SLOBODA PREJAVU PATRÍ VŠETKÝM OBČANOM, NIELEN NOVINÁROM

SLOBODA PREJAVU PATRÍ VŠETKÝM OBČANOM, NIELEN NOVINÁROM

SLOBODA PREJAVU PATRÍ VŠETKÝM OBČANOM, NIELEN NOVINÁROM 620 330 Mr Hyde

Je príznačné, že pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače si naši opoziční politici na čele s Ivanom Korčokom nespomenuli ani slovom na väznených novinárov a whistleblowerov, z ktorých najznámejší je Julian Assange, ale ľutujú naše chudátenká nešťastné slovenské médiá, ktoré sú také utláčané, že sú kompletne v rukách opozície, píšu si, čo chcú a neraz aj beztrestne klamú. Nedávno sa im trefne vysmial predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Tibor Gašpar, keď sa spýtal, ako sa korporatívne médiá môžu považovať za občianske. Opozičná politička (lebo ja ju za hlavu štátu nepovažujem) Zuzana Čaputová zasa odsúdila „útoky“ na médiá. Tu pripomeňme, že to bola ona, ktorá zaviedla do politického diskurzu veľmi nezdravú a nebezpečnú prax, keď opozícia označuje každú vecnú a legitímnu kritiku za útok. Takéto hysterické bolestínstvo spojené s neschopnosťou reagovať na kritiku racionálne demokraciu skôr oslabuje.

Ale vráťme sa k médiám. Politici typu Čaputová, Korčok alebo Šimečka tvrdia, že demokracia potrebuje médiá. Pokúsim sa vám dokázať, že v dnešnej ére to už neplatí a médiá potrebujú iba takíto politici v službách korporácií, ktorých chránia. V klasickom období novoveku, keď ľudia nemali iné možnosti vyjadriť sa, boli médiá skutočne piliermi demokracie. Tvorili akési konkurenčné centrum moci voči často tyranským vládam, ku ktorému sa utiekali politicky prenasledovaní občania i bežní ľudia. Dnes, v čase internetu, digitalizácie, sociálnych sietí a umelej inteligencie sú médiá (povedané slovami jedného z najväčších protivojnových reportérov Johna Pilgera) skôr agenti korporatívnej moci, nie advokáti ľudí. Idú proti ich záujmom a sú na to dokonca pyšní. Usilujú sa udržať si svoje informačné privilégiá a bránia ľuďom emancipovať sa od nich ako od zbytočného sprostredkovateľa.

Samotný pojem „sloboda tlače“ je už len historický relikt a „sloboda médií“ patrí skôr do obchodného práva, lebo vyjadruje požiadavku vlastníkov mediálnych reťazcov, aby sa im štát neplietol do biznisu. Ale nie je to ľudské právo. Nijaký medzinárodnoprávne záväzný dokument vám nezaručuje ani slobodu tlače, ani slobodu médií, ale právo na slobodu prejavu. Toto právo patrí každému jednému z vás, nielen novinárom. Máte právo nielen byť informovaný, ale aj právo informovať. To všetko vám zaručuje Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, Európsky dohovor o ľudských právach i Ústava Slovenskej republiky. Politici, ktorí potláčajú vaše práva zákazom nezávislých médií (ako to robila predchádzajúca vláda a ako ju v tom podporovala aj Zuzana Čaputová), stoja na strane korporatívnych záujmov, nie všeobecných ľudských práv.

Spomínaný John Pilger upozorňoval na to, že všetky závažné zločiny uplynulých dvoch desaťročí neodhalili zamestnanci korporatívnych médií, ale nezávislí novinári bez politickej podpory riskujúci vlastné životy. Dnešné médiá bránia prehnitý systém a slúžia jeho propagande. Vymývanie mozgov je také zákerné a neúprosné, že naše vnímanie je filtrované podľa potrieb a klamstiev korporatívnej moci. Najšokujúcejší je prípad dlhodobo protiprávne väzneného Juliana Assangea. Joe Biden ho nazval „hi-tech teroristom“ a Hillary Clintonová sa celkom vážne spýtala, či toho chlapa nemôžeme jednoducho zabiť. Kým sa novinári nepostavia na obranu skutočných bojovníkov za slobodu prejavu, kým nedokážu dekódovať propagandu a obhájiť svoju skutočnú nezávislosť, demokracia ich naozaj nebude potrebovať. Potrebujú ich len oligarchovia, ktorí ich držia nakrátko nie ako strážnych psov demokracie, ale ako atómové kufríky na vybavovanie si účtov a ochranu, ktorá im zaručuje beztrestnosť. A to je dosť ponižujúca úloha.

Zdroj: FB profil Eduard Chmelár