Starí ľudia, nová krajina? Čo sa deje v Poľsku?

Zdá sa, že EÚ je zrazu s Poľskom úplne spokojná: práve oznámila, že pre Poľsko uvoľní 137 miliárd eur, ktoré boli predtým zablokované. Požadované striktné oddelenie politiky a súdnictva je však ešte ďaleko, keďže nové regulácie a personálne rozhodnutia môžu byť stále blokované. Ide teda skôr o to, ukázať svetu, aké sú medzi sebou krajiny EÚ jednotné. Sú však aj samotní Poliaci jednotným národom bratov? Nie tak celkom, píše Stefano di Lorenzo, ktorý sa pýtal v Poľsku.

Minuloročné poľské voľby mnohí označili za „najdôležitejšie voľby roka“. Už niekoľko rokov, od roku 2015, je Poľsko veľkým problémom dobrej európskej spoločnosti. Jednoducho nemohli akceptovať skutočnosť, že poľská vláda na čele so stranou Prawo i Sprawiedliwość (PiS) má veľké rozdiely s Európskou úniou, najmä v oblasti právneho štátu, práv žien a migračnej politiky. V očiach kritikov sa Poľsko zdalo takmer jeden krok od nočnej mory fašizmu, jeden krok od priepasti.

Kritika Poľska prišla predovšetkým z Európy; USA naďalej dvorili Poľsku ako dôležitému vojenskému spojencovi, ako jednej z popredných európskych krajín v boji proti Rusku. Na rozdiel od Nemecka, ktoré bolo často obviňované z prílišnej ústretovosti voči Rusku.

„Víťazstvo“ proeurópskeho Donalda Tuska preto vlani v októbri hlasno oslavovala veľká časť európskej tlače a nastolenie dobrej spoločnosti. V skutočnosti to nebolo úplne jasné víťazstvo Donalda Tuska, ktorý bol predsedom Európskej rady v rokoch 2014 až 2019: jeho strana „Platforma Obywatelska“ alebo „Občianska platforma“ získala menej hlasov ako PiS, najväčšia strana v Poľsko zostalo. Zjednotenej opozícii sa však podarilo zostaviť vládu.

Teraz, keď je všetko teoreticky v poriadku, v súlade s politikou európskej rodiny, už o Poľsku takmer nič nepočuť. Posledných pár týždňov v Poľsku bolo z politického hľadiska dosť horúcich. Po ôsmich rokoch totálnej opozície chcela nová vláda ukázať, že sa vie nemilosrdne vysporiadať s nenávidenou stranou svojich predchodcov. Osem rokov „nacionalistickej“ vlády krajinu značne polarizovalo. Napriek volebnému úspechu bola vláda strany Prawo i Sprawiedliwość PiS mnohými nenávidená, najmä vo Varšave a iných veľkých mestách. Ide o sociálny konflikt, ktorý sa vyskytuje v mnohých krajinách medzi „progresívnou“ strednou triedou v mestách a zvyškom obyvateľstva, ktoré údajne odmieta pokrok.

Medzi prvými rozhodnutiami novej vlády bolo dočasné zatvorenie verejnoprávnej televízie TVP (Telewizja Polska), poľského náprotivku ARD alebo švajčiarskeho SRF a rozpustenie štátnej tlačovej agentúry PAP. TVP bola obvinená z prílišnej blízkosti predchádzajúcej vlády a z premeny verejnoprávneho vysielateľa na vládny kanál, ktorý šíri propagandu pro-PiS. Rozhodnutie o likvidácii stanice vyvolalo rozruch a niektorí novinári sa pokúsili pokračovať vo vysielaní naživo, čo však bolo v krátkom čase zastavené. Po niekoľkotýždňovej prestávke je dnes TVP opäť vo vysielaní.

Ale to bol len začiatok. V januári boli zatknutí dvaja bývalí poslanci PiS, bývalý minister vnútra Mariusz Kamiński a jeho zástupca Maciej Wasik. V roku 2015 ich odsúdili za to, že v roku 2007, keď pracovali na Ústrednom úrade boja proti korupcii (CBA), vymysleli obvinenie z úplatkárstva voči opozičnému predstaviteľovi. Obom v tom istom roku udelil milosť poľský prezident Andrzej Duda, ale so zmenou vlády sa prípad opäť otvoril. Hoci obaja politici hľadali útočisko v prezidentskom paláci, zatkli ich, keď poľský prezident opustil budovu, aby sa stretol s bieloruskou opozičnou političkou Sviatlanou Tsikhanouskaya, ktorú Poľsko od roku 2020 považuje za de facto legitímnu prezidentku Bieloruska. Po 13 dňoch vo väzbe boli dvaja politici prepustení po ďalšej milosti prezidenta Dudu. Politika v Poľsku rozhodne nepôsobí ako nudná, čisto administratívna úloha.

Niekedy sa vrátia

Nový poľský premiér Donald Tusk skutočne nie je čerstvou tvárou v poľskej politike. V rokoch 2007 až 2014 bol predsedom vlády, ale v roku 2014 úrad opustil, aby sa ujal funkcie predsedu Európskej rady. Tuska mnohí v Poľsku vnímali ako zástupcu Nemecka v Poľsku. Často bol karikovaný ako pudlík bývalej kancelárky Angely Merkelovej. Treba povedať, že medzi Merkelovou a Tuskom skutočne vládla istá atmosféra medových týždňov. Mnohým v Poľsku sa však poľsko-nemecká idyla nepáčila, aj keď úzka nemecko-poľská spolupráca určite prospela poľskej ekonomike. Pre ostatných predstavuje Tuskova nová vláda dlho očakávaný návrat k normálu. Pre Poľsko, ktoré je pevne ukotvené v bloku Európskej únie, pretože EÚ je, ako vieme, jedinou skutočnou autoritou modernej demokracie.

Je tu ďalší dôležitý návrat do poľskej politiky, druhý akt politického života. Reč je o Radosławovi Sikorskom. V rokoch 2005 až 2007 bol ministrom obrany a v rokoch 2007 až 2014 ministrom zahraničných vecí. Sikorski sa funkcie ministra zahraničných vecí opäť ujal vlani v decembri. Je to, úprimne povedané, trochu nečakaný návrat do veľkej politiky. Sikorski tiež v skutočnosti nikdy nezmizol – bol stále poľským poslancom Európskeho parlamentu – ale spôsobil rozruch, keď sa v septembri 2022 objavil na Twitteri po výbuchoch, ktoré poškodili podvodné plynovody Nord Stream a Nord Stream 2 (teraz X). : „Ďakujem USA!“. Niečo také môžeš napísať len vtedy, keď už nemáš čo stratiť. Nemecké a západné médiá sa pokúšali naznačiť, že za útok môže iba Rusko, že Rusko sabotovalo svoje vlastné plynovody, ktoré zakázala Amerika. Na druhej strane Sikorski len ťažko skrýval radosť. Za iných okolností by iní politici takýto škandál neprežili. Človek si kladie otázku, čo zaujíma poľského politik a USA plynovod, ktorý prepravuje plyn medzi dvoma inými krajinami. Ale tieto druhy naivných, detinských otázok sú vo všeobecnosti odsudzované – najmä tými, ktorí by si kladenie otázok mali privlastniť.

Nezdá sa, že by Nemecko požadovalo vysvetlenie sabotáže Nord Stream od Sikorského, ktorý sa teraz vrátil do svojej úlohy šéfa poľskej diplomacie. Človek sa čuduje, prečo Nemecko nenašlo odvahu klásť otázky na túto tému. Možno to Sikorski myslel len zo žartu. To si určite museli myslieť niektorí nemeckí štátni vysielatelia, keď sa pokúšali odmietnuť akýkoľvek odkaz na Sikorského tweet ako na konšpiračnú teóriu.

Sikorski je manželom americkej novinárky poľského pôvodu Anne Applebaumovej, jedného z najznámejších a najuznávanejších hlasov o strednej a východnej Európe a Rusku – veď v roku 1985 (!) žila rok (!) v Leningrade. Je o novinárovi so správnymi konexiami, členovi think tanku „Rada zahraničných vzťahov“ a predstavenstva „Národnej nadácie demokracie“.

Spolu s vtedajším švédskym ministrom zahraničných vecí Carlom Bildtom bol Sikorski považovaný za zakladateľa projektu „Východné partnerstvo“, ktorý sa začal v roku 2009. Ide o iniciatívu Európskej únie, ktorá má oficiálne za cieľ „posilniť prosperitu, stabilitu a bezpečnosť pre všetkých. „Je založená na demokracii, právnom štáte a dodržiavaní ľudských práv a je to bilaterálna politika medzi EÚ a každou partnerskou krajinou s iniciatívami regionálnej spolupráce. Radi by sme nechali čitateľov rozhodnúť, či politiky EÚ od roku 2009 skutočne prispeli k posilneniu prosperity, stability a bezpečnosti krajín ako Bielorusko a Ukrajina.

Vo februári 2014 bol Sikorski ako minister zahraničných vecí jedným z sprostredkovateľov a svedkov dohody medzi ukrajinským prezidentom Janukovyčom a opozíciou, ktorá mala ukončiť nepokoje revolúcie na Majdane. Svedkami dohody boli aj vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier a jeho francúzsky kolega Laurent Fabius. Dohoda predpokladala reformu ústavy a predovšetkým predčasné prezidentské voľby na Ukrajine najneskôr do decembra 2014 a bola podpísaná 21. februára 2014. Ale dohoda neuspokojila povstalcov v uliciach a ukázala sa ako mŕtva litera. Nasledujúcu noc vtrhli aktivisti z nacionalistického sektora Pravy a takzvanej sebaobrany Majdan do vládnej štvrte v Kyjeve a ovládli budovy ukrajinského parlamentu a prezidentskej administratívy. Revolúcia bola dokončená.

V nedávnom dokumente Deutsche Welle s názvom „Vojna na Ukrajine“ vystupuje Radoslaw Sikorski svojím typicky sebavedomým a ironickým spôsobom. „Pamätám si svoje posledné stretnutie so Sergejom Lavrovom v roku 2014 s Frankom-Walterom Steinmeierom po anexii Krymu. Snažili sme sa ho presvedčiť, že sa to nedá, že to bola chyba, že im môžeme pomôcť dostať sa z toho. A povedal som mu: Ak budete hľadať konfrontáciu so Západom, ako to urobil Sovietsky zväz, prehráte! Európska únia a Spojené štáty sú ekonomicky osemnásťkrát väčšie ako Rusko. Toto nemôžete vyhrať!“ hovorí Sikorski v dokumente. Nie taká očividná hrozba. „Myslím, že Sergej Lavrov to pochopil.“ Jedinou otázkou je, či mal odvahu predniesť takéto argumenty prezidentovi Putinovi, a o tom pochybujem,“ povedal Sikorski a zoširoka sa uškrnul ako samoľúby dieťa, ktoré povedalo niečo, čo považuje za veľmi geniálne. O tom, či sa dnes dá s istotou povedať, že Západ vyhráva a Rusko prehráva, rozhodnú historici.

„Chybou bolo, že Západ odporučil Ukrajine nebojovať,“ povedal Sikorski v ďalšom úryvku. Naráža na anexiu Krymu – ku ktorej došlo až po prevzatí moci demonštrantmi a úteku vtedajšieho ukrajinského prezidenta, teda prakticky po rozpade ukrajinskej štátnosti. Sikorského vyjadrenia sú menej prekvapivé ako skutočnosť, že nemecká verejnoprávna televízia by v dokumente dala toľko priestoru hlasom vojnovej strany, ktorá sa podľa popisu pokúša vysvetliť, „ako táto vojna vznikla a prečo sa jej nezabránilo .“ Pretože tvrdiť, že vojne nebolo zabránené, pretože Ukrajina nebojovala, je jednoducho nepravdivé. Je pravda, že na Kryme sa nestrieľalo. Ukrajina sa však v roku 2014 nevyhýbala bojom na Donbase, pričom použila svoju armádu a dokonca aj letectvo.

Ľudia ako Sikorski určite nepomôžu ukončiť konflikt na Ukrajine. Sikorského argument je vždy rovnaký: ak padne Ukrajina, budeme ďalší. Je to mantra, ktorú poľská televízia neustále opakuje už niekoľko rokov. Hoci sa zdá, že ľudia v Poľsku si na tento druh strašiaka zvykli: Ak sa v dňoch bezprostredne po invázii na Ukrajinu mnohí báli o svoju krajinu, dnes sa zdá, že život v uliciach Krakova či Varšavy je pokojný a normálny. Dokonca aj kedysi najpopulárnejší americký novinár Tucker Carlson, ktorý je dnes očierňovaný ako prívrženec Putina len preto, že sa odvážil hovoriť s Putinom, sa nedávno ruského prezidenta opýtal, či Rusko pripravuje inváziu do štátov NATO, pobaltských štátov alebo Poľska: „ Nemáme záujem,“ odpovedal Putin.

Ako ukazuje nedávna mníchovská konferencia, nielen v Poľsku naďalej dominuje vojnová strana. Ani zlyhanie ukrajinskej protiofenzívy a nedávne stiahnutie z Avdiivky neviedli k prehodnoteniu: treba viac zbraní a len zbrane. Poľsko o pár týždňov oslávi 25. výročie v NATO. Pri tejto príležitosti sa premiér Tusk a prezident Duda stretnú v Bielom dome s americkým prezidentom Bidenom.

Vzbura roľníkov

Kým politici snívajú o tom, že budú môcť poraziť Rusko na bojisku na Ukrajine, poľskí farmári v posledných dňoch zorganizovali sériu protestov proti dovozu obilia z Ukrajiny a proti Európskej zelenej dohode. Títo sú obvinení z toho, že spôsobili veľké škody poľskému poľnohospodárstvu. Poľsko nie je jedinou európskou krajinou, kde v posledných týždňoch protestujú farmári. Ale tu ide hlavne o zablokovanie dovozu ukrajinskej pšenice a farmári dlhodobo organizujú blokády na hraniciach s Ukrajinou, no protesty sa konajú aj v mnohých mestách. „Nemôžeme zachrániť našich susedov, aj keď to veľmi chceme, chceme pomôcť Ukrajine, ale nemáme iné východisko,“ povedal farmár TVP Info počas demonštrácie pred Európskym domom vo Vroclave.

Týmto spôsobom si poľskí farmári nezískali sympatie Ukrajiny. Starosta Ľvova, dôležitého ukrajinského mesta asi 70 kilometrov od poľských hraníc, označil poľských farmárov za „proruských provokatérov“. Toto je stará stratégia ohovárania a delegitimizácie, ktorá sa už nejaký čas používa aj v iných krajinách v Európe, od „žltých jaunesov“ vo Francúzsku pred niekoľkými rokmi až po protesty farmárov v Nemecku. Farmári sú zrejme považovaní za príliš hlúpych na to, aby mysleli sami za seba a protestovali, keď sa im niečo nepáči. Kde sú nepokoje, musí byť za tým diabolský ruský plán. Veľa ľudí tomu prepadne.

Vrátilo sa Poľsko domov?

Ešte pred niekoľkými rokmi bol v Poľsku vždy badateľný silný komplex menejcennosti v porovnaní s „bohatou“ západnou Európou. Poliak sa nebral veľmi vážne a bol vždy pripravený robiť si zo svojej krajiny žarty. Tento druh sebairónie umožnil mnohým osem rokov žiť s vládou nepopulárnej PiS. Napriek vysokej popularite vzbudil PiS u mnohých ľudí hlbokú antipatiu, a to z úplne iných dôvodov: pre niektorých pre istú bigotnú katolícku rétoriku, pre iných pre tému interrupcií, ktoré dnes aj ženy v Poľsku vnímajú ako posvätné a posvätné. neodňateľné právo sú zvyknutí, a opäť pre ostatných kvôli korupcii. Tragikomédia PiS je nateraz ukončená.

Ekonomické úspechy Poľska v posledných rokoch nepochybne dodali krajine viac sebavedomia. Ale trocha irónie by nezaškodilo ani dnes. Najmä teraz, keď sú v Poľsku opäť pri moci vyvolení predstavitelia obdivovaného a závideného bohatého západného sveta, ľudia, ktorí sú na rozdiel od priemerného Poliaka zvyknutí brať sa až príliš vážne a vždy sú presvedčení, že stoja na správnej strane histórie.

Zdroj: Alte Leute, neues Land? Was geht vor in Polen? – GlobalBridge