Arménsko ako nový kameň sváru v konflikte medzi Východom a Západom

Čelí južný Kaukaz novým dramatickým geopolitickým otrasom? Arménsko, opustené svojím strategickým partnerom Ruskom, hľadá spojencov na Západe – ide o akt veľkej výbušnej sily.

Summit medzi vysokými politikmi z EÚ, USA a Arménska 5. apríla v Bruseli mal za cieľ demonštrovať solidaritu Západu na strane Arménska po celom svete. „Sme tu, aby sme opätovne potvrdili transatlantickú podporu suverenite, demokracii, územnej celistvosti a sociálno-ekonomickej odolnosti Arménska,“ uvádza sa v spoločnom vyhlásení, ktoré bolo predtým distribuované tlači.

Plece pri pleci s Arménskom?

Na tomto stretnutí, na ktorom sa zúčastnili predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen, minister zahraničných vecí USA Antony Blinken, šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell a arménsky premiér Nikol Pashinyan, sa stretli vlády Ruska, Turecka a Iránu, napätie sa zmenilo; Vyhrážali sa, že zablokujú to, čo považovali za „nepriateľské stretnutie“. Verejné vyhlásenia z Bruselu však boli obmedzené: EÚ stojí „plece pri pleci“ s Arménskom, vysvetlila von der Leyenová svojím obvyklým bujarým tónom; Pre Arménsko oznámila štvorročný finančný balík v hodnote 270 miliónov eur. „Zdieľame víziu budúcnosti arménskeho ľudu a chceme, aby Arménsko zaujalo svoje miesto ako silný, nezávislý národ, ktorý žije v mieri so svojimi susedmi,“ zopakoval americký minister zahraničných vecí. Poukázal predovšetkým na ekonomickú podporu USA, ktorá sa mala tento rok takmer zdvojnásobiť na 65 miliónov dolárov.

Arménsko, najmenšia republika na južnom Kaukaze, čelí existenčnej hrozbe zo strany svojho silného suseda Azerbajdžanu. Nikol Pashinyan cestoval do Bruselu predovšetkým preto, že dúfal, že dostane vážne bezpečnostné záruky od svojich západných partnerov. Ale žiadne takéto uistenie neprišlo, aspoň nie verejne.

Najvernejší spojenec Moskvy na Zakaukazsku

Napriek tomu bol Pashinyan presvedčený: Stretnutie na vysokej úrovni považoval za jasný znak „prehlbujúceho sa partnerstva Arménska s USA a EÚ“. Ide o deklaráciu, ktorá má potenciál zásadne zmeniť geopolitiku v regióne.

Arménsko bolo za posledných 100 rokov najvernejším spojencom Ruska na Kaukaze. Predovšetkým z dôvodov sebazáchovy: Arméni ako všetci ľudia, ktorí zažili hrôzu genocídy, majú mimoriadne silnú túžbu po bezpečnosti a táto bezpečnosť ich spojila po genocíde v rokoch 1915-1917, keď mladí Turci zabíjali viac ako 1,2 milióna Arménov z Osmanskej ríše, vždy a výlučne s Ruskom. Ich krédom bolo, že iba silný Sovietsky zväz alebo silné Rusko dokáže odvrátiť Arménov od novej fyzickej likvidácie. Arménsko bolo jedinou republikou na južnom Kaukaze, ktorá poskytla Moskve právo mať základne na svojom území aj po rozpade Sovietskeho zväzu. Dnes je v Arménsku rozmiestnených okolo 10 000 ruských vojakov.

Arménska viera bola vážne otrasená, keď Azerbajdžan s podporou Turecka na jeseň 2020 masívne zaútočil na Náhorný Karabach; Na druhej strane, Rusko nechalo Arménsko doslova na pokoji. Moskva vtedy uviedla, že jej aliančné záväzky sú obmedzené na územie Arménska. Arménska armáda bola porazená na bojisku v Náhornom Karabachu.

Obrat Moskvy

O dva roky neskôr podnikol Azerbajdžan veľký útok na suverénnom území Arménska, ktorý spôsobil svojmu susedovi značné straty na území a ľudských životoch. Rusko a vojenská aliancia ODKB pod vedením Moskvy opäť nereagovali; Dokonca sa zdržali čo i len odsúdenia neviazanej agresie Azerbajdžanu.

Zmenila Moskva skutočne geostrategicky strany, ako tvrdili renomovaní pozorovatelia v Arménsku a v zahraničí? Faktom je, že deň pred vpádom ruských vojsk na Ukrajinu podpísali Rusko a Azerbajdžan dohodu o komplexnej „strategickej spolupráci“ medzi svojimi krajinami. Kvôli tejto „strategickej spolupráci“ bude Rusko po roku 2022 využívať potrubnú sieť cez Azerbajdžan a Turecko, aby priviedlo svoje energetické materiály na svetový trh, čo je lukratívna dohoda pre všetky tri krajiny.

Arménsky obrat

Žiadna z početných prehier a prehier po roku 2020 však možno neublížila arménskej duši tak hlboko ako koniec Náhorného Karabachu. Pre pripomenutie: Po masívnom útoku azerbajdžanskej armády proti prakticky bezbrannému Náhornému Karabachu bolo celé jeho obyvateľstvo arménskeho pôvodu, celkovo vyše 110 000 ľudí, zahnané do neľudského úteku. Arménov ponížila skutočnosť, že azerbajdžanský prezident Ilham Alijev deväť mesiacov obliehal a hladoval geograficky izolovaný Náhorný Karabach a že Moskva akceptovala utrpenie ľudí ako nevinný okoloidúci. „Rusko sa zrazu zmenilo z nášho večného ochrancu na našu hrozbu číslo jeden,“ hovorí autor Grigor Shashikyan. „Bol to moment, keď sa Pašinjan rozhodol pre dramatický geostrategický obrat Arménska,“ dodáva politológ Eric Grigorian.

V októbri 2023 arménsky parlament ratifikoval „Rímsky štatút“ Medzinárodného súdneho dvora, aj keď obsahoval zatykač na ruského prezidenta Vladimira Putina za údajné vojnové zločiny na Ukrajine. Vo februári 2024 Arménsko oznámilo, že zmrazí svoju účasť vo vojenskej aliancii ODKB pod vedením Moskvy. Šéf Arménskej národnej bezpečnostnej rady v marci vyzval Moskvu, aby stiahla ruské pohraničné jednotky z medzinárodného letiska Zvartnots, zatiaľ čo arménske ministerstvo zahraničných vecí, inšpirované európskymi ašpiráciami arménskeho ľudu, prisľúbilo urýchlenie takzvaného „Východného partnerstva“. „proces s EÚ.

Zdalo sa, že Jerevan chce prekročiť všetky červené čiary Moskvy. V roku 2008 v rámci takzvaného Východného partnerstva dostali Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina možnosť užšie sa zviazať s EÚ prostredníctvom politických, ekonomických a právnych reforiem. Vojny v Gruzínsku a na Ukrajine však ukazujú, že Ruská federácia sa v prípade potreby neštíti použiť vojenskú silu, aby zabránila NATO a EÚ expandovať k jej hraniciam. Mala Pašinjanova vláda inú možnosť ako zvoliť cestu konfrontácie s Moskvou? Uvedomovala si vôbec riziká svojej politiky?

Nad južným Kaukazom sa hromadí búrka

Vartan Oskanian, arménsky minister zahraničných vecí v rokoch 1998 až 2008, varuje pred „komplikovaným tancom medzi východom a západom na južnom Kaukaze“. „Naša situácia sa neskutočne podobá situácii na Ukrajine. Prešli sme prvou fázou ukrajinizácie, keď sme stratili Náhorný Karabach, a teraz vstupujeme do druhej fázy, v ktorej môžeme stratiť veľké časti arménskeho územia,“ napísal v podrobnom príspevku na Facebooku po stretnutí v Bruseli. „Naše spojenectvá sa rúcajú a naši protivníci nám dýchajú na krk ako hladná svorka vlkov.“

Okrem Moskvy na bruselské stretnutie rozhorčene reagovali aj Baku a Ankara. Obaja zrejme bez zmyslu pre iróniu označili diplomatickú angažovanosť Washingtonu a Bruselu za porušenie neutrality, pretože záležitosti južného Kaukazu sa netýkajú ani EÚ, ani USA.

Najneskôr od roku 2020 majú Baku a Ankara jednomyseľný nárok na takzvaný „koridor Zangesur“ na juhu Arménska. Tá má spojiť Turecko priamo s Azerbajdžanom a tiež so svetom turkicky hovoriacich republík Strednej Ázie. Azerbajdžanský autokrat Ilham Alijev a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan očakávajú, že sa tým splní dávny sen: vyviezť na svetový trh rozprávkové bohatstvo Strednej Ázie vzácne zeminy, energiu a drahé kovy a obísť tak Rusko, Čínu a Irán a Turecko a Azerbajdžan. transformovať ho na centrum dodávok energie v Európe.

Teoreticky mohli Azerbajdžan a Turecko zahrnúť Arménsko do svojich plánov na využitie „trasy Zangesur“ podľa vzoru nákladných dopravných trás v západnej Európe bez zdĺhavých hraničných kontrol, ale s rešpektovaním územnej celistvosti krajiny. Iniciatíva Erdogana a Alijeva je však ultranacionalistickým projektom. Od Arménska preto požadujú extrateritoriálne práva. Oba štáty nevidia nič zlé na použití vojenských prostriedkov: Alijev dostal na konferencii vlani v decembri otázku, či je možné dosiahnuť mier vojnou: „Dokázali sme, že existuje vojenské riešenie konfliktu. Konflikt v Náhornom Karabachu je teda vyriešený.“

Západ bez akejkoľvek stratégie pre Kaukaz

Prebiehajúca ruská vojna na Ukrajine a ťaženie Azerbajdžanu v Karabachu sú „dva najkrikľavejšie príklady pohŕdania, ktoré majú dnešní autokrati k základným ľudským právam a pluralitným spoločnostiam,“ komentuje renomovaný americký Američan vo svojej nedávno publikovanej štúdii „Nations in Transition Human“. organizácia na ochranu práv „Freedom House“. Varuje, že bez dôveryhodných odstrašujúcich opatrení zo strany USA a EÚ by Alijevova chuť na väčšiu agresiu mohla len vzrásť. To by destabilizovalo „najslobodnejšiu krajinu južného Kaukazu“, Arménsko. „Freedom House“ každoročne hodnotí politické reformy v bývalých komunistických štátoch v Európe a Eurázii. Azerbajdžan sa na jeho zozname radí medzi „najneslobodnejšie“ krajiny a rovnako „neslobodné“ ako Rusko.

Švajčiarskej zahraničnej politike by sa tiež odporúčalo zamerať svoju pozornosť nielen na ukrajinskú otázku, ale aj na južný Kaukaz a usilovať sa o deeskaláciu. Destabilizácia Arménska by mohla spôsobiť dominový efekt a ovplyvniť Gruzínsko. Zásobovanie energiou západnej Európy – a následne aj Švajčiarska – v konečnom dôsledku závisí od mieru na južnom Kaukaze.

Zdroj: https://globalbridge.ch/armenien-als-neuer-zankapfel-im-ost-west-konflikt/