Namiesto premýšľania o bloku studenej vojny: Pozerajte sa dopredu!

Západ, presvedčený o svojej údajnej ekonomickej a vojenskej prevahe, v súčasnosti stále verí, že môže pokračovať v udržiavaní „Pax Americana“, ktorý založil po skončení studenej vojny. Udalosti posledných rokov na Ukrajine a udalosti posledných mesiacov v pásme Gazy a jeho okolí vyvolávajú pochybnosti o uskutočniteľnosti tejto žiadosti. Je čas preskúmať alternatívy namiesto toho, aby ste naďalej fandili zastaraným nápadom.

„Si vis pacem para bellum“ – ak chceš mier, priprav sa na vojnu, hovorievali už starí Rimania. To bolo samozrejme motto pre vojensky silných, ktorí chceli konať z pozície nadradenosti. Rimania mali v skutočnosti najsilnejšiu armádu v známom svete až do raného obdobia sťahovania národov. Heslo vytvorilo základ pre Pax Romana , čo následne znamenalo, že mier zavládol, keď to Rím nariadil. V situáciách, v ktorých sú pomery vojenských síl nejasné, sa starorímske motto stáva problematickým. Platí to najmä v čase, keď je pre najsilnejšie vojenské sily lepšie zdržať sa priameho zúčtovania medzi sebou, pretože by to mohlo byť posledné v histórii ľudstva. V určitom bode počas studenej vojny stratilo staroveké rímske heslo svoju užitočnosť.

Vojny na Ukrajine a na Blízkom východe nie sú ojedinelé udalosti, ale skôr prejav a súčasť zmeny globálnej rovnováhy síl, ktorej výsledky sa pomaly začínajú prejavovať. Zatiaľ čo sa Západ snaží zachrániť Pax Americana pod názvom „poriadok založený na pravidlách“ – pravidlá ktorého si v podstate určuje sám, významní aktéri sa usilujú o „multipolárny“ svetový poriadok. Optimistický variant výsledku v tomto zápase predstavuje vznik systému, ktorý je napriek všetkým rozdielom a aj po krvavých konfliktoch založený na spolupráci globálnych aktérov. To by potom pripomínalo systém pentarchie po Viedenskom kongrese v roku 1815. Pesimistický scenár nepotrebuje ďalšie vysvetlenie: ide o tretiu, nukleárnu svetovú vojnu.

Domestikácia vojenskej sily

Najaktuálnejšia medzinárodne záväzná úprava správania sa neutrálnych mocností vo vojnách vznikla v roku 1907 v podobe Haagskeho dohovoru o právach a povinnostiach neutrálnych krajín. Z vojenského hľadiska to bola doba pestrofarebných sukní a temperamentných dôstojníkov na ohnivých koňoch. Odvtedy sa za tých viac ako sto rokov stalo veľa. Okrem iného sa viedli dve svetové vojny, v ktorých sa zabíjalo v priemyselnom meradle. Šok z prvej svetovej vojny vyústil do pokusu udomácniť použitie vojenskej sily v podobe Spoločnosti národov a Briand-Kelloggovho paktu, ktoré už neumožňovali vládam slobodnú voľbu medzi diplomatickými a vojenskými opatreniami. Spoločenstvo národov a zákaz sily boli racionálne koncepty, ktoré museli zlyhať tvárou v tvár zvláštnej logike ideológie nadradenej panskej rasy, ktorá sa objavila v Nemecku a Japonsku v medzivojnovom období. Tieto ideológie vyústili do najničivejšej vojny v dejinách ľudstva a postavili národy zeme pred voľbu medzi zotročením a zničením – a jeden z nich už túto možnosť ani nemal. Tvárou v tvár tomuto druhému šoku sa štáty sveta po druhej svetovej vojne dohodli na Charte Organizácie Spojených národov.

Zneužívanie otvorených priestorov

Po druhej svetovej vojne to bola asi menej Charta OSN, ktorá špecificky obmedzuje použitie vojenskej sily článkom 51, ale skôr uvedomenie si, že moderná vojna plošne devastuje celé krajiny, no určite aj legitímna obrana jadrovými zbraňami dokáže zničiť ľudstvo. Hoci Charta OSN implicitne kladie zachovanie mieru nad spravodlivosť, globálne spoločenstvo bolo ochotné akceptovať početné dekolonizačné vojny v druhej polovici storočia, pretože nikto nebol ochotný povedať národom Afriky a Ázie, že zaň musia bojovať, a treba vydržať nadvládu koloniálnych mocností v záujme mieru.

Dnes musíme uznať, že samotné vojenské prostriedky už nedokážu vyriešiť moderný konflikt, ako tomu možno bolo v časoch „farebných sukní“. Dnes je skôr otázkou, ako sa dajú brániť moderné spoločnosti, pretože treba brániť tieto spoločnosti a nie provincie. Aj keď teóriu sociálnej obrany nemožno bezvýhradne akceptovať, stále je jasné, že bez tejto formy obrany nemá vojenská národná obrana zmysel. Na druhej strane nás to nesmie viesť k militarizácii celých spoločností a ich zameraniu na obranu, ako to urobilo Švajčiarsko s takzvanou „duševnou národnou obranou“ po roku 1939. Poškodili by sme tým samotnú vec, ktorú chceme chrániť, rovnako ako NATO by použilo jadrové granáty a míny, aby vyhodilo do vzduchu krajiny, ktoré zamýšľalo brániť v studenej vojne. V tomto zmysle je najviac znepokojujúce, že Haagska dohoda z roku 1907 neupravuje kľúčové aspekty dnešného riešenia konfliktov. Nedostatočná regulácia neutrality ako vzoru správania, ktorá sa v posledných desaťročiach praktizuje častejšie, ako sa diskutovalo, vytvára slobodu, ktorá takmer vyzýva k zneužívaniu. Patrí sem aj oblasť hospodárskej vojny a tým aj ekonomických sankcií.

Príspevok neutrálov ku kontinentálnej stabilite

Po viac ako štvrťstoročí vojny vytvorili veľmoci na Viedenskom kongrese v roku 1815 systém Pentarchy, ktorý do bezpečnostnej architektúry zahrnul aj bývalého vojnového nepriateľa Francúzsko. Veľmoci Veľká Británia, Prusko, Rakúsko a Rusko so zmyslom pre realizmus predpokladali, že aj po porážke Napoleona budú medzi spojencami spory a postarali sa o vytvorenie pásu stredne veľkých štátov, ktoré oddeľujú tie veľké. od seba navzájom: od Holandska na severe cez Luxembursko a Falcko, ktoré patrí Bavorsku, cez Bádenské veľkovojvodstvo a Švajčiarsko dole do Piemontu. Tento pás stredných štátov nemal žiadny skutočne dominantný. Spätne je určite poľutovaniahodné, že tieto štáty, z ktorých niektoré vďačili za svoju existenciu princípu neutrality, sa v krízových situáciách navzájom nepodporili a nevytvorili obrannú alianciu.

Až národné zjednotenie v Taliansku v roku 1861 a v Nemecku v roku 1871 ukončilo túto geopolitickú situáciu a prinieslo Švajčiarsko, ktoré bolo spolu s Belgickom, ktoré vzniklo v roku 1830, jedinou krajinou, ktorá zostala v bývalom neutrálnom páse, do úplne novej geopolitickej situácie.

Iná situácia bola na východe európskeho kontinentu, kde mali spoločné hranice Prusko, Rakúsko a Ruské impérium a Kongresové Poľsko. Ťažisko možných konfrontácií sa následne presunulo ďaleko na východ, preč od hlavných dejísk koaličných vojen.

Integrácia vs. vylúčenie

Integrácia Francúzska bola pravdepodobne dôvodom dlhovekosti bezpečnostnej architektúry Európy vytvorenej na Viedenskom kongrese, ktorá sa namiesto vylúčenia zameriavala na integráciu. Dnes je nárok Západu nahradiť OSN ako systém kolektívnej bezpečnosti založený na vylúčení. Skutočnosť, že tri štvrtiny členských štátov OSN nenasledujú kolektívny Západ v dôležitých otázkach globálnej bezpečnosti, akými sú ekonomické sankcie proti Rusku a prímerie v pásme Gazy, ukazuje beznádej a absurdnosť tohto pokusu. Postoj vylúčenia sa prejavuje aj v odmietaní rozhovorov s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, v tlaku, ktorý je vyvíjaný na neutrálov, a prejavuje sa aj v tom, že z každého potenciálneho staviteľa mostov sa stáva povestný slimák. Tento postoj neprinesie stabilný mier, ale skôr pokračujúcu konfrontáciu.

Je zarážajúce, že nemecká spolková vláda v súčasnosti hovorí najhlasnejšie o politike vylúčenia, pretože spolu s Japonskom by malo byť Nemecko najrozhodnejšie proti takejto politike. Až snahy o integráciu bývalého vojnového nepriateľa umožnili prijatie Nemecka do Montánskej únie, čo bol začiatok vývoja, z ktorého vzišla dnešná Európska únia. Po roku 1945 túžba po integrácii pripravila Nemecku cestu k návratu do kruhu civilizovaných národov, z ktorého bolo koncom 30. rokov minulého storočia vylúčené. V skutočnosti by sa dalo očakávať, že nemecký minister zahraničných vecí bude poznať základy súčasného postavenia Nemecka vo svete; a od komisára EÚ pre zahraničné veci, že o základoch existencie jeho inštitúcie.

Vojenská implementácia vo Švajčiarsku

Vzhľadom na blízkosť k hlavným mocnostiam sa Švajčiarsko nemohlo vyhnúť úvahám o vojenskej implementácii svojej politiky neutrality. A premýšľala o svojich možnostiach postupu v prípade vojny: Ak by jeden z jej veľkých susedov podnikol vojenskú akciu proti Švajčiarsku, Švajčiarsko by sa postavilo na stranu druhej veľmoci, aby spoločne bojovali proti agresorovi. Tento mechanizmus fungoval už v neuchatelskom obchode, keď Prusko hrozilo vojenským útokom na Švajčiarsko v spore o grófstvo Neuchâtel a Francúzsko dalo jasne najavo, že nebude nečinne sedieť. Švajčiarsko aj v období pred prvou svetovou vojnou udržiavalo dobré vojenské vzťahy s oboma stranami a robilo opatrenia pre prípad vojny. Do akej miery tento princíp platí aj dnes pre štáty, ktoré sa ocitli medzi novovytvorenými blokmi novej studenej vojny, určite stojí za preskúmanie.

Tento mechanizmus však núti pôvodne neutrálny štát zriadiť ozbrojené sily, ktoré môžu významne prispieť k celkovému vojenskému úsiliu aspoň na jeho vlastnom vojnovom poli. V opačnom prípade hrozí, že menší partner stratí vplyv na ciele vojny, ktorá sa odohráva na jeho pôde.

Rozdiely oproti dnešku

Stratégia spojenectva so svojím protivníkom v prípade agresie susednej veľmoci prirodzene predpokladá, že v konflikte je možné jednoznačne identifikovať agresora. V dnešnom svete, v ktorom sú tajné operácie vedené tak, že ich autorstvo nie je možné jednoznačne identifikovať a v ktorom je vo všeobecnosti čoraz ťažšie rozhodnúť, kedy už bola prekročená hranica vojny, je čoraz ťažšie jasne identifikovať agresora a obeť. Vo svetle všeobecného zákazu násilia v Briand-Kelloggovom pakte a Charte OSN sa koncept sebaobrany v posledných desaťročiach pretiahol až na hranicu únosnosti. Problémy, ktoré sa riešia naozaj ťažko, sú však tie, ktoré sa podľa medzinárodného práva nedajú jednoducho klasifikovať na čierne a biele. Ide napríklad o prípady, keď si rôzne medzinárodné právne normy protirečia. Práve tieto rozpory s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolajú násilné akcie. V porovnaní s predtým sa stalo ťažšie presadzovať neutralitu.

Ďalším aspektom je boj, ktorý sa dnes praktizuje v nefyzických priestoroch: vykonávanie operácií počítačovej siete (CNO alebo tiež známe ako kybernetické útoky) je teraz možné takmer kdekoľvek na Zemi v akejkoľvek geografickej oblasti. Bitka v elektromagnetickom spektre je podobná, aj keď nie až taká výrazná. Na rovinu: nevyužiteľnosť rádia a mobilného telefonovania v určitej oblasti po dlhú dobu môže teraz viesť k neprijateľnej situácii, ktorá núti vlády konať. Odmietnutie prístupu k informáciám na internete môže tiež dostať vlády pod tlak. A napokon sú tu priestory, v ktorých nikto nevykonáva suverenitu, ako napríklad šíre more a vesmír. Vojenská implementácia politiky neutrality v súčasnosti musí brať tieto aspekty do úvahy. Od NATO však v tomto smere nemožno očakávať žiadne impulzy. Využitie skúseností z uplatňovania neutrality by mohlo pomôcť nielen Švajčiarsku, ale celému radu ďalších štátov a celkovo prispieť k vytvoreniu stabilnej európskej bezpečnostnej architektúry.

Pohľad do budúcnosti

Postoj vylúčenia praktizovaný Západom bráni vytvoreniu nového systému kolektívnej bezpečnosti, ktorý propaguje namiesto OSN, pretože v tomto nemožno dosiahnuť konsenzus. Príliš veľa krajín bolo a naďalej je obeťami vylúčenia v minulosti. Je vierohodnejšie predpokladať, že prevládne myšlienka multipolárneho svetového poriadku, v ktorom by od prípadu k prípadu mohli vzniknúť nové a možno neočakávané spojenectvá. Je dôležité, aby nevznikol názor, že štáty si môžu slobodne vybrať medzi diplomatickými a vojenskými prostriedkami. Geografická poloha protagonistov v novom svetovom poriadku bude znamenať, že medzi blokmi a teda aj medzi konfliktnými stranami sa mohlo ocitnúť viac štátov ako kedykoľvek predtým vo svetových dejinách. Neutralitu budú považovať za jednu zo svojich možností konania. Neutralita má budúcnosť v multipolárnom svete. Ale Európe, ktorá bola dejiskom najničivejších konfliktov v histórii, no stále verí, že musí poučiť ostatných, bude trvať najdlhšie, kým to prijme.

Mentálne zaujatie neutralitou vo Švajčiarsku by bolo súčasťou prípravy na hodnoverný prípad vývoja globálnej situácie a dôsledkom predvídania časového úseku, ktorý moderné ozbrojené sily potrebujú na svoje plánovanie. Bolo by to oveľa viac hľadiace do budúcnosti, ako praktizovanie integrácie do aliancie, ktorá je už pravdepodobne za sebou.

Zdroj: https://globalbridge.ch/statt-blockdenken-der-kalten-krieger-bitte-den-blick-nach-vorn/