Popri mnohých iných otázkach vojna na Ukrajine bola jednou z dôležitých tém predvolebnej kampane 2023. Koalícia Smer – Hlas – SNS sa dostala k moci okrem iného aj vďaka prísľubu, že nový kabinet bude uplatňovať inú zahranično-bezpečnostno-obrannú politiku než tri vlády Zuzany Čaputovej a zároveň nespochybní členstvo Slovenska v EÚ a NATO.
S brutálnou úprimnosťou je potrebné povedať, že aj keď kritika servilnosti (vo vzťahu k západu) a nekompetentnosti (v zmysle neschopnosti vidieť širší geopolitický kontext) zahraničnej politiky odchádzajúceho režimu je opodstatnená, nová vláda nemá veľa priestoru na manévrovanie. Napriek tomu určitý priestor tu je. Je však otázne, či sa v jeho rámci dokáže pohybovať obratne, s noblesou a najmä strategickou predvídavosťou.
Očividne najpálčivejšou otázkou je Ukrajina. Hneď skraja zopakujem, že v roku 2008, počas bukureštského summitu NATO, bol pri moci Smer a bol to jeho minister zahraničných vecí, kto presvedčil prezidenta Ivana Gašparoviča, aby hlasoval za záverečný dokument, ktorý hovoril o budúcnosti Ukrajiny a Gruzínska v NATO. Píšem o tom nie preto, aby som niekomu namáčal ňufák vo vlastnej mláčke, ale preto, aby som demonštroval, aké zložité a niekedy aj nemožné je na globálnej scéne izolovane vzdorovať vôli veľkých mocností.
V roku 2023 je situácia oveľa zložitejšia a najmä nebezpečnejšia, než bola v roku 2008. Vojna na Ukrajine je realitou od roku 2014, avšak od februára 2022 sa dostala do mimoriadne nebezpečnej fázy. Akákoľvek chybná kalkulácia ktorejkoľvek z priamo i nepriamo zúčastnených strán môže viesť k stretu medzi Ruskom a NATO. To je jeden nepríjemný aspekt. Druhým je skutočnosť, že za aktuálneho rozloženia síl nedokáže ani jedna z bojujúcich strán zasadiť protivníkovi smrteľný úder, no zároveň ani Kyjev, ani Moskva nemôžu prestať bojovať, pretože z domáceho aj externého hľadiska je schodné politické riešenie konfliktu nateraz nepredstaviteľné.
Ukrajinci nedokážu vytlačiť Rusov zo svojho územia, ak im USA nedodajú pokročilejšie a ešte účinnejšie zbrane. Američania to nie sú ochotní urobiť, pretože napriek všetkému si neprajú úplnú porážku a poníženie Ruska. Nie z altruistických dôvodov, ale preto, lebo Rusko zahnané do kúta by sa mohlo pokúsiť zvrátiť priebeh vojny použitím jadrových zbraní. Rusi zase nedokážu prevalcovať ukrajinskú obranu, kým má Kyjev zabezpečený prísun zbraní na aktuálnej kvalitatívnej aj kvantitatívnej úrovni. A preto môže tento krvavý pat trvať ešte veľmi dlho.
Ako sa v danej situácii môže správať Slovensko inak, než konalo doteraz? Niečo som už naznačil v predchádzajúcich statusoch, a preto to nebudem opakovať. Len zhrniem, že Bratislava by mala jasne signalizovať, že nepodporuje rozširovanie EÚ a NATO už vôbec nie a zároveň by mala na pôde oboch zoskupení hľadať rovnako/podobne zmýšľajúcich spojencov.
A nad rámec toho čo? Odpoveď na položenú otázku by mohla mať tri kroky.
Krok prvý: Slovensko by malo dávať partnerom jasne najavo, že si neželá pád Ukrajiny, teda jej porážku a okupáciu Ruskom. Ak by totiž Rusko okupovalo Ukrajinu, malo by kontrolu nielen nad územím, ale aj nad jej ľudskými a materiálnymi zdrojmi, čo by sa mohlo stať odrazovým mostíkom pre ďalšiu expanziu na západ v najhoršom prípade a zatiahnutí železnej opony na našej východnej hranici v prípade lepšom. Inými slovami záujmom Slovenska je udržať kinetický konflikt alebo zatiahnutie železnej opony čo najďalej na juh či juhovýchod od našich hraníc. Takýto prístup by mohol aj spojencov v NATO presvedčiť o tom, že Slovensko nie je Trójskym koňom Ruska.
Krok druhý: Slovensko by malo podobne ako Maďarsko signalizovať, že si jednak neželá poníženie a absolútnu porážku Ruska, a jednak má záujem na pracovnom dialógu s Moskvou. Ani EÚ, ani NATO nemôžu Bratislave brániť v pracovných kontaktoch s Moskvou, najmä ak ide o také otázky, akou je napríklad energetická bezpečnosť Slovenska. Týka sa to nielen ropy a plynu, ale aj jadrového paliva. Ďalším aspektom dialógu s Ruskom sú politické témy, akou je napríklad nová bezpečnostná architektúra v Európe po skončení ukrajinskej vojny. Veľké mocnosti môžu mať vlastné predstavy, no na pôde EÚ aj NATO budú potrebovať aj hlasy malých členských štátov, ako sú Slovensko, Maďarsko či Chorvátsko (všetky tri členovia EÚ aj NATO) alebo Rakúsko (člen EÚ). Slovenský minister zahraničných vecí by preto okrem Bruselu, Washingtonu, Berlína, Paríža a Londýna mal navštevovať aj Moskvu rovnako, ako to robí maďarský šéf diplomacie Szijjátró Péter.
Krok tretí: Aj keď z dlhodobého hľadiska môže byť Maďarsko vážnejším problémom Slovenska, akým je Rusko, v súčasnosti je absolútne kľúčové hľadať spojencov pre racionálnejšiu zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ a NATO. Budapešť je logickým partnerom. Nehovoriac o tom, že čím pevnejšie budú naše väzby s Maďarskom v súčasnosti, o to menším problémom môže byť náš južný sused v budúcnosti. Partnerov môžeme hľadať ešte ďalej za našimi humnami. Turecko je členom NATO a takisto má množstvo nevyriešených problémov a sporov s americkými a gréckymi spojencami. Zároveň môžeme hovoriť s Grékmi, Rumunmi a Bulharmi. V čiastkových otázkach môžeme tak na pôde EÚ, ako aj NATO nájsť prienik záujmov a spoločne čeliť iracionálnym neokonzervatívnym doktrínam, ovládajúcim hlavný prúd oboch inštitúcií.
Jedno z hesiel Smeru „Chlieb a mier!“ bolo dobrým marketingovým ťahom, avšak praktická zahraničná politika je oveľa komplexnejšia a menej priamočiara. Slovensko si nemôže dovoliť vystupovať izolovane, pretože je príliš malé a slabé a v dôsledku toho aj mimoriadne zraniteľné. Preto potrebuje hľadať a nachádzať partnerov, s ktorými dokáže na pôde EÚ aj NATO koordinovať svoj postup.
Tak ako v prípade predchádzajúcich statusov s podobnou problematikou, aj ohľadom tohto textu platí, že každý z vyššie napísaných odsekov by sa mohol stať námetom na samostatnú analýzu. Aj preto bude potrebné neskôr vrátiť sa k viacerým aspektom preberanej problematiky.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Sledujte nás na Telegrame aj na Facebooku.
No nemôžem súhlasiť. Ukrajina ako taká zanikne. Ten kto sa bojí Ruska, bojí sa sám seba. len opakujem, vždy to bude Rusko, ktoré vždy vyhrá, vojnu. No nebude to Rusko, kto bude riadiť svet a nový spôsob zivota ako aj chapania. nie je totižto možné, žiť v priateľstve s nikým, kto nemá spravodlivé hlasanie viery. No vo svete som nič také nezaznačil.nie je predsa možné aby išli ruka v ruke, pravoslávny, moslimovia, budhisti a neviem kto ešte. lebo ich poznanie viery je na základe klamstvách a podvodu. A zbližovať všetkých len na základe materializmu, obchodu a kde akým nezmyslom vždy povedie iba k nenavisti a vojne. Bez pravdy je to nemožné, iba fantazmagorika.