Pozadie ukrajinskej vojny: Krym chcel byť celé desaťročia nezávislý od Ukrajiny
Násilný puč na Majdane priviedol 22. februára 2014 k moci v Kyjeve nacionalistickú vládu. V reakcii na to občania Krymu v referende 16. marca 2014 drvivou väčšinou hlasovali za nezávislosť od Ukrajiny a pripojenie k Ruskej federácii. NATO na tento akt demokratického sebaurčenia odpovedalo drakonickými sankciami a pokračujúcim nepriateľstvom voči Krymu a Rusku. Toto je ústredná prehistória ukrajinskej vojny. To, čo si ľudia na Kryme mysleli a chceli, nikoho zo západnej politiky nezaujímalo – jednoducho im bolo odopreté právo na sebaurčenie.
Históriou Krymu sa podrobne zaoberá aj kniha Thomasa Mayera „Hľadanie pravdy vo vojne na Ukrajine – o čom v skutočnosti je“. Kniha je starostlivo preskúmanou a komplexnou zbierkou faktov. Obsahuje to, čo potrebujete vedieť o tomto konflikte. Ako k tomu historicky došlo? Aký postup bol prijatý, aby viedol k vojne? Ako Ukrajina, USA, NATO a Rusko rozbehli špirálu eskalácie? O čo vlastne ide? Kniha zaraďuje konflikt do štádií eskalácie konfliktu a princípov vojnovej propagandy a robí tak zrozumiteľnými aj procesy iných konfliktov.
Kniha tvrdí, že referendum o nezávislosti Krymu v roku 2014 bolo v súlade s medzinárodným právom. A opisuje sa desaťročia trvajúci boj Krymu za nezávislosť. Krym sa chcel osamostatniť od Ukrajiny začiatkom roku 1991, keď ešte Ukrajina ako samostatný štát neexistovala. Nižšie je uvedený úryvok z knihy „Hľadanie pravdy vo vojne na Ukrajine“ o tejto vzrušujúcej, ale väčšinou neznámej histórii Krymu.
Úryvok z knihy:
Krym a Rusko
Krym je polostrov v Čiernom mori o veľkosti Meklenburska-Predpomoranska s približne 2,5 miliónmi obyvateľov. Je tam teplo, sú tam krásne pláže a cestovný ruch je jedným z najdôležitejších odvetví. Krymské šumivé víno je svetoznáme.
Krym je súčasťou Ruska od roku 1774. Ruská šľachta postavila na Kryme veľa letných sídiel. Vyšlo slnko a more.
19. februára 1954 sa vodca KSSZ Nikita Chruščov a Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu rozhodli oddeliť Krym od Ruska, ktorý sa vtedy nazýval „Ruská sovietska federatívna socialistická republika (Ruská SFSR), a pričleniť ju k „Ukrajinskej sovietskej socialistickej Republike.“ Krym si však zachoval štatút autonómneho regiónu. V tom čase Ukrajinská SSR nebola samostatným štátom, ale federálnou súčasťou ZSSR. Tento proces možno prirovnať k zmene okresu v Nemecku na inú spolkovú krajinu. V sovietskej tlači v roku 1954 bolo okolo transferu málo rozruchu. Zmena v Sovietskom zväze sa zdala zanedbateľná. Rozpad Sovietskeho zväzu bol v tom čase nepredstaviteľný. (…)
(Kniha teraz popisuje ďalšiu históriu Krymu až do roku 1991. Pokračujme v predbežnom zhrnutí.)
Pozrime sa späť na udalosti z roku 1991
Gorbačov sa o novú podobu Sovietskeho zväzu usiloval už niekoľko rokov. Na tomto základe 20. januára 1991 obyvatelia Krymu odhlasovali, že Krym bude autonómnou republikou v tejto novej únii, čo by následne znamenalo byť autonómny a nezávislý od Ukrajinskej sovietskej republiky. 17. marca 1991 sa v celom Sovietskom zväze uskutočnilo referendum o ďalšej existencii ZSSR ako nového zväzku „rovnocenných suverénnych štátov“. V Ukrajinskej sovietskej republike vrátane Krymu hlasovalo za novú Úniu a účasť v nej 70,2 percenta. V tom istom referende 17. marca 1991 dostali aj západní Ukrajinci otázku, či by Ukrajina mala byť nezávislá od ZSSR a nemala by byť súčasťou tohto nového zväzku. Na západe Ukrajiny hlasovalo za 81,7 percenta. V auguste 1991 sa v Moskve uskutočnil pokus o puč proti Gorbačovovi a plány na novú úniu. Tým sa skončil pokus o pokračovanie existencie Sovietskeho zväzu podľa nových pravidiel. Kyjevský parlament potom okamžite vyhlásil Ukrajinu za samostatnú a nezávislú od Sovietskeho zväzu. Krymský parlament tomu v septembri 1991 odporoval a vyhlásil Krym za autonómny v rámci ZSSR a nezávislý od kyjevskej vlády. To však nemalo žiadny právny účinok. Kyjevská vláda si naďalej nárokovala Krym ako súčasť Ukrajiny. Obyvatelia Ukrajiny sa 1. decembra 1991 celkovým počtom 92,26 percenta odovzdaných hlasov vyslovili za nezávislosť od ZSSR, čím sa Ukrajina ustanovila ako samostatný štát. Krym nemohol samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti, hoci to bolo stanovené v uvedenom zákone o konaní referenda.
Prečo chce Ukrajina vlastniť Krym aj proti vôli obyvateľov Krymu? Asi to nie je len o piesočnatých plážach a slnku, ale o geopolitickom význame tohto polostrova s vojenským prístavom Sevastopoľ, z ktorého sa dá ovládať Čierne more.
Máj 1992: Krymský parlament vyhlásil nezávislosť Krymu
Politickí lídri polostrova sa bránili privlastneniu zo strany Ukrajiny. Krymský parlament zmenil 26. februára 1992 oficiálny názov krajiny na Krymská republika.
Krymský parlament 5. mája 1992 vyhlásil Krymskú republiku za nezávislú od Ukrajiny a na 15. augusta 1992 naplánoval referendum o nezávislosti, o ktoré bol Krym v ukrajinskom referende v decembri 1991 podvedený. Krymský parlament prijal aj ústavu Krymskej republiky. Na nátlak Kyjeva však bola táto ústava 6. mája 1992 upravená tak, aby obsahovala vetu, že Krym patrí Ukrajine. Kyjev zároveň vyzval a ponúkol rokovania. The New York Times napísal: „Ukrajinský prezident Leonid M. Kravčuk zmiešal mrkvu a bič – sľúbil Krymu široké sebaurčenie a zároveň pohrozil rozpustením krymského parlamentu a dokonca použitím sily, ak bude polostrov pokračovať vo svojej kampani. Kvôli tomuto tlaku v máji 13. augusta 1992 krymský parlament pozastavil vyhlásenie nezávislosti a referendum naplánované na 15. augusta s moratóriom.
Ukrajinské noviny Lb.ua napísali: „Na presvedčenie Kyjev zvýšil prítomnosť vojakov na Kryme. Ako povedal vtedajší zástupca veliteľa ukrajinskej Národnej gardy Mykola Melnyk, jednotky nepoužili silu – v prípade potreby sa snažili iba blokovať proruské pohyby. Generálporučík sa domnieva, že Ukrajina mala v tom čase šťastie, že Jeľcin otvorene nepodporoval krymských separatistov a nepokúsil sa poslať na Krym ruské jednotky.
Rokovania medzi vládou v Kyjeve a krymským parlamentom pokračovali a 30. júna 1992 boli rozšírené práva Krymčanov v rámci ukrajinského štátu. Krym získal suverénne práva v oblasti financií, ekonomiky, kultúry, správy a práva; pod ukrajinskou suverenitou zostala len zahraničná, obranná a menová politika. To bol kompromis.
O niečo viac ako rok, 14. októbra 1993, krymský parlament, využívajúc tieto rozšírené zákonné právomoci, zriadil úrad prezidenta Krymu. Tu sa opäť udalosti vyostrujú.
Apríl 1994: Obyvatelia Krymu v referende hlasovali za nezávislosť Krymu
30. januára 1994 si občania Krymu zvolili za prezidenta Jurija Meškova so 72,9 percentami. Jeho kampaň mala jeden hlavný cieľ: jednotu s Ruskom.
Jurij Meškov ako zvolený prezident Krymu nariadil dekrétom tri referendá na Kryme, ktoré sa konali spolu s regionálnymi a celoštátnymi voľbami 27. apríla 1994. V týchto voľbách získal „ruský blok“ vedený Jurijom Meškovom 54 z 98 kresiel v krymskom parlamente. V prvom z troch referend občania odhlasovali, že „dvojité občianstvo je možné v súlade s Ústavou Krymskej republiky zo 6. mája 1992“ (82,8 percenta za). Obyvatelia Krymu by teda mohli mať súčasne pasy z Krymskej republiky, ako aj z Ruska či Ukrajiny. Druhé referendum stanovilo, že „prezidentské dekréty dočasne nadobudli platnosť zákona“ (77,9 percenta za). A po tretie, referendum o nezávislosti Krymu, ktoré bolo pozastavené v roku 1992 na nátlak Kyjeva, bolo presunuté. 78,4 percenta hlasovalo za osamostatnenie Krymu od Ukrajiny a za to, aby „vzťah s Ukrajinou bol v budúcnosti regulovaný zmluvami a dohodami“. Toto referendum o nezávislosti sa konalo napriek tomu, že ho Ústredná volebná komisia Ukrajiny a ukrajinský prezident Leonid Kravčuk vyhlásili za nezákonné.
V priebehu štyroch rokov sa občania Krymu dvakrát v referendách, 20. januára 1991 a 27. apríla 1994, vyslovili za nezávislosť Krymu od Ukrajiny.
Marec 1995: prevrat na Kryme ukrajinskou vládou
Vláda v Kyjeve reagovala na výsledok referenda z roku 1994 nie udelením väčšej autonómie Krymu, ale odobratím akejkoľvek autonómie, ktorú kedysi mal. Ukrajinský parlament 17. marca 1995 zrušil ústavu Krymu z roku 1992, odvolal krymského prezidenta Jurija Meškova z funkcie a zrušil jeho úrad.
Toto zrušenie krymskej ústavy a odvolanie prezidenta nebolo ústavným procesom, ale skôr prevratom ukrajinskej vlády. Za týmto účelom vyslali do Simferopolu, hlavného mesta Krymu, špeciálne vojenské jednotky a elitných vojakov. New York Times 19. marca 1995 informovali: „Asi 200 vojakov z ukrajinského ministerstva vnútra prišlo do krymskej metropoly Simferopol a odzbrojili Meshkovovu ochranku.“ Jurij Meshkov bol zatknutý, nasadený do lietadla do Moskvy a obvinený z protištátnych aktivít a presadzovanie odtrhnutia Krymu od Ukrajiny. V Moskve pôsobil ako učiteľ. Keď sa v roku 2010 pokúsil dostať na Krym, ukrajinská tajná služba ho okamžite opäť deportovala. Na Krym sa mohol vrátiť až v roku 2014, kde v roku 2019 zomrel.
20. marca 1995 „taz“ informoval o protestoch krymského parlamentu: „Po rozhodnutiach ukrajinského parlamentu [o násilnom zásahu na Kryme] sa krymský parlament v sobotu zišiel na mimoriadnom zasadnutí. Predseda krymského parlamentu Sergej Zekov tam zdôraznil, že Ukrajina nemá právo odvolať krymského prezidenta Meškova z funkcie. „Prezidenta republiky volia ľudia a len ľudia môžu rozhodnúť o svojej budúcnosti,“ vysvetlil. Vo svojom záverečnom vyhlásení poslanci pohrozili Kyjevu usporiadaním [obnoveného] referenda o nezávislosti. V prípade takéhoto referenda sa považovalo áno odtrhnutiu od Ukrajiny za isté.“ Krymský parlament apeloval aj na ruského prezidenta Borisa Jeľcina, aby Krymu pomohol. Jeľcin sa však nevedel rozhýbať.
Tento prevrat proti krymskému prezidentovi bol možný, pretože Krym nemal vlastnú armádu. Ale bolo to možné aj preto, že prezident Meškov sa na jeseň 1994 rozhádal s krymským parlamentom a stratil svoju povesť medzi obyvateľstvom. Šesť mesiacov pred jeho násilným odstránením ukrajinskými elitnými vojakmi krymský parlament opäť obmedzil právomoci prezidenta Krymu a zveril mu reprezentatívnu úlohu bez práva zostavovať vládu. Prezident Meškov sa na oplátku pokúsil rozpustiť parlament. Tí pri moci v Kyjeve využili tieto spory a politickú slabosť.
Vtedajší ukrajinský prezident Leonid Kučma otvorene opísal kroky Kyjeva pre ukrajinské noviny „Lb.ua“. Povedal: „Bolo potrebné využiť rozpory v promoskovskom tábore. Nakoniec sa nám to podarilo prehĺbiť do roviny boja medzi parlamentom a prezidentom Krymu, ktorí sa navzájom usilovne zbavovali moci. A keď bol Meshkov izolovaný v pravom zmysle slova, dal som rozkaz na špeciálnu operáciu (…). Meshkovovi bodyguardi boli odzbrojení a on sám bol deportovaný do Moskvy.
“Lb.ua” ďalej uvádza: “Prvý zástupca veliteľa ukrajinskej národnej gardy Mykola Melnik nám povedal, že Leonid Kučma, prezident Ukrajiny, sa stretol s vojenským personálom pred odchodom pracovnej skupiny na Krym. Úlohu sformuloval: „Chlapci, ste profesionáli. (…) Krym by mal byť ukrajinský, ale bez krviprelievania,“ povedal Melnyk Lb.ua. (…) Národná garda po príchode na Krym odstránila krymských separatistov a komunistov z 32. armádneho zboru ministerstva obrany Krymu a strážila krymský parlament, Meškovovu rezidenciu a ďalšie štátne inštitúcie. (…) Jedného rána skupina ukrajinských špeciálnych síl vedená plukovníkom Sh. v Meschkovovej rezidencii. Meshkovovi bodyguardi boli odzbrojení a on sám bol posadený do lietadla a poslaný do Moskvy. (…) Potom, čo bol Meškov vylúčený, Kučma vymenoval svojho zaťa Anatolija Franchuka za predsedu krymskej vlády.
Vyhostenie Meškova a zrušenie ústavy sú skutočným prevratom. Po právnej anexii Krymu Ukrajinou v roku 1991 nasledovala v roku 1995 vojenská anexia.
Nespôsobilosť Krymu pokračovala: 31. marca 1995 ukrajinský prezident Kučma vydal dekrét, ktorým prešiel Krym priamo pod správu kyjevskej centrálnej vlády. (…)
(Kniha popisuje ďalšiu históriu Krymu, ako aj hrozby ukrajinskej vlády voči obyvateľom Krymu. Na konci tejto knihy je úryvok, záver kapitoly.)
Záver: Veľká väčšina obyvateľov Krymu chce byť súčasťou Ruska. Prečo by sme tomu mali brániť a trestať ich za to?
Prečo je obyvateľom Krymu odopierané právo na sebaurčenie? Nemajú žiadne ľudské práva? Nemajú čo povedať? Krym bol okupovaný Ukrajinou, najprv legálne v roku 1991 a potom vojenským prevratom v roku 1995. Obyvatelia Krymu v referendách trikrát hlasovali za nezávislosť od Ukrajiny. Prečo to nie je uznané? Po tom, čo ukrajinská vláda po referende o nezávislosti v roku 2014 obyvateľom Krymu odrezala vodu, elektrinu a dopravné cesty, už nechcú mať s Kyjevom nič spoločné. Drvivá väčšina obyvateľov Krymu chce žiť v Rusku. Mnoho tisíc z nich je pripravených bojovať a zomrieť za túto vec. Prečo sa to nepriznáva?
Apropo: To isté platí pre Donbas na východe Ukrajiny. V roku 2019 prozápadné noviny Kyiv Post zistili, že iba päť percent obyvateľov Luganska a Donecka dúfalo, že Ukrajina tieto regióny opäť získa. Nezávislé ľudové republiky chcelo 16 percent obyvateľov. Väčšina – vyše 60 percent – chcela vstúpiť do Ruskej federácie. To bolo v roku 2019 – na jeseň 2022 sa tieto regióny v referendách pripojili k Rusku.
Takže keď EÚ a Nemecko posielajú na Ukrajinu zbrane a peniaze, aby mohli dobyť Krym a východnú Ukrajinu, tak ide o zlomenie vôle tamojších ľudí. Dodávky zbraní a peňazí podporujú fyzickú a ekonomickú likvidáciu, zbavenie volebného práva, prevýchovu a vyhnanie ruského obyvateľstva z Krymu a východnej Ukrajiny, čo kyjevská Bezpečnostná rada otvorene oznámila a o čo sa usiluje.
Takže EÚ a Nemecko podporujú etnické čistky. To je vzhľadom na nemecké dejiny neuveriteľné – nemecké dejiny sa popierajú tým najnechutnejším spôsobom.
Rovnako morálne odporné je odmietnutie západných politikov, mainstreamových médií a veľkej časti západnej populácie jednoducho uznať vôľu obyvateľov Krymu a objektívne sa pozrieť na to, čo sa deje. Ignorovanie, pozeranie iným smerom a ignorovanie sú psychické násilie a hrozný hriech.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.