Z pohľadu Spojených štátov sa musí americká zahraničná a bezpečnostná politika prioritne venovať trom ohniskám konfliktov v Eurázii. Jedným je Čína v užšom zmysle a Taiwan, Juhočínske more a západný Tichý oceán v zmysle širšom. Druhým je Ukrajina v užšom zmysle a európska scéna medzi Dneprom a Karpatmi v zmysle širšom. Tretím ohniskom je v užšom zmysle vojna izraelských Židov s palestínskymi Arabmi a v širšom zmysle oblasť od juhovýchodného pobrežia Stredozemného mora až po Perzský záliv.
Aj keď americko-čínske napätie zamestnáva svetovú verejnosť už nejaký ten piatok, vojna (okrem mikročipovej) nie je veľmi pravdepodobná. Po prvé preto, lebo Čína na vojnu nie je pripravená. Prechádza zložitým ekonomickým obdobím a podivné striedanie ministrov zahraničných vecí a obrany a výmeny na niektorých vysokých armádnych postoch naznačujú, že v Pekingu prebieha skrytý mocenský zápas. Po druhé preto, lebo v priebehu uplynulých 18 mesiacov sa Američanom podarilo posilniť staré a vytvoriť nové koalície od Japonska, cez Filipíny, Papuu Novú Guineu, až po Austráliu. Peking nemá čo vojnou získať, môže iba stratiť, a preto je v jeho záujme pracovať na zlepšení politických aj ekonomických vzťahov so svojím najväčším zákazníkom: USA. Ani Washington vojnu nepotrebuje, aj preto bude napínať svaly v oblasti západného Pacifiku len do určitej miery.
Konflikt na Ukrajine nemá z vojenského hľadiska žiadne prelomové riešenie. USA nechcú mať Rusko na východnej hranici NATO. Rusko za aktuálneho rozloženia síl nie je schopné obsadiť nielen Ukrajinu ako celok, ale ani plne kontrolovať štyri oblasti (Doneck, Luhansk, Záporožie, Cherson), ktoré vyhlásilo za svoje nové územia. Ukrajina takisto dosiahla maximum svojich vojenských možností. Kyjev sa síce nevzdáva predstavy potupnej porážky Ruska, ale na to nemá dostatok síl a kapacít a nezdá sa, že by boli Američania ochotní poskytnúť Ukrajincom ničivejšie a účinnejšie zbrane na dosiahnutie tohto cieľa. Vojenský výsledok vojny je s najväčšou pravdepodobnosťou (aj keď nie s úplnou istotou) jasný. Teraz ide o to, ako dlho bude pokračovať zabíjanie na fronte, kým Američania s Rusmi nájdu schodnú politickú formulu budúceho prímeria, po ktorom môžu nasledovať mierové rokovania.
Vojna v Gaze nie je ani zďaleka len konfliktom izraelských Židov a palestínskych Arabov. V hre sú oveľa širšie záujmy, písal som o nich vo viacerých predchádzajúcich statusoch, preto nadviažem. Iránom podporované milície sa usilujú do konfliktu vtiahnuť široký regióny Stredného východu. Šiitske ozbrojené skupiny útočia dronmi a raketami na americké pozície v Iraku a Sýrii. Libanonský Hizballáh si vymieňa delostrelecké pozdravy s Izraelom a jemenskí Husíovia sa zapájajú raketami a dronmi, ktoré zatiaľ spoľahlivo zostreľujú Američania a saudskoarabská protivzdušná obrana. Irán vidí vo vojne v Gaze príležitosť na oslabenie nielen Izraela, ale predovšetkým svojho geopolitického súpera Saudskej Arábie. Teherán chce za každú cenu zabrániť tomu, aby Rijád získal zmluvné uistenie, že USA prídu v prípade napadnutia Saudskej Arábii na pomoc vojenskou silou. Kým sa bude bojovať v Gaze, prípadne na Západnom brehu Jordánu, na izraelsko-libanonskej hranici a na Golanských výšinách, teda kým budú umierať Arabi zasahovaní izraelskými guľkami, raketami a delostreleckými projektilmi, dovtedy nedôjde k normalizácii vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou. A kým nevznikne toto partnerstvo, dovtedy Spojené štáty neposkytnú Rijádu očakávané bezpečnostné garancie. USA sa bezvýhradne postavili za Izrael preto, lebo museli. Síce aj chceli, no museli by to urobiť, aj keby nechceli, pretože ak by nechali Iránu v oblasti voľnú ruku, zrútila by sa ich stratégia na Strednom východe. Problém však je, že Washington nemá svojich izraelských partnerov úplne pod kontrolou, avšak Teherán sa môže na svojich klientov spoľahnúť takmer absolútne.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.