V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o novom Ficovom videu a jeho politickom zámere, ktorý asi v opozícii celkom nepochopili; o tichom zápase Smeru s Pellegrinim za „mocenskú rovnováhu“; o náraze politických aktivistov z Markízy a o nervozite progresívnych strážcov viery zo sily alternatívy – a z Dannyho Kollára.
1. Fico dvíha prst
„Čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Táto téza neplatí o každom, no o Robertovi Ficovi určite. Je späť.
Fico nové video nazval Odpúšťam a varujem. Odpustil útočníkovi. No zároveň dvihol prst. Strelec podľa neho nebol osamelým pomätencom, ale aktivistom opozície, „poslom zla a nenávisti“, ktorú rozpútali politicky neúspešné opozičné strany a protivládne médiá. A toto už Fico tolerovať nemieni. Médiá a mimovládne organizácie vyzval, aby prestali zakrývať pravdu (prepojenie útočníka s opozíciou) a zľahčovať jej následky.
Fico vo svojom videu podnikol dve veci. Pomenoval problém. Ako inak, z pozície obete. A urobil si kampaň pred eurovoľbami.
To prvé trafil celkom presne. Fico tvrdí, že žijeme v dobe, v ktorej sa predpisuje a vynucuje „jediný správny názor“, ktorý má byť provojnový. Kto z predpísaného názoru vybočuje, ten je terčom prenasledovania, nenávisti, odsudzovania, agresivity. Pri útokoch na skupiny s inými názormi celkom zlyhávali poistky. EÚ, tretí sektor, médiá, hlava štátu… Všetci roky ignorovali sťažnosti na porušovanie práva. Z geopolitických dôvodov.
Výsledkom je stupňovanie nenávisti v spoločnosti, ktoré začína byť nezvládnuteľné. A nebezpečné. Ak sa politika opozície a aktivistických médií nezmení, násilie namierené proti vláde bude podľa Fica pokračovať.
V tomto má Fico pravdu. Nebol to Smer, kto nepripustí či potláča iný názor. Jakobínsky fanatizmus štyri roky predvádzala – a predvádza – skôr druhá strana. Kritické hlasy chce umlčať a vytlačiť mimo spoločnosti – ako zradcov, bezpečnostné hrozby, zlo… Keď dnes majú kritické hlasy väčšinu, v opozičnom tábore nastupuje frustrácia, zúfalstvo, hanba, nezmieriteľnosť. Čo sú, priznajme si, choré a vysoko toxické emócie.
Škoda, že Fico neukázal väčšiu dávku veľkorysosti. Do riešenia – krotenia konfliktu na únosnú úroveň – by sa mali zapojiť oba konce ringu. Inak to nepôjde.
Druhá vec, ktorú podnikol Fico v novom videu, je kampaň pred eurovoľbami. Jeho príhovor bol zverejnený pár hodín pred začiatkom moratória.
Či uspel, to uvidíme po víkende. Zatiaľ je jasné len to, na ktoré skupiny spoločnosti Fico mieril. Rétorika premiéra bola cielená na voličov Republiky, Kotlebu, SNS a ďalších národných strán. Fico chce odstaviť nabok radikálne a extrémistické strany – a stiahnuť ich voličov pod Smer.
Politická matematika je celkom prostá. Buď radikálny národný tábor posilní Republiku. Alebo posilní Smer. Preto Fico spomínal médiá Georga Sorosa, zahraničných sponzorov mimovládok, útoky na suverenitu či na slobodu slova. V eurovoľbách chce to isté čo v parlamentných voľbách – presmerovať rast Republiky na seba. A obsadiť Uhríkovu špajzu.
Opozícia z odkazov Fica takmer nič nepochopila. Je sklamaná, že Fico sa nevydal cestou zmierenia, ale konfliktu a údajných konšpirácií (hoci na jeho tvrdeniach nebolo konšpiračné vôbec nič). Potvrdila tým, že ostáva mimo reality. Zajatá vlastnými predsudkami.
Kto očakával, že Fico bude po atentáte krotký, zmierlivý a ústretový k opozícii a médiám, ten zjavne nerozumie podstate toho, čo sa stalo. Fico nie je ten, kto má na rukách krv. Fico je ten, kto prežil strelecký útok jedného z fanatických účastníkov protivládnych protestov.
Útočníkovi odpustil. Opozíciu a médiá varoval, aby to nepreháňali s krikom a zapieraním pravdy.
Popri tom sa tri dni pred voľbami pokúša ošklbať Republiku. A to by mu hádam Šimečka s Kolíkovou až tak pohoršene vyčítať nemuseli.
Opozícii zrejme na Ficovi prekáža najviac to, že je aj po atentáte provokačný. To sedí. No nie je to len chyba Fica. Je to aj chyba programu. Žijeme vo výdatne pripečenej ére, keď na provokácie nepotrebujete nič prepálené a urážlivé. Dnes na drzú provokáciu stačí celkom banálne, suché pomenovanie reality.
2. Pozičné hry v koalícii
Strana Hlas má od soboty nového predsedu – Šutaja Eštoka. Je to zlá správa pre opozíciu a špeciálne pre PS. Koaličný potenciál Šimečku sa znížil. „Pellegriniho Hlas“ to mal dlhodobo rozohrané na dve strany. Šutaj Eštok stojí celkom jasne proti progresívcom. A veľmi blízko Smeru.
Pre Smer je zas Hlas Šutaja Eštoka niečo ako výzva. Budú súťažiť o toho istého voliča. A podobnými prostriedkami.
Ešte predtým sa však pobijú o uvoľnenú funkciu predsedu parlamentu. V utorok Kaliňák zopakoval to, čo požaduje aj Fico. A s ním Danko. Smer podporuje novú dohodu, po ktorej by sa stal predsedom parlamentu Andrej Danko.
Dankov motív je jasný. Potrebuje viditeľnú verejnú funkciu, inak mu hrozí úpadok strany. A následne strata pozície lídra SNS.
O niečo menej čitateľná je hra Smeru, ktorý sa otvorene stavia proti Hlasu. A čiastočne aj proti koaličnej dohode. V tej sa píše, že post predsedu parlamentu patrí Hlasu.
Fico (a Kaliňák) zrejme otvárajú novú kapitolu rivality s Pellegrinim. Z pohľadu Smeru hrozí, že Pellegrini nebude len prezident. Mohol by byť viac. Pellegrini môže byť prezident so silnými pákami na vládu (Hlas má polovicu ministrov) aj na parlament. Politická sila prezidenta Pellegriniho bude násobne vyššia než bola sila Čaputovej, Kisku či Gašparoviča.
Fico tomu zrejme rozumie najlepšie. V roku 2014 sa pripravoval na víťazstvo v prezidentských voľbách. Ak by bol vtedy uspel, mal by v rukách nielen úrad prezidenta. Ako zakladateľ a neformálny líder dominantnej vládnej strany by mal pod kontrolou aj vládu a parlament.
Nakoniec to nevyšlo Ficovi, ale Pellegrinimu. Boj o uvoľnenú funkciu predsedu parlamentu je minimum, o ktoré sa môže pokúšať premiér pri brzdení Pellegriniho. A „jeho“ strany, ktorá s veľmi priemernými kartami uhrala vysoko nadpriemerné zisky.
Smer však ťahá za veľmi krátky koniec lana. A nielen vzhľadom na koaličnú dohodu, v ktorej sa neriešil možný úspech Pellegriniho v prezidentských voľbách. Hlavný dôvod komfortu Hlasu a jeho kandidáta Rašiho je geopolitický.
Ak by Hlas s Rašim išli do tajnej voľby predsedu parlamentu aj bez dohody v koalícii, zrejme by získali podporu veľkej časti poslancov PS, KDH aj SaS. A to z toho prostého dôvodu, že PS, KDH a SaS považujú Danka za Putinovho agenta. Zrejme urobia maximum pre to, aby nezískal jednu z najvyšších ústavných funkcií.
Ak by opozícia blokovala Rašiho, riskovala by, že pat nakoniec prelomí nová dohoda v koalícii. Na Dankovi. Raši by bol pre opozičné strany menšie zlo.
Teória relativity funguje aj v politike.
Samozrejme, Hlas to nemusí hnať až na hranu, teda do hlasovania poslancov bez dohody s koaličnými partnermi. Nemusí, ale môže… To často pri pozičných hrách stačí.
3. Vzbura v Markíze vyšumela
Dramatické udalosti v najsledovanejšej televízii majú nakoniec pomerne nudnú koncovku. Vedenie Markízy odmietlo ustúpiť nátlaku novinárov z redakcie spravodajstva okolo Michala Kovačiča. Pre ďalšie rokovania s redakciou si dalo vlastné podmienky.
Rebeli žiadali nemožné – voľnú ruku pri politických a mienkotvorných témach. Práve to však vedenie Markízy považovalo za neudržateľné. Markíza a jej vlastník chce ukončiť bojový pochod komerčnej televízie proti vláde. Áno, aj kvôli štátnej inzercii, ktorú potrebuje každá súkromná televízia.
Celý problém je v tom, že „voľná ruka redakcie“ nevyzerala ako garancia nezávislosti spravodajstva. Vyzerala ako vojna proti koaličným stranám – a ako televízna kampaň Progresívnemu Slovensku a jeho partnerom. Intenzívna a bezplatná.
Stačí sa pozrieť na štyri sporné témy, ktoré spomínajú obe strany konfliktu, redaktori aj vedenie Markízy.
Jednou z prvých „káuz“ v redakcii spravodajstva boli výhrady vedenia k dokola opakovaným reportážam o Dankovej nehode. Pre PS a opozíciu to bola dlho kľúčová téma. Pre aktivistických novinárov z Markízy tiež. Keď vedenie televízie namietalo, že Dankovu nehodu netreba riešiť účelovo a nasilu ešte aj vtedy, keď v nej nie je nijaký posun, redakcia to považovala za cenzúru.
Podobnú záľubu mali viacerí redaktori vo vysielaní otravných a často opakovaných zostrihov, ako koaliční politici odmietajú odpovedať na otázky Markízy. Divákov to rušilo. Novinári z Markízy si to však užívali ako hrdinský zápas s politickým nepriateľom.
Druhým sporným prípadom bolo pozvanie Lipšica do Kovačičovej relácie Na telo plus. Lipšic mal diskutovať sám, bez oponenta.
Vedenie moderátorovi pripomenulo, že si nemôže svojvoľne, bez informovania nadriadených, vyberať hosťa a ignorovať výhrady šéfov. Požiadavka Kovačiča privatizovať si reláciu Na telo pre seba a pre svoju politickú bublinu bola neprijateľná.
Rovnakým prípadom bolo rozhodnutie Kovačiča pozvať si do relácie lídra PS Michala Šimečku (ktorého mal pritom v relácii aj pár týždňov predtým). Šimečka mal opäť „diskutovať“ sám, bez oponenta. A opäť ho Kovačič pozval bez toho, aby informoval nadriadených.
Kovačič dal jasne najavo, že chce reláciu riešiť „slobodne“ so Šimečkom, nie s televíziou, pre ktorú pracuje. Celé zle.
Posledným prípadom bolo bojové vystúpenie Kovačiča v relácii Na telo. Vedenie Markízy kritizoval za cenzúru a strašil hrozbou „orbanizácie televízií“. Kovačič zneužil vysielanie Markízy na útoky proti Markíze. Jeho slová sa stali okamžite hlavným heslom kampane PS pred eurovoľbami.
Po tom, čo Kovačič v Markíze nadával na Markízu a jej údajnú cenzúru, dal vedeniu ultimátum. Žiadal garancie, že jeho relácia bude pokračovať – a s voľnou rukou pre moderátora. Aby mohol ďalej vo vysielaní Markízy hovoriť, čo chce a s kým chce.
Tým pohár trpezlivosti pretiekol. Markíza odmietla ultimáta Kovačiča a po nich aj ultimáta redakcie spravodajstva. Pripravila sa na štrajk a na výpovede aktivistických novinárov.
Zatiaľ neprišlo ani jedno, ani druhé. Vzbura vyšumela. Obe strany rokujú ďalej.
Zrejme to bude aj tým, že redakcii nikdy reálne nehrozilo, že by mala slúžiť Smeru. Také niečo nechcela ani televízia a jej vlastník. A nepotrebuje to ani Smer. Na politický úspech mu celkom stačí ukončenie vojny televízií proti vláde. A prímerie. Viac nepotrebuje. Na rozdiel od PS, ktoré by bez mediálneho dopingu vyschlo.
Redakcii reálne hrozilo niečo celkom iné. To, že už nebude v režime „voľnej ruky“ slúžiť v kampaniach progresívcov a ich spojencov.
Trochu balansu medzi vedením televízie a aktivistickou redakciou nemusí byť na škodu. Zákon predsa televíziám predpisuje povinnosť informovať nezaujato, vyvážene a nestranne. Pre začiatok by mohlo stačiť, ak sa toho budú držať aj redaktori spravodajstva, aj ich šéfovia.
4. Doživotie pre Dannyho Kollára?
Celkom iným terénom ako televízie sú sociálne siete a verejné online platformy. Pravidlá v tomto divokom priestore, žiaľ, neurčujú zákony. Určujú ich vlastníci sietí. Digitálna oligarchia. A uplatňuje ich svojvoľne a v rozpore so zásadami slobody slova.
Videli sme to aj na príklade kontroverzného youtubera Daniela Bombica alias Dannyho Kollára. Spoločnosť Google mu natrvalo zrušila youtubový kanál, ktorý mal 80-tisíc odberateľov. Jeho videá mali milióny zobrazení mesačne. Čo je násobne viac, ako dosahujú videá mediálneho mainstreamu.
Opozičný tábor „doživotný trest“ pre Bombica privítal s nadšením. Vidí v ňom extrémistu, konšpirátora a zločinca, na ktorého sú vydané štyri medzinárodné zatykače.
V tomto prípade sa nechceme zastávať Bombica. Je zjavné, že opakovane porušoval pravidlá a zrejme aj zákony. Je stíhaný pre podozrenia z ohovárania Zuzany Kovačič Hanzelovej (moderátorky denníka Sme), z elektronického obťažovania pracovníka Gerulaty Michala Stromajera či z „internetovej šikany“. Zastať sa však musíme princípu. Google v prípade Bombica postupoval typickým spôsobom – rozhodol o trvalom zrušení účtu bez akéhokoľvek vysvetlenia.
A tento typický spôsob by mal byť v spoločnosti, ktorá si ctí slobodu slova a právo, neprijateľný. Každý – aj ten, kto sa nám nepáči – má právo dostať presné vysvetlenie, za čo ho nejaký poskytovateľ verejných služieb trestá.
Takisto by mal mať právo napraviť chyby, poučiť sa z nich a uplatňovať svoju slobodu slova ďalej. Napokon, takto to vidia aj európske súdy, ktoré žiadajú vymazávať nezákonný obsah (taký, ktorý šíri nenávisť a podnecuje k násiliu). No varujú pred trvalým, doživotným zablokovaním „neprijateľných ľudí“. Právo verejne prehovoriť má mať garantované každý. Aj zločinec (čo Bombic nie je, zatiaľ je len stíhaný, nie odsúdený).
Argument, že vlastník siete si môže svojvoľne a bez vysvetlenia vypínať, koho len chce, je hlúpy a nebezpečný. Nie, nemôže. Nemôže to robiť vlastník elektrickej siete či siete vodovodov. Ani vlastník siete lekární. A ani vlastník siete verejných online služieb, ktoré sú v 21. storočí nevyhnutné pre komunikáciu a uplatňovanie slobody slova.
Samozrejme, platí, že sloboda vrátane slobody slova nemôže byť absolútna. Sloboda má byť spojená so zodpovednosťou a rešpektovaním pravidiel. Ak Lipšicova špeciálna prokuratúra a sudkyňa Pamela Záleská pri Bombicovi zavetrili podozrenia zo zločinov, v poriadku, nech je stíhaný a nech sa tým zaoberá súd. Ak Youtube (Google) vidí obsah, ktorý preukázateľne porušuje zákon alebo pravidlá, nech ho vymaže. Ak sa to opakuje, nech hriešnika dočasne zablokuje.
No rozhodnutia o doživotnom umlčaní kohokoľvek by nemali byť v réžii korporácií, respektíve správcov sietí. Ani aktivistov z médií, mimovládok a spoločností typu Gerulata, ktorí sa hrajú na dozor nad čistotou obsahu.
Väčšina týchto woke aktivistov, ktorí spolupracujú so sociálnymi sieťami, totiž nestráži čistotu obsahu, ale čistotu „viery“.
Dag Daniš / Denník Štandard
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.