Kedysi bol Miroslav Šatan ikonou pre väčšinu médií – ako hlavná tvár „americko-slovenského priateľstva“ v ľadovom hokeji. Dnes sú z neho tie isté médiá zhrozené. Dôvod: Šatan sa verejne zastal hráčov z ruskej KHL a ich práva reprezentovať Slovensko. Médiám odkázal, aby nerobili aktivizmus. A má pravdu.
Miroslav Šatan a Craig Ramsay. Foto: TASR.
Už pred tlačovkou hokejového zväzu sa očakávalo, že bude výbušná. Väčšinu novinárov poburuje každý hokejista s väzbami na ruskú KHL. Spoluprácu s týmito hráčmi považujú za nemorálnu, prípadne rovno neprijateľnú. Naopak, Šatan sa hokejistov z KHL zastáva a žiada, aby sa šport a hokejová reprezentácia neriadili geopolitickými šablónami.
Výsledkom bol konflikt medzi Šatanom a novinármi, v ktorom padali silné slová.
Bola to zrážka dvoch svetov. Sveta športu a zásad fair play. A sveta politického a vojnového aktivizmu, ktorý robí ešte aj zo športu bojisko hybridnej vojny.
Šatana sa v tomto spore musíme zastať. Preukázal to, čo celkom chýba jeho kritikom – integritu. Ak by pod tlakom médií pristúpil na módne protiruské pózovanie a na politické kádrovanie svojich kamarátov, vyzeral by ako pokrytec. A to Šatan nikdy nebol ani nie je.
Pokrytcov nájdeme skôr v radoch médií, ktoré Šatana poúčali o morálke. Ale o tom nižšie.
Boli to predsa Miroslav Šatan a ďalší slovenskí hokejisti, ktorí roky pôsobili v kanadsko-americkej NHL. Platí to aj o roku 2003, keď Američania podnikli inváznu vojnu do Iraku. Túto vojnu rozpútali v rozpore s medzinárodným právom, na základe zámienky o zbraniach hromadného ničenia, ktorá sa ukázala ako podvrh. A hlavne: podľa britskej výskumnej agentúry ORB táto vojna viedla k miliónu obetí.
Šatan ani ďalší slovenskí hokejisti z NHL vtedy vojnu a politiku neriešili. Venovali sa hokeju. A hokeju sa chcú venovať aj dnes – spolu s mladými slovenskými talentmi z národnej ligy, z NHL aj z KHL… V tomto je Šatan poctivý a konzistentný. Na rozdiel od poniektorých jeho kolegov – pózerov, ktorí proti slovenským hráčom z KHL šíria nenávisť.
Navyše, Šatana v rozhodnutí zväzu podržal aj reprezentačný tréner Craig Ramsay. Kanaďan. Pričom aj o ňom platí, že ak by pod tlakom médií a vojnovej propagandy otočil, vyzeral by podozrivo. Kanadské aj americké kluby z NHL sú otvorené hráčom z ruskej KHL. To isté platí o väčšine európskych klubov a európskych národných reprezentácií.
V západných krajinách spravidla nemajú nijaký problém s hráčmi z ruskej ligy. A dokonca ani s ruskými hráčmi, ktorí reprezentujú Rusko. Na moralizovanie a vojnové pózovanie sa špecializujú skôr novodobí komsomolci z východoeurópskych štátov. Pri vojnových konfliktoch sa vždy zorientujú a zohnú v smere vetra. Majú to hlboko v génoch.
Platí to aj o aktivistických novinároch, ktorí v pondelok Šatana poúčali o morálnych zásadách. Šatan im odpovedal, aby rešpektovali, že okrem ich morálky je tu aj morálka iných ľudí.
K tomu by sme mohli dodať aj to, čo Šatan nepovedal: postoje, ktoré zborovo nacvičuje väčšina médií, sú krivé.
Samozrejme, námietky novinárov majú čiastočne racionálny základ. Okrem športu a tlaku na výsledky by sme si mali ctiť aj zásady a morálku, ktorá káže odsudzovať vojnu a porušovanie medzinárodného práva. Tieto námietky však môžu platiť len v prípade, že sa budú rešpektovať ako všeobecné pravidlo. Teda ako zásada, platí pre všetky prípady.
Ak sa bude démonizácia športovcov uplatňovať len v jednom prípade (Rusko) a v iných sa bude prehliadať (Spojené štáty, Británia, Izrael), potom nejde o spravodlivosť. Ide len o manipuláciu v službách moci.
Navyše, aktivistické médiá, ktoré sa zrazili so Šatanom, nemajú problém s ignorovaním iných ako ruských invázií. Je to oveľa vážnejšie a horšie.
Novinári, ktorí dnes najhlasnejšie žiadajú vyhnanstvo pre hráčov z KHL, lebo sú vraj súčasťou ruskej propagandy, boli v minulosti sami hyperaktívnou súčasťou vojnovej propagandy. Tej americkej.
Obhajovali protiprávne bombardovanie Juhoslávie silami NATO (1999), obhajovali protiprávnu inváznu vojnu v Iraku (2003). Neskôr podporovali vojenské intervencie v Sýrii či Líbyi.
Po roku 2014 podporovali „špeciálnu vojenskú operáciu“ ukrajinskej armády proti separatistom z ruskojazyčného východu Ukrajiny. Táto vojenská operácia Ukrajiny – podporovaná a vyzbrojovaná Západom – priniesla tisíce mŕtvych, milión utečencov (ktorí z východnej Ukrajiny ušli do Ruska). A napokon prispela k plnoformátovej vojne Ruska a Ukrajiny.
Po ruskej invázii vo februári 2022 progresívne médiá odmietali akékoľvek návrhy na mierové rokovania a žiadali, aby sa konflikt vyriešil výlučne silou.
A nielen to. V roku 2003 dokonca mediálni aktivisti s krikom naliehali na to, aby sa do inváznej vojny proti Iraku zapojilo aj Slovensko. Ako dôvod opakovali vymyslené obvinenia o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma a o strašnej hrozbe, ktorú vraj Irak predstavoval pre slobodný svet.
Slovom, aktivistické médiá a aktivistickí novinári v amerických konfliktoch neslúžili ako kritici moci a strážcovia práva a zásad. Slúžili ako pevná súčasť vojnovej alebo provojnovej propagandy. Bez ohľadu na počet obetí, ktoré priniesla ich bojová rétorika.
Novinárov, ktorí mali odvahu kritizovať vojenskú politiku Spojených štátov, bolo minimum. Prevahu mali, rovnako ako dnes, vojnoví jastrabi. Vojnoví jastrabi, ktorých ani trochu neruší pach krvi, ktorý cítiť za ich „životnými zásluhami“.
Ak sa dnes tie isté médiá a tí istí novinári zdesene pohoršujú nad Šatanom a nad hokejistami z KHL a za jedinú a vzorovú „morálku“ vyhlasujú len tú svoju, tak z toho strašným, klinickým spôsobom mrazí.
Uzavrime to však optimisticky. Ako povedal Šatan, je tu aj iná morálka ako tá ich. Chvalabohu.
Dag Daniš / Denník Štandard
Ďakujeme, že ste nášimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.