7 dní v kocke: Bitka o RTVS? Je to len malá časť choroby, ktorá postihla médiá

7 dní v kocke: Bitka o RTVS? Je to len malá časť choroby, ktorá postihla médiá

7 dní v kocke: Bitka o RTVS? Je to len malá časť choroby, ktorá postihla médiá 620 330 Mr Hyde

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o problémoch RTVS a ďalších aktivistických médií; o dvojakom metri dozorcov z EÚ, ktorí nechránia právo, ale len jednu z bojujúcich strán; o hanbe medzinárodného spoločenstva pri tragédii v Gaze a o veľkej zrážke „vlastníkov dát“ o čínsky TikTok.

1. Keď médiá ochorejú

Začneme horúcou témou – politickým bojom o RTVS. Zápletka je celkom prostá. Vláda sa chystá prefarbiť verejnoprávne médiá z progresívnych na národné. Bude to dlhý boj, do ktorého už vstupuje aj EÚ.

Problém médií – a nielen tých verejnoprávnych – je dnes v tom, že čisté a dobré riešenia už neexistujú. Ostali len zlé a ešte horšie.

Je zlé, ak vláda silou – politickou silou – vstupuje do práce médií. Tvorivej činnosti, akou je aj žurnalistika, sa spravidla darí len v prostredí, ktoré je zdravé a slobodné. Ak niekomu držia ruku cenzori alebo manipulátori, výsledok je deformačný.

Lenže zdravé a slobodné prostredie dnes vo väčšine médií neexistuje. Médiá, hlavne tie progresívne, už nerobia slobodnú kritickú žurnalistiku, ale jej pravý opak – politický aktivizmus. Ak by to postihlo len niektoré médiá, dalo by sa nad tým mávnuť rukou. No dnes je to s jednofarebným progresívnym aktivizmom médií takmer uniformné. Mediálna spartakiáda…

Z toho, čo bolo kedysi v médiách neprípustné, je po novom predpis. Norma. Médiá majú byť woke a aktivistické. A ak poniektoré v tejto výzve zaváhajú, sú podozrivé.

To je choré. A choré sú aj výsledky.

Pôvodnou úlohou slobodných západných médií bolo kontrolovať a kritizovať centrá moci. Keďže národné vlády sú v 21. storočí čoraz menej relevantné, zamerať sa treba na centrá moci, ktoré sú v ére hybridnej vojny kľúčové. Na finančné centrá ako New York a Londýn a ich politiku, na globálnu oligarchiu, na centrály NATO a EÚ, na veľmoci ako Spojené štáty a Británia, ktoré určujú vojenskú politiku Západu…

Tieto centrá moci si však väčšina médií nevšíma. Sú bez účinnej mediálnej a verejnej kontroly. A nielen to. Médiá im slúžia. Novodobou úlohou korporátnych médií je slúžiť moci. V časoch hybridnej vojny sa považujú za zbraň. A väčšina médií túto úlohu prijala. Robia kampane. Imigračné, klimatické, dúhové, pandemické… A robia propagandu. Napríklad tú vojnovú.

Táto nová móda sa presadila nielen v súkromných médiách, ale aj vo verejnoprávnych. Robia rovnaký typ politického aktivizmu a rovnaký typ kampaní. Spravidla v prospech progresívnych, dúhových či „proatlantických“ strán – a proti ich rivalom.

Následky sú z pohľadu čitateľa a verejnosti biedne. Na výber majú buď propagandistické médiá, alebo konšpiračné. Priestor na výnimky z tohto pravidla je tenký. Stará dobrá názorová pestrosť, kritický prístup, slobodná polemika a súťaž ideí sa vytratili. V záujme geopolitických cieľov. A v záujme zvráteného hesla, že médiá sú informačná zbraň.

Asi netreba dodávať, že práve verejnoprávne médiá by nemali slúžiť na fronte informačnej vojny. A už vôbec nie ako zbraň namierená proti národnej vláde. Nie, tým nechceme povedať, že verejnoprávne médiá majú byť provládne. To určite nie. No takisto nemajú byť ani fanaticky progresívne. Úlohou verejnoprávnych médií má byť služba verejnosti. Slovenskej spoločnosti. Národu.

V tejto službe verejnoprávne médiá už roky zlyhávajú. Sú len jedným z rajónov progresívnych aktivistov. Preto PS vníma boj o RTVS – a boj o médiá všeobecne – tak fatálne.

Bez médií by bol výtlak a vplyv PS blízky nule.

Ak sa vrátime k úvodnej otázke, pred RTVS dnes stoja dve možnosti. Jedna zlá – politické zásahy novej vlády do práce telerozhlasu.

A druhá ešte horšia – tolerovanie súčasného stavu, keď si verejnú službu sprivatizovali progresívne kádre.

Na lepšie riešenia si asi budeme musieť počkať. Pretože čistým a dobrým riešením bude až ukončenie hybridnej vojny. Teda ukončenie stavu, keď sa médiá hlavného prúdu používali ako zbraň v takzvanej informačnej vojne.

Zdravé a slobodné mediálne prostredie tu bude až vtedy, keď si novinári vyzlečú uniformy.

2. Pozor na dvojaký meter

Samozrejme, pri zásahoch Ficovej vlády do RTVS môže hroziť aj opačný extrém: podriadenie verejnoprávnych médií vláde. A vládnym stranám. Úlohou opozície, verejnosti a médií bude ustrážiť, aby sa to nezvrhlo.

Snaha aspoň trochu vyvažovať dominanciu progresívnych médií môže byť za istých podmienok prípustná. Snaha prevalcovať to do modelu provládnej štátnej televízie už prípustná nebude.

Takisto by malo byť neprijateľné, aby bolo možné riditeľa verejnoprávnych médií odvolávať bez udania dôvodu. To by z neho urobilo nesvojprávneho sluhu televíznej rady a vlády.

Dovolíme si však predpokladať, že katastrofický scenár zrejme nehrozí. Pravdepodobnejšie je skôr to, že uvidíme dlhý nerozhodný zápas. A popri ňom starý dvojaký meter z EÚ a medzinárodných organizácií, ktoré vrhnú svoje sily na pomoc svojim progresívnym súdruhom.

Napríklad je celkom isté, že Fico nepoužije také surové silové metódy, aké nasadili pri ovládnutí štátnej televízie poľskí „liberáli“. Ich povolebné praktiky boli jakobínske.

Pôvodne sa predpokladalo, že boj novej progresívnej vlády v Poľsku proti konzervatívnej štátnej televízii bude zložitý. Tuskova koalícia síce mala po voľbách parlamentnú väčšinu, no konzervatívci mali prezidenta, ktorý bol pripravený účelové zmeny zákona vetovať. Nakoniec však spor nerozhodli postupné zmeny zákonov a pravidiel, ale hrubá sila. Vrátane nasadenia polície a ľudí z bezpečnostných služieb.

Nová vláda Donalda Tuska poverila bojovou úlohou ministra kultúry, ktorý v minulosti pôsobil v tajných službách. A naplno to využil. Presadil bleskové parlamentné uznesenie o potrebe „oslobodiť verejnoprávne médiá“. Večer sa hlasovalo, hneď ráno sa udrelo. Minister bez opory v zákone predčasne odstavil vedenie verejnoprávnych médií (zvolené do roku 2025).

Zástupcovia progresívnej vlády v sprievode polície obsadili televíziu. Vysielanie sa natvrdo vyplo, web sa odstavil. Následne sa televízne spravodajské bloky nahradili vysielaním filmov. Aby bol čas na rýchle čistky.

Bleskový úder na televíziu sa plánoval v utajenom režime. Akciu riadil bývalý podplukovník tajných služieb, ktorý bol dočasne posadený do funkcie ministra kultúry. Súčasťou tímu boli IT špecialisti, ktorí bez akéhokoľvek oprávnenia „vypli“ televíziu aj web.

Prevzatie bolo čisto mocensko-policajné, bez zmeny zákona a bez právneho postupu, ktorým by sa skrátil mandát pôvodného vedenia. Áno, televízne vedenie bolo ultrakonzervatívne a za éry PiS tvrdo provládne, výmena sa po voľbách a zmene vlády očakávala, no nie drasticky protiprávnymi metódami.

EÚ ostala, ako asi správne tušíte, celkom ticho. Keď do konzervatívnej televízie rúbu progresívci, dokonca s asistenciou polície, bezpečnostnej služby a hekerov, treba to predsa podporiť. Veď to len Dobro bojuje so Zlom a Temnota ustupuje Svetlu.

Keď Ficova vláda avizuje zmenu zákona o televízii, aby legálne vymenila vedenie – ako to pred ňou robila napríklad Radičovej vláda – EÚ vyhlasuje stav pohotovosti. A v predstihu prijíma rezolúcie, ktoré varujú pred zásahmi do nezávislosti médií.

Poniektorí jedinci totiž nezávislé médiá a progresívne médiá považujú za synonymá. A pritom sú to ukážkové antonymá.

3. Katastrofa v Gaze

Je škoda, že v slovenskej verejnej debate celkom chýba záujem o tragédiu v Gaze. Vojna Izraela už dávno prerástla pôvodný rámec primeranej odvety za októbrové teroristické útoky, respektíve rámec ochrany Izraelčanov pred raketovými útokmi z Gazy. Zmenila sa na humanitárnu katastrofu.

Systematické bombardovanie si už vyžiadalo viac ako 30-tisíc obetí. Väčšinu z nich tvoria civilisti. Prevažne deti a maloletí, lebo Gaza je síce chudobná, ale veľmi mladá. Polovica obyvateľov má menej ako 18 rokov.

Palestínčania už netrpia len bombardovaním a bojmi. Keďže boli zničené stovky tisíc budov a obydlí, veľká časť Palestínčanov žije v šedej zóne, bez domova, na úteku do okrajových oblastí Gazy, ktoré sú aspoň trochu bezpečné.

Ďalším problémom je dnes kolaps zásobovania. Ľudia v Gaze ostali bez pravidelne zabezpečeného jedla a liekov. Viaceré vlády a organizácie varujú pred hladomorom miliónov ľudí a pred humanitárnou katastrofou, aká v 21. storočí nemá obdobu.

Reakcia „medzinárodného spoločenstva“ je pritom pomerne vlažná. Apeluje sa na Izrael, aby zmiernil boje. Pre hladných Palestínčanov sa má zabezpečiť zhadzovanie potravín lietadlami. A ešte sa má na pobreží Gazy vybudovať veľké mólo, ktoré bude slúžiť na krízové zásobovanie. Jedlo, voda, lieky…

Takto nejako si svet predstavuje „riešenie“. Je to hanba.

Zodpovednosť pritom nenesie len svet, ktorý to toleruje. Zodpovednosť nesie v prvom rade izraelská vláda. Izrael je zodpovedný za osudy miliónov Palestínčanov, ktorí žijú na izraelskom štátnom území. Ak vláda ich sídliská v rámci boja s Hamasom mení na ruiny, mala by sa postarať o východisko pre civilné obyvateľstvo. Lenže východisko pre nich neexistuje. Palestínčania z Gazy nemajú kam odísť. Z jednej strany ich blokuje Izrael, z ďalších susedné krajiny, ktoré palestínskych utečencov nechcú.

Humanitárna a utečenecká kríza v Gaze je čisto vnútorná. Stovky tisíc ľudí bez domova migrujú z jednej oblasti Gazy do druhej. A bezmocne čakajú na „zásobovacie mólo“, ktoré sa má stavať 60 dní. Dva mesiace.

A stavať sa má preto, aby boje v Gaze mohli pokračovať.

Tvrdenia, že konflikt v Gaze sa nedá riešiť inak ako tvrdo, sú cynické a neplatné. Prvým naliehavým riešením by mala byť dohoda o dočasnom prímerí. Aspoň dovtedy, kým sa zabezpečí ochrana a zásobovanie civilného obyvateľstva Gazy. Ďalším riešením by mohlo byť obmedzenie vojenského nasadenia Izraela na cielené pozemné operácie proti Hamasu a jeho objektom, z ktorých odpaľoval rakety na Izrael. Áno, vyžiadali by si viac vojenských obetí na strane izraelskej armády, no ušetrili by sa desiatky tisíc životov civilistov. Jednoducho: terčom vojenských operácií majú byť prevažne vojenské ciele. Nie tie civilné.

Najhorší scenár je ten, ktorý sledujeme teraz. Milióny ľudí a z nich polovica maloletých trpia len preto, že sa narodili na „nesprávnom mieste“.

4. TikTok vyrástol

Na záver ešte spomenieme zápas digitálnych žralokov o dominanciu v online priestore.

Americká snemovňa schválila zvláštny návrh zákona: Lex TikTok. Ak zákon definitívne prejde, čínska platforma TikTok dostane nôž na krk. Buď ju čínsky vlastník predá, alebo v Spojených štátoch skončí. Podobnú právomoc má získať americká vláda aj pri iných platformách a aplikáciách.

Dôvod: obavy o americkú národnú bezpečnosť. Digitálne platformy totiž, ako je známe, sledujú svojich používateľov, koncentrujú dáta o ich súkromí, prípadne o ich silných a slabých miestach – a tým môžu kontrolovať a manipulovať ich správanie, zvyky a rozhodovanie (bez toho, aby to používatelia tušili).

Ešte donedávna boli tvrdé ochranárske opatrenia typické pre Čínu, nie pre slobodný západný trh. Lenže časy sa zmenili. To, čo sa deje okolo TikToku, je konflikt „vlastníkov dát“ o dominanciu v digitálnom prostredí. Absolútnu prevahu amerických gigantov dnes zboku ohrozujú Číňania. TikTok sa previnil tým, že vyrástol z dvanástej ligy do globálnej extraligy. A začal byť „hrozbou“.

Riešil ju už prezident Trump. Keď to zastavili súdy, prichádza „Lex TikTok“ (hoci nejde len o čínsku platformu, ale o akýkoľvek podobný problém).

Bojisko už skôr celkom presne opísal izraelský historik a spisovateľ Harari. Pánmi už nebudú ani vlastníci zeme (ako za feudalizmu), ani vlastníci kapitálu, ale vlastníci dát. Digitálna oligarchia, ktorá bude kontrolovať informačný priestor. A zdrojové kódy (správanie) miliónov používateľov.

„Lex TikTok“ je zvláštny ťah. Jeho autori tým nepriamo dokazujú, že problémom nemusí byť len čínska vláda. Problémom je princíp. Teda fakt, že k citlivým dátam miliónov ľudí sa dostávajú skupiny, ktoré tieto dáta môžu zneužívať.

V konečnom dôsledku je predsa jedno, či naše dáta získa čínska vláda, alebo skupina globálnych oligarchov s prepojením na politiku, siete a médiá. Akékoľvek koncentrovanie dát v rukách jednej dominantnej skupiny je bezpečnostná hrozba.

Riešením nie je vytlačiť nabok Číňanov a posilniť tým digitálnu oligarchiu okolo Facebooku, Googlu a Microsoftu. Skutočným riešením je cestou regulácií zabrániť tomu, aby sa citlivé dáta o používateľoch informačného priestoru (teda dáta prakticky o každom) sledovali a zbierali v takom masívnom rozsahu ako doteraz.

Teda: riešením bude taká ochrana používateľov, pri ktorej budú „Lex TikTok“ a podobné bitky o sféry vplyvu bezpredmetné.

Dag Daniš / Denník Štandard