aj mnohí iní európski lídri. Zoberme si napríklad Francúzov, pre nich je neprijateľné, aby Ukrajina vstúpila do EÚ. No vyhovuje im, ak tým zlým mužom Európy je Orbán, ktorý za nich urobí špinavú robotu a otvorene kritizuje integráciu Ukrajiny do EÚ.

Spomenuli ste, ako vás zarazilo tých 100 miliónov eur pre slovenské zbrojovky, ktoré dodávajú muníciu Ukrajine. Podarilo sa vám ako poradcovi premiéra zistiť, o čo išlo?

Nebudem hovoriť všetky interné informácie. Pochopil som, že záujem vlády je iný, ako sa deklaruje. Navyše, je tu spor medzi Robertom Ficom a Robertom Kaliňákom, ktorého Američania chvália a po nich ho chvália už aj v Denníku N.

Zbližovanie so Smerom a Ficovou vládou ste vysvetľovali tým, že pre vás je najvyššia priorita mierová politika a pacifizmus. Je však zrejmé, že mierový prístup a mierová politika sa môžu presadiť len v prípade, že to podporí Západ, konkrétne Spojené štáty a Británia. Vidíte tam priestor na zmenu?

Celkom by som nesúhlasil. Iste, Slovensko nikdy nebude mať takú rozhodovaciu silu ako veľmoci, ale vždy môže zohrávať aktívnu úlohu pri predkladaní vlastných iniciatív, čiže formulovať návrhy a hľadať pre ne spojencov. A v tomto mohlo byť Slovensko krajinou, ktorá by túto iniciatívu prevzala a presadzovala by mierovú politiku.

Po odvolaní z funkcie poradcu ste spomenuli, že peniaze, ktoré vláda zablokovala pre Globsec, ste navrhovali použiť na mierovú medzinárodnú konferenciu. Tú ste chceli na Slovensku zorganizovať spolu s Janom Kavanom a premiérom Ficom. Na čom sa to zaseklo?

Áno, s bývalým českým šéfom diplomacie Kavanom sme mali projekt mierovej konferencie o Ukrajine, na ktorú by prišli zástupcovia Ukrajiny, Ruska aj Západu. Bratislava mala naozaj obrovskú šancu byť takým centrom svetovej diplomacie, akým už nikdy nebude, organizátorom veľkej mierovej konferencie o Ukrajine na vysokej úrovni. Problém bol v tom, že sa vyžadovala „bumažka“, písomný prísľub premiéra, že konferencia bude pod jeho osobnou záštitou a za jeho osobnej účasti. Spolu s Kavanom sme pripravili návrh, Kavan ho dostal do záverečnej deklarácie bývalých predsedov Valného zhromaždenia OSN v Katare, odtiaľ sa dostal až na stôl generálneho tajomníka OSN, mal veľmi pozitívne ohlasy, ešte uplynulý víkend ho bývalý šéf českej diplomacie na konferencii v Prahe označil za „najprepracovanejší scenár, ako dosiahnuť mierové usporiadanie“. No nakoniec sa to zastavilo. A dodnes neviem na čom. Pôvodne bol premiér tomuto projektu naklonený, zaujímali ho detaily. A po atentáte koniec. Nič. Nijaké odozvy, nijaké reakcie.

Čiže po atentáte sa otočil prístup premiéra k plánom na medzinárodnú mierovú konferenciu?

Áno. No nechcem špekulovať, čo sa stalo a prečo. Faktom je len to, že po atentáte sa celkovo zmenilo správanie premiéra, je oveľa viac opatrný, uzavretý. Ešte stále nepoznáme správu o atentáte a predpokladám, že niektoré veci sa ani nedozvieme. Napríklad do akej miery bol atentátnik sám alebo do akej miery ho niekto ovplyvňoval.

Váš osobný názor, ak je publikovateľný, je aký?

Práveže sa obávam, že nie je až taký publikovateľný. Poviem to takto, nemôžem vylúčiť ani to, že to celé bola výstraha a že premiér odkaz pochopil. Stiahol sa z medzinárodných tém a sústreďuje sa na domácu politiku. No opakujem, je to len jedna z možných verzií, o ktorých uvažujem, odkedy premiér na tému mierovej konferencie prestal reagovať a my si nevieme vysvetliť, prečo. Viac o tom však špekulovať nechcem.

Nemyslím si, že to stálo a padalo na predsedovi slovenskej vlády. Mierová konferencia môže byť úspešná len vtedy, ak viete zabezpečiť vrcholovú účasť nielen Ukrajiny, ale aj z Ruska a Západu. A nič nenasvedčovalo tomu, aby bola v tomto úspešná práve Bratislava. Ukrajina aj Západ rokovania a dohody s Ruskom odmietajú. Mali ste to zabezpečené až po účasť kľúčových lídrov?

Podstatné bolo, že boli po prvýkrát ochotní prísť veľmi vysokí predstavitelia Ukrajiny aj Ruska. Záujem angažovať sa v tom mi deklarovali pri stretnutiach aj diplomati z iných štátov. Bol som pripravený dotiahnuť detaily aj s veľvyslancami ďalších krajín. Po krachu švajčiarskej mierovej konferencie sa hľadal iný, širší model, a ten mohol byť na Slovensku.

Ak by sa to poradilo, malo by to benefity aj pre Slovensko, aj pre postavenie Fica v medzinárodnej politike. Je mi ľúto, že to nakoniec nepodporil a cúvol. Som si istý, že Fico je presvedčený o tom, že Ukrajina potrebuje ukončenie bojov a mierové dohody, takisto som presvedčený, že sa mu bridia návrhy šéfky eurokomisie, aby štáty EÚ viac zbrojili. Úprimne, neviem si vysvetliť, prečo vždy nakoniec od konkrétnych krokov cúva a prečo volí opatrnícky prístup.

V čom konkrétne sa to ešte prejavuje okrem spomínanej mierovej konferencie?

Povedzte mi, v čom sa líši politika Kaliňáka od politiky Naďa. To predsa takto nemôže pokračovať, že štátne zdroje sa prioritne investujú do zbraní a do vyzbrojovania Ukrajiny.

Vláda tvrdí, že splnila sľub a ukončila vyzbrojovanie Ukrajiny z majetku Slovenskej republiky, pokračujúca pomoc je komerčná, súkromné zbrojovky dodávajú muníciu, ktorú financujú krajiny EÚ.

V štátnom vojenskom majetku nie je už takmer nič, čo by mohlo ísť na Ukrajinu, bývalé vlády vyprázdnili sklady. Keď nalejete 100 miliónov eur zo štátnej kasy do súkromných zbrojoviek, ktoré dodávajú zbrane Ukrajine, to je čo? Je to pokračovanie pomoci z vreciek daňových poplatníkov. Ďalej, Kaliňák chce nakúpiť zbrane od Izraela za 500 miliónov eur, a v čase, keď treba konsolidovať rozpočet a škrtať v sociálnej sfére. Navyše, s týmto obchodom je spojený aj morálny problém, nakupujeme zbrane od štátu podozrivého z páchania genocídy.

Narážate na vojnu Izraela v Gaze a na podozrenia, že porušuje medzinárodné právo a zodpovedá za vojnové zločiny?

Áno. Veď to rieši už aj Medzinárodný trestný súd, dokonca aj Američania. Tí sú dnes pri podpore Izraela zdržanlivejší ako EÚ, a to tu nikdy nebolo.

Zdržanliví sú len na verbálnej úrovni, reálne Izraelu dodávajú zbrane a muníciu vrátane superťažkých bômb, ktoré sa používajú v Gaze.

Ale v snahe dohodnúť prímerie sú aktívnejší ako Európska únia. Zoberte si, aké tam boli diskusie. V Amerike je to silná polemická téma. V EÚ to až taká téma, žiaľ, nie je.

Slovensko geopoliticky má na to, aby mohlo vystupovať ako akýsi diplomatický most medzi Západom, EÚ, Ukrajinou a Ruskom, teda štátom, ktorý dokáže fungovať ako sprostredkovateľ. Podobnú pozíciu má Turecko či Saudská Arábia, usiluje sa o ňu aj Maďarsko. Vidíte na Slovensku stranu, lídra alebo diplomata, ktorý by túto agendu vedel chytiť a využiť pre dobro Ukrajiny, Európy aj Slovenska?

Momentálne medzi politickými elitami takéto postavy nevidieť. A má to jednoduchú príčinu. Strany nikdy zahraničnú politiku nevnímali ako hlavnú výzvu pre presadzovanie slovenských záujmov, ale len ako nejakú nadstavbu – aby im niekto diplomaticky kryl chrbát. Ficovi išlo vždy o to, aby mal diplomatické krytie a pokoj. Iným stranám, dnes opozičným, zas išlo len o to, aby vykonávali príkazy z Bruselu, o ktorých sa nediskutuje. Myslím, že v minulosti Dzurinda vyrástol a pochopil, že diplomacia nie je len nadstavba, pokúšal sa o iniciatívnu zahraničnú politiku, no dnes takéto snahy nevidím. Dobrým krokom však bolo to, že Fico nechcel mať vo funkcii ministra zahraničných vecí diplomata, ale politika, to je dobrá cesta. Diplomacia nie je samoúčelná, má byť podriadená politike a politickej kontrole. Problém vidím v tom, ak sa na jej čelo dostane politik, ktorý v témach nie je zorientovaný.

Rozšírim pôvodnú otázku. Vidíte schopných lídrov, ktorí by vedeli brzdiť vojnový tón a presadzovať mierový prístup, v Európe?

V Európe je to podobné, iniciatívnu európsku zahraničnú politiku a diplomaciu veľmi nevidíme. Platí to aj o Orbánovi, ani on nesleduje vyššie ciele, ale skôr vlastné.

Prípadne sleduje záujmy Maďarov a Maďarska.

Sleduje aj záujmy Maďarska, ale pozor, toto sa nám môže v niektorých prípadoch vypomstiť, záujmy Maďarska nemusia byť vždy v súlade so záujmami Slovenska. Veľmi by ma zaujímalo, o čom Orbán hovoril s Putinom päť hodín. Určite to nebolo len o plyne, nedá sa vylúčiť debata o povojnovom usporiadaní, a teda aj o záujme Maďarska o Zakarpatskú Ukrajinu.

Mohol by zásadnejším spôsobom preformátovať západný kurz Donald Trump, ak by vyhral voľby?

Asi áno, ale neviem, či by bol tým správnym lídrom, ktorého bude západný svet nasledovať. Myslím si, že za úspechom Trumpa je, že iní lídri zlyhávali pri kľúčovej úlohe, reprezentácii svojich voličov. Trump Američanom ponúka, že ich bude zastupovať a bude presadzovať ich záujmy. Volič nekoná striktne racionálne, hľadá lídra, ktorý bude rozumieť jeho hnevu, jeho emóciám, jeho potrebám. A nachádza ho dnes v ľuďoch ako Trump. Preto je úspešný politik.

Predbehli ste jednu z mojich otázok. Za krízou západnej spoločnosti je aj kríza slobody a zastupiteľskej demokracie. Lídri už nezastupujú záujmy svojich voličov, zastupujú medzinárodné bloky, spojenectvá, vojnové tábory. Záujmy a postoje domácej verejnosti im unikajú. Socialisti nezastupujú pracujúcu väčšinu, ale sexuálne menšiny, kresťanskí demokrati nezastupujú národ a konzervatívne hodnoty, vystupujú ako sekundanti progresívcov. Strany z národného tábora sú zas odsudzované ako zberba, luza, dezoláti.

Som rád, že spomínate kresťanských demokratov. Ako ľavičiar tvrdím, že ľavica je dnes mŕtva. No platí to aj pre iné iné politické prúdy, pre klasických konzervatívcov aj liberálov. Strany sa strácajú vo svojich politických prioritách. A strácajú sa v nich aj voliči, ktorí sú vystavení iným, zástupným konfliktom. Dnes už neplatí, že pri vláde socialistov sú alternatívou ľudovci, nie sú. Alebo že pri vláde Smeru je alternatívou ponuka PS. Opozícia dnes na Slovensku nie je odpoveďou na problém, je súčasťou problému. A dokonca je veľmi nebezpečnou súčasťou problému.

Ak ľudia z opozičného prostredia ako Arpád Soltész hovoria, že musia prejsť do odboja a že to nebude zamatové, tak to speje k hrozbe občianskych nepokojov a násilia. Vládu krivo a zámerne vykresľujú ako autokratickú, despotickú, normalizačnú a nedemokratickú. Pritom to tak nie je, na Slovensku predsa máme demokratické pomery. Kladiem si otázku, kam to celé speje, ak tu niekto vyzýva na násilný odboj proti vláde, ktorá má demokratický mandát a ktorá rešpektuje demokratický systém. Tieto trendy smerujú k občianskej vojne. Veľmi kvitujem, že Sulík pri oznámení odchodu z parlamentu nahlas povedal, že Slovensko je podľa neho demokratická krajina. Takéto slová sú dnes veľmi dôležité a podsúvanie, aká je tu údajne tyrania, je vrcholne nebezpečné a zlé.

So zastupovaním domácej verejnosti nemajú problém len strany, ale aj viaceré médiá. Často vystupujú proti záujmom domácej spoločnosti, ktorú vnímajú nepriateľsky, a často slúžia mocenským centrám, ktoré sú mimo Európy. Kedy sa z vášho pohľadu médiá takto zradikalizovali?

Hlavný problém médií je to, že sa z nich stali uzavreté bubliny. Kedysi bola vrcholným žánrom žurnalistiky polemika a kritická otvorená diskusia. Dnes je diskusia a polemika neprípustná, názor druhej strany sa nerieši alebo sa rovno vytláča a zakazuje. Žurnalistika bola pôvodne prejav modernizácie alebo westernizácie, lebo s výnimkou Číny všade zakladali masové médiá európski kolonizátori.

V klasickej ére žurnalistiky sa ľudia utiekali k novinárom a médiám ako k novému, konkurenčnému centru moci, ktoré stálo na strane verejného záujmu ako kritik vlád. Novinári boli pre verejnosť hrdinovia, ktorí stáli na strane spoločnosti. Médiá dnes už nedokážu vystupovať tak kriticky a presvedčivo, ako kedysi. Myslím si, že žurnalistika má dnes zmysel najmä v rovine analýz, mala by skúmať a analyzovať to, čo sa deje. No aj v tomto je ťažké nájsť médiá, ktoré nerobia kazateľský politický aktivizmus, ale analytickú žurnalistiku.

Nie je hlavný problém v tom, že médiá sa nechali vtiahnuť do hybridnej vojny? Otvorene priznávajú, že vykonávajú úlohy na fronte informačnej vojny, čím vlastne priznávajú aj to, že ich novým poslaním je slúžiť centrám moci, nie kritizovať ich.

V tomto existuje dosť výskumov a vieme presne identifikovať, kedy presne sa presadili alternatívne médiá. Bolo to po vojne v Iraku z roku 2003, keď médiá zrazu prestali robiť analytickú a kritickú žurnalistiku a vystupovali ako nástroj vojnovej propagandy. Celkom otvorene klamali, napríklad o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma, čo bola zámienka na inváziu. Západné vlády aj západné médiá to neskôr aspoň čiastočne prehodnotili a ospravedlnili sa za chyby, ale pri slovenských médiách sme to nevideli, novinári, ktorí vtedy najviac klamali, boli povýšení a dodnes sú vo vedení viacerých médií.

David Sirota v Huffington Post už v roku 2007 tvrdil, že éra fake news a ignorovania faktov sa začala vtedy, vojnou v Iraku, a pričinili sa o ňu západné bezpečnostné služby, vlády a médiá, ktoré vystupovali nekriticky provojnovo a s vymyslenými dôvodmi pre inváziu.

V médiách ako New York Times sa to riešilo a aspoň niektorí novinári zapojení do týchto kampaní leteli, ale na Slovensku sme nijakú debatu o prehodnotení nevideli… Ľudia, a nielen na Slovensku či v Európe, ale v západnej spoločnosti, reagovali na zlyhania médií tak, že začali vyhľadávať a preferovať alternatívne zdroje informácií a komentárov. Samozrejme, aj v alternatívnych médiách bolo veľa nezmyslov, ale boli tam aj relevantné informácie alebo relevantnejšie ako v takzvaných korporátnych médiách. Keď padla dôvera verejnosti k serióznym mediám, potom bola časť z nich ochotná veriť čomukoľvek, čo je zasa ďalší extrém. Lenže ten extrém a popieranie faktov máme aj v médiách, ktoré sa vyhlasujú za seriózne.

Ako by sa dali problémy či rovno krízy s politickým a mediálnym zastupovaním spoločnosti vyriešiť? Veríte na niečo ako očistu zdola, teda na prirodzené ozdravné procesy? Alebo nás čakajú tvrdšie otrasy?

Treba si priznať, že Slovensko bolo dlho periféria, dnes sme možno semiperiféria. Čiže riešenia zrejme prídu alebo môžu prísť z veľkých európskych krajín. Ak sa nič nezmení v Nemecku, Francúzku alebo v Spojených štátoch, ťažko to môžeme očakávať na Slovensku.

Ste v tom optimista – že by sa to mohlo v „slobodnej západnej spoločnosti“ zmeniť z krízového a chorého stavu späť na zdravý?

Nie som optimista, nevidím, že by sa to menilo k lepšiemu, dnes je oveľa pravdepodobnejšie, že sa to zvrhne skôr k nejakej forme fašizmu, ale na druhej strane, niečo sa musí zmeniť. Zásadná zmena je nevyhnutná. Tento krízový stav je v západnej alebo európskej spoločnosti celkom neudržateľný. Povedané klasickým slovníkom, dozrieva revolučná situácia. A pri nej treba dať potom pozor, aby sa to nezvrhlo tvrdšou, neželanou cestou.

Foto: Vladislav Varga/Štandard

Dag Daniš / Denník Štandard