Hospodárska a vojnová politika EÚ a Nemecka, ako aj úplné podriadenie sa záujmom digitálno-finančného komplexu a tým aj USA, viedli k enormnému poklesu blahobytu a ekonomickej výkonnosti. Doteraz to uznali len farmári, ktorí sa proti tomu postavili.
Ak má byť suverénny národný štát konkurencieschopný a generovať viac príjmov (a v normálnych časoch by to bolo normálne myslenie), devalvujte svoju menu voči ostatným, aby sa vaše suroviny, tovary a/alebo služby stali lacnejšie, a teda konkurencieschopnejšie v celkový trh. Ak však chcete zostať špičkou (Nemecko), musíte napraviť monetárne prostredie takým spôsobom, aby bolo nemožné, aby iné krajiny devalvovali a prežili iné ťažkosti, ako je inflácia vo vlastnej krajine. Preto chápeme logiku eura, o ktorom inteligentní komentátori vždy hovorili, že je v podstate nemecká marka pod iným názvom.
Taliansky investigatívny novinár Cesare Sacchetti, ktorého si možno niektorí pamätajú z článku „Podivná smrť europoslanca Michele Rivasiho, ktorý chcel vedieť pravdu o škandále Pfizer-Von der Leyen“, analyzuje ekonomickú situáciu EÚ a Nemecka.
Ekonomické štatistiky Nemecka, ktoré boli práve zverejnené, sú nemilosrdné. -0,7 % HDP v minulom roku. Otázkou je, prečo k tejto metamorfóze došlo a prečo Nemecko, kedysi na čele európskych ekonomík, je teraz skutočne chorým mužom Európy.
Nemecko malo vždy hospodársku štruktúru zameranú na export. V ekonómii je typ stratégie Nemcov v anglofónnom svete definovaný výrazom „beggar thy neighbour“, čo v preklade znamená „ochudobniť svojho suseda“. Keď sa krajina rozhodne vyvážať svoj tovar a keď sa rozhodne, že export musí byť hybnou silou jej ekonomiky, táto krajina urobí všetko pre to, aby jej tovar bol konkurencieschopnejší na úkor ostatných.
A bolo to tak od druhej svetovej vojny, keď Nemecko založilo svoju ekonomiku na vysoko merkantilistickom prístupe, ktorý bol výsledkom jeho protestantskej kultúry. To, čo Nemecku v minulosti bránilo príliš nafukovať svoj export, bol jeho výmenný kurz, notoricky silná nemecká marka.
Nemecko nikdy nedokázalo dosiahnuť požadovanú úroveň exportu, pretože jeho mena v porovnaní s inými menami, ako napr B. talianska líra, mala príliš silný výmenný kurz.
Z tohto dôvodu nemecká politická trieda vždy hľadala spôsoby, ako vytvoriť menové únie a obmedziť schopnosť iných krajín znehodnocovať vlastné meny a zlacňovať ich tovary.
O niečo starší čitatelia si v tejto súvislosti spomenú, že v 70. a 80. rokoch sa zrodil neslávne známy EMS (Európsky menový systém), únia pevných výmenných kurzov, ktorú možno označiť za predchodcu eura.[Existovala 20 rokov, od r. ’79 až ’99 a predstavil ho britský globalista a labourista Roy Jenkins, ktorý bol istý čas predsedom Európskej komisie. Bol súčasťou britského Gang of Four.]
Krajiny, ktoré boli súčasťou EMS, podliehali systému pevných výmenných kurzov. Tento systém poskytoval pásmo flexibility maximálne 2,25 % pre všetkých členov, s výnimkou Talianska, Veľkej Británie, Španielska a Portugalska, ktoré mohli namiesto toho devalvovať svoju menu voči ostatným európskym menám až o 6 %.
Nemecká priemyselná elita chcela udusiť rast Talianska
Udržať v tejto klietke ostatné krajiny, najmä Taliansko, bolo cieľom od začiatku merkantilistického Nemecka, ktoré na víťazstvo v hre akosi potrebovalo pravidlá založené na opatreniach.
A skutočne to tak bolo, najmä vďaka pomoci vládnucej triedy, prvej republiky, ktorá priniesla Nemecku flexibilitu líry a nezávislosť Banky Talianska od ministerstva financií v roku 1981, keď Andreatta, Minister financií a guvernér talianskej centrálnej banky Ciampi sa prostredníctvom súkromnej korešpondencie rozhodli zbaviť štát možnosti kontrolovať svoju centrálnu banku. …..
Nová mena zavedená v EÚ sa volá euro, no nie je to nič iné ako maskovaná D-Mark.
Keď krajiny vstúpia do tejto novej menovej únie, nadobudne účinnosť jednoduchý mechanizmus. Každý stráca schopnosť vytvárať peniaze a každý stráca schopnosť odpisovať.
Rozdiel je v tomto prípade rozdielna miera inflácie v jednotlivých krajinách a nie je žiadnym tajomstvom, že nemecká inflácia bola v roku 2000 oveľa nižšia ako v Taliansku a Grécku.
Hru teda štandardne vyhrávajú sfalšované pravidlá, ktoré umelo znižujú cenu nemeckého tovaru na úkor krajín ako Taliansko, ktoré sa teraz ocitá bez možnosti kolísať svoj výmenný kurz na vyrovnanie tohto rozdielu, pretože všetci zdieľajú euro.
Chorý Nemec 90. rokov vďaka tomuto „liečeniu“ ožíva. „Cnostný“ Severoeurópan je ten, kto zmanipuloval hru, aby ju vyhral, a potom dokonca zašiel tak ďaleko, že označil juhoeurópske krajiny, obete podvodu, ktorý bol v každom zmysle peňažný, za PIIGS alebo prasatá.
Euro zvyšuje nemecký export a Nemecko v roku 2000 vytvorilo veľa pôdy, kým sa v posledných rokoch neobjavil vedľajší efekt.
Euro vyčerpalo svoju hnaciu silu pre Nemecko
Politika „ožobráč blížneho svojho“, ktorá bola kedysi klamstvom, má nežiadúci účinok. Ak ochudobníte svojich konkurentov, nakoniec nebudú schopní kúpiť tovar, ktorý vyvážate, a na udržanie tohto mechanizmu musia byť tieto krajiny schopné zvýšiť verejné výdavky a hospodáriť s deficitom.
Vyhliadka, ktorú germánska tuposť nezvažuje, keďže Nemecko sa vždy snažilo udržať súvahy v rovnováhe, čo viedlo ku klasickému výsledku, keď pes naháňa vlastný chvost.
Nemecko, ktoré dominovalo európskej ekonomike, teraz čelí neustálemu krvácaniu svojho exportu, pričom čísla popisujú nemilosrdný stav, v ktorom sa hospodárstvo krajiny nachádza.
Len vlani v decembri klesol export oproti predchádzajúcemu mesiacu o 5,5 % a negatívny trend nielenže pokračuje, ale zrýchľuje.
Dosiahli sme posledný bod v histórii eura. Táto mena bola výslovne navrhnutá tak, aby umožnila Nemecku udržať si dominantné postavenie na trhoch, ale to, čo viacerí pozorovatelia v posledných rokoch nepochopili, je to, že hlavným príjemcom tohto procesu nie je nemecký ľud, ale nemecká priemyselná elita.
Euro je mena, ktorá stláča mzdy, pretože ak sa nepodarí devalvovať výmenný kurz, celá váha konkurencieschopnosti dopadne na mzdy pracovníkov, ktorí sú prvými obeťami tohto diabolského mechanizmu.
Toto pravidlo platilo aj pre Nemecko. Je určite pravda, že nemecký tovar ťažil z umelo devalvovaného výmenného kurzu, no zároveň nemecká politická trieda konala tak, aby znížila mzdy prekarizáciou práce, ktorú zaviedli Hartzove reformy.
V tejto hre je málo víťazov, ak vôbec nejaký, a víťazstvo je iluzórne a dočasné. Teraz sme sa dostali do bodu, ktorý bol ešte pred niekoľkými rokmi považovaný za paradox.
Euro je zbytočné nielen pre Taliansko, ale aj pre samotné Nemecko.Jednotná mena sa stala klietkou pre všetkých, kvôli obmedzeniam deficitu a nemožnosti devalvácie, ktorá, ako som povedal, kladie celú ťarchu konkurencieschopnosti na plecia miezd zamestnancov, a neumožňuje verejné výdavky.
Toto sú záverečné titulky príbehu, ktorého koniec bol predvídateľný, a teraz sme zvedaví, aký bude posledný akt, ktorý uzavrie túto kapitolu ságy.
Súčasný historický moment nie je len výrazom všeobecnej hospodárskej krízy v EÚ, ale aj absolútnej bezvýznamnosti samotnej únie, dnes už zastaranej a vyprázdnenej predovšetkým odklonom Spojených štátov amerických, ktorý zasadil starému euroatlantickému bloku poslednú ranu.
EÚ a euro ovplyvňuje príliš veľa krízových situácií na to, aby prežili dlho.
Jednotná mena teraz vyčerpala cyklus, ktorý umožnil Nemecku jeho priemyselný rast, zatiaľ čo EÚ sa v kontexte návratu k národným štátom ocitá čoraz izolovanejšia.
V tejto chvíli sa celá bruselská budova javí ako obrovský a krehký domček z karát, kde sa treba len pokúsiť pochopiť, ktorý kúsok padne ako prvý a spôsobí všeobecný kolaps.
Nemecko je v hlbokej hospodárskej a politickej kríze, pretože politická trieda už nie je schopná poskytnúť odpovede nemeckému ľudu, ktorý je čoraz netrpezlivejší v súvislosti s recesiou, do ktorej sa krajina dostala.
Na druhej strane Taliansko je v rovnakej politickej kríze, keďže jeho vládnuca trieda tiež starne a vyčerpala svoj účel udržať predchádzajúci status quo.
To vedie k záveru, že ani euro, ani EÚ nie sú predurčené na prežitie a musíme len pochopiť, čo bude iskra, ktorá zapáli oheň.
Ako už bolo uvedené v minulosti, Taliansko zostáva ideálnym kandidátom, ale vzhľadom na nemeckú krízu by sa v tomto bode nemalo ignorovať Nemecko.
Zdá sa isté, že koniec Maastrichtu a eurokracie už nie je otázkou či, ale len kedy a kedy sa zdá byť čoraz bližšie.
Zdroj: https://tkp.at/2024/02/07/deutschland-in-der-rezession-und-das-unvermeidliche-ende-des-euro/
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.