Keď sa všetky tie svinstvá týkajúce sa Covidu začali, mojím hlavným záujmom bolo, prečo väčšina ľudí nevidela to, čo sme videli my. Potom som si začal uvedomovať, že toho videli veľa, alebo aspoň väčšina z nich, a bolo im to jedno.
Je ťažké uveriť, že ľudia by sa nestarali o svoje zdravie, zdravie svojich detí, či stratu slobôd. Ale verím, že toto je skutočne zjavenie, ktoré som hľadal; jednoducho im to bolo jedno. A čo je ešte čudnejšie, v skutočnosti sa im páčilo, čo sa deje. A vždy sa im to bude páčiť.
Čo presne tým myslím?
Jedna vec, o ktorej si myslím, že sme si všetci všimli hneď od začiatku, je, že ľudia, ktorí sa snažili získať masky, podstúpili lockdowny, sociálne dištancovanie a potom vyskočili, aby boli prví v rade na vakcíny, urobili to všetko s dosť veľkou dávkou radosti. Spomínate si na malé okrúhle náplasti, ktoré si dávali cez diery po vakcinach, ktorými sa predvádzali na sociálnych sieťach? Iste, mali strach, ale väčšina z nich vyzerala byť vystrašená takým vzrušujúcim spôsobom – vzrušením, spojením sa tvárou v tvár nepriazni osudu. „Spoločne to dokážeme! Kto je na palube!?“
Samozrejme, my ostatní sme boli tí, ktorí sme neboli na palube a vzrušenie „normie“ prestalo s nami. Viem si predstaviť, ako sa cítili protivojnoví disidenti počas dvoch veľkých vojen 20. storočia – o týchto disidentoch prakticky nebolo počuť, boli veľmi rýchlo a dôkladne udupaní. O niečo hlučnejší boli demonštranti vojny vo Vietname v USA. Boli títo, väčšinou mladí muži a ženy, milovaní americkými kmeňmi? Nie vo vašom živote.
Dnes sú disidenti prívrženci konšpiračných teórií, anti-vaxeri (čo je pre väčšinu oviec ekvivalentom toho, že sú proti životu) a popierači vedy. Akú radosť robí tým, ktorí získavajú jedného pre Gippera, že nenávidia takýchto ľudí, vytláčajú ich z kmeňa a označujú ich za opovrhnutiahodné a poľutovaniahodné stvorenia. Byť človekom – ovcou je ako byť súčasťou víťazného tímu. Páčia sa im byť obľúbenými deťmi, ktoré sú zadobre s riaditeľom školy a školskou správou a obľúbenými učiteľmi – čokoľvek pre strýka Sama alebo Johnnyho Canucka (alebo akéhokoľvek patriarchu alebo matriarchu, ktorého má vaša krajina na srdci).
Toto je vojnový postoj; v čase mieru (čo je pre väčšinu más práve teraz) je ich postoj ešte mätúci. Všetko, čo sa týmto ľuďom stane, je pre nich úplne v poriadku. Digitálna mena, digitálne ID, zmluvy o pandémii, všeobecný základný príjem, zintenzívnený dohľad, obmedzovanie slobôd a práv, rozbitie Gazy a Ruska na márne kúsky, „Prineste to!“ kričia. „Čokoľvek pre dobro národa!“
Po pravde, títo ľudia by nevedeli, či im krokodíl zožral pravú nohu, zatiaľ čo sa kĺzali po zostávajúcej ľavej. Sú odolní a zdá sa, že ich nič netrápi – až kým to neprekáža. Potom je dosť ľahké zvaliť tú nepríjemnú vec na niečo iné. Samozrejme, že obľúbenými páchateľmi nepríjemností sú v súčasnosti klimatické zmeny, Long Covid alebo Rusko (konkrétne Putin). Čoskoro môžeme vidieť ďalších, ako sú mimozemšťania z planéty Xeon. Akékoľvek rozptýlenie funguje a na týchto ľudí funguje takmer všetko.
Teraz viem, že maľujem veľmi pochmúrny obraz týchto ľudí, ktorý môže zahŕňať aj vašich blízkych (zahŕňa niektorých mojich). Ale neviem, čo viac povedať. Proste je to tak, ako to je.
Na ich obranu však tento podraz trvá už dosť dlho. Väčšina z nás sa previnila tým, že nám uniklo zlo, ktoré sa skrýva pod všetkými tými jasnými a lesklými vecami, ktoré pred nami visia vyššie sily, aby nás prinútili vyhovieť. Až Covidom sa mnohí z nás prebudili. Predtým ich pomaly nahrievaný hrniec zabránil mnohým z nás žabiek, aby sme si všimli, že sa niečo kazí. Keď udrel Covid, spustilo sa veľa alarmov. Takéto poplachy sa spustili aj v minulosti, 9.-11., ZHN a smrť JFK. Ale myslím si, že Covid bol ich najväčší test.
Tieto hlavné chyby v inak relatívne hladkom procese vymývania mozgov majú dvojaký účel. Po prvé, dávajú tým, ktorí vedú Agendu, možnosť vidieť, ako je žaba v hrnci uvarená. Ako ďaleko môžeme byť zatlačení? Čo treba urobiť, kým začneme váhať? Druhá výhoda je dôležitejšia. Prezentácia týchto scenárov nad rámec života robí vymývanie mozgov ešte efektívnejším. Vytvorenie katastrofy, pred ktorou nás môžu zachrániť iba ľudia, ktorí ju vytvorili, vedie k ešte poslušnejšej populácii. Teraz, keď mocnosti povedia skoč, ľudia vyskočia ešte vyššie. A vždy budú radi.
Väčšinou je však najlepšie zasúvať dýku pomaly. Ak sa zasúva dostatočne pomaly, obeť to ani nepocíti. Okrem toho, že si nie sú vedomí dýky, radi vyhovejú aj pri prvom ponúknutí dýky: „Jasné, strč ju, viem, že mi neublížiš, a som rád, že môžem byť súčasťou toho, čo je potrebné urob tento svet lepším.“ Akonáhle je dýka úplne zasunutá, „prijímajúci“ zomrie.
Ak sa pozriete na akýkoľvek totalitný režim v nedávnej histórii, uvidíte, že len málo z nich bolo uchopených násilím. Dávno sú preč časy, keď mocná krajina alebo bojovník vpochodovali do krajiny podriadenej krajiny a povedali: „Teraz všetci držte hubu, my sme tu šéfovia.“
Myslím, že naposledy sa to stalo počas druhej svetovej vojny a nezačalo to tak. Tiež to nebolo takto prezentované až do konca vojny, alebo kým sa každej krajiny metodicky nezmocnil Hitlerov Wehrmacht. Hitler uzavrel dohodu s Rakúskom, tak trochu uzavrel dohodu s Československom (v podstate to Hitlerovi dali Francúzsko a Anglicko), pretlačil sa do Poľska a povedal, že nemecká okupácia bude to najlepšie, čo sa im môže stať. To isté robil takmer na každom kroku, až kým posledné zostávajúce krajiny (ZSSR, USA, zakrvavené Spojené kráľovstvo) nepovedali: „Počkaj chvíľu, prišli sme na to, čo máš za lubom, zmizni!.
Ukrajina? Nie sú to tí istí ľudia, urobte si prieskum, ak to vidíte ako hlavný prúd. V každom prípade chcem povedať, že vo väčšine prípadov totalitný režim prichádza, aspoň v krajine pôvodu, ako vítaná zmena vládnej štruktúry práve tými ľuďmi, ktorí majú byť otrokmi nového systému. A väčšinou si ani nevšimnú, že sa im už dosť dlho stalo niečo nie práve príjemné.
Takže niet divu, že väčšina ľudí teraz poskakuje, ako keby bolo všetko v poriadku. Nemuseli platiť 100 dolárov za hlávku hlávkového šalátu alebo galón plynu, a aj keď jedného dňa tak urobia, pravdepodobne skôr, ako si myslíte, zachovajú si tú šťastnú tvár a obvinia z toho akéhokoľvek chudáka, na ktorého vláda ukáže ako na vinníka.
Ako sa to prehlbuje, už ani nebudeme vedieť, čo si máme myslieť, že je dobré. Mrkva bude zhnitá. Okrem toho budú správy ešte viac pod palcom Agendy ako teraz a to, aké informácie dostaneme o zvyšku sveta, nebude mať ani tlmenú sviečku pred skutočnou pravdou. Už teraz vidíme, ako sa táto kontrola pomaly vkráda do zákonodarného zboru Kanady (pozri zákon o online správach v krásnej „čoskoro marxistickej“ krajine Johnnyho Canucka).
Spomeňte si na Huxleyho Brave New World. Nedávno James Piloto v „New World Next Week“ v Corbett Reporte spomenul rozhovor s Huxleym, keď tento bystrý autor povedal, že jeho pohľad na budúcnosť – „šťastná“, samoľúba, zdrogovaná spoločnosť – bol presnejším zobrazením našej budúcnosť ako Orwellova z roku 1984. Piloto navrhol, že Huxleyho budúcnosť bude mrkvou, ktorá predchádza Orwellovu palicu. Verím, že som to isté naznačil vo viacerých svojich článkoch.
Čo teda urobíme? Pre ľudí, ktorí sme z akéhokoľvek dôvodu nepili Kool-Aid, to vyzerá matne. Ale vždy môžeme pokračovať v boji a snažiť sa žiť život okolo totalitného odpadu, ktorý sa nám strká do krku. Boh nám žehnaj, každého.
Todd Hayen je registrovaný psychoterapeut pôsobiaci v Toronte, Ontario, v Kanade. Má doktorát z hĺbkovej psychoterapie a magisterský titul v štúdiách vedomia. Špecializuje sa na jungiánsku, archetypálnu, psychológiu.
Zdroj: https://off-guardian.org/2024/03/02/some-people-like-this-and-always-will/
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.