Exnovinár Lovaš o voľbách.
Výsledky volieb ho prekvapili niečím, čo mnohých potešilo. Karol Lovaš, bývalý investigatívny novinár 90. rokov, dnes kňaz a vysokoškolský učiteľ žurnalistiky, totiž považuje za problém volieb hlavne umiestnenie radikálov…
Prekvapil vás výsledok volieb?
Prekvapilo ma to, že sa do parlamentu nedostali extrémistické strany ako Republika alebo kotlebovci. Považujem to za nebezpečné. Aj napriek tomu, že je jasné, že voliči sa presunuli k Smeru a SNS, aj tak to považujem za veľké nebezpečenstvo pre demokraciu.
Množstvo ľudí to vníma opačne, prečo to nie je dobré?
Svojich študentov sa snažím učiť, že dobrý extrémista je žiadny extrémista, čo je ale utópia a nefunguje to tak v reálnom svete. Potom ešte platí, že dobrý extrémista je domestifikovaný extrémista. Práve ten parlament im zaisťuje istú formu domestifikácie. Je veľmi dôležité, aby boli súčasťou toho oficiálneho politického spektra na úrovni, ktorá im prináleží, to znamená 5,6, maximálne 7 percent. V opačnom prípade, keď budú mimo oficiálny politický priestor, hrozí, že sa budú radikalizovať inde. A to je veľká práca pre tajnú službu, aby ustrážila konanie extrémistov mimo oficiálny politický priestor. Takže toto ma vo výsledkoch volieb prekvapilo.
To, že Sme rodina skončí mimo parlamentu ste očakávali?
Po tej antikampani, ktorú robila cez sociálne siete pani Richterová voči otcovi svojho dieťaťa – a netrvalo to práve krátko – sa to dalo očakávať. Paradoxne, tu sa ukázala múdrosť slovenského voliča a jeho cit pre akési limity. Nakoniec volič jasne povedal, že isté veci sa mu nepáčia. Strana Borisa Kollára je toho dôkazom. Dôkazom citu slovenského voliča pre akúsi etiku a morálku.
Po ôsmich rokoch sa dostali do parlamentu kresťanskí demokrati.
Je to niečo, čo patrí do slovenského parlamentu, KDH bolo súčasťou demokratických zmien od novembra 89.
Tieto voľby ukázali výrazné posilnenie sociálnej demokracie na Slovensku. Voľby vyhral SMER-SD, ktorý mal sám vo voľbách 2020 niečo cez 18 percent. Teraz mal Smer sám takmer 23 percent a Hlas Petra Pellegriniho, takmer 15 percent. O čom to svedčí?
Je to faktor, ktorý sa nedá prehliadnuť a hovorí o tom, že slovenský volič túži po stabilite a túži po istotách. Demokratickí politici by to mali byť schopní voličom dať, inak sa ľuďom bude cnieť za “starými časmi”.
Komu sa môže poďakovať Robert Fico za svoje víťazstvo?
Môže sa poďakovať vláde Igora Matoviča, vláde Eduarda Hegera, ale tiež vláde úradníckeho premiéra Ľudovíta Ódora, pretože bol to práve Smer, ktorý prichádzal s určitými témami ako napríklad mograntami, kde úradnícka vláda nedokázala adekvátne reagovať. A potom si myslím, že za volebné víťazstvvo sa môže Smer poďakovať aj pani prezidentke Zuzane Čaputovej a jej aktivizmu. Pani prezidentka prišla do paláca z pozície aktivistky a vlastne z neho bude ako aktivistka aj odchádzať. Bohužiaľ, nepodarilo sa jej ako prezidentke stať sa političkou. To, čo urobila, že niekoľko dní pred parlamentnými voľbami podala žalobu na Roberta Fica, to by neurobil žiadny politik, to je aktivistický čin.
Keď sa pozrieme spätne, oveľa napätejší a horší ako vzťah medzi Čaputovou a Ficom bol medzi Michalom Kováčom a Vladimírom Mečiarom. V tých časoch ste boli novinár.
Áno, a napriek tomu prezident Michal Kováč nikdy neurobil niečo podobné ako Zuzana Čaputová. Ja si myslím, že aj tie jej aktivistické príhovory, ktoré mala a vyjadrenia s jasným odkazom na Roberta Fica mu vlastne pomohli stať sa v očiach mnohých ľudí tým martýrom. On vlastne využil ten vstup pani prezidentky do aktívnej predvolebnej kampane ako niečo, čo nakoniec dokázal pretaviť vo volebné víťazstvo.
V súvislosti s voľbami sa veľa hovorilo aj o to, že sú dôležité z hľadiska geopolitického radenia Slovenska. Hrozí nám nejaké riziko odvrátenia sa od európskych a transatlantických štruktúr?
Žiadna zo strán, ktorá sa dostala do parlamentu sa nikdy podobným spôsobom nevyjadrovala, nevyjadroval sa tak ani Robert Fico, že by bol za vystúpenie Slovenska z EÚ a NATO. Napak, v tej kríze, ktorú zažívalo Slovensko po voľbách v roku 2020 a dnes už môžeme povedať, že to bola permanentná kríza, ktorá vyvrcholila rozpadom vlády Igora Matoviča a potom rozpadom vlády Eduarda Hegera, sa ukázalo aké je dôležité byť pre takú slabú politickú krajinu akou Slovensko je, súčasťou vyšších štruktúr. Keby Slovensko nemalo euro, ale malo vlastnú menu, tak by to v takýchto turbulentných časoch mohlo byť veľmi tragické. Nepredpokladám preto, že by Robert Fico ako budúci slovenský premiér menil zahranično-politickú orientáciu Slovenska. Čo neznamená, že nebude kritický proti funfovaniu EÚ a NATO, ale v tomto nebude ojedinelý a nemám na mysli len maďarského premiéra Viktora Orbána.
Ficov postoj ku konfliktu na Ukrajine je iný ako doterajších vlád, napríklad sa jasne vyslovil, že nesúhlasí s tým, aby Slovensko posielalo zbrane na Ukrajinu. Čo môžeme očakávať v tomto smere?
Otázkou je, čo s týmto jeho postojom urobí to, keď ho bude mať hovoriť z pozície slovenského premiéra. Niečo iné je hovoriť názor ako opozičný politik lákajúci voličov a niečo iné je prezentovať stanovisko ako predseda vlády a strany, ktorá má zastúpenie vo frakcii Európskeho parlamentu. Nemyslím si, že v tomto smere bude Robert Fico robiť neuvážené kroky. Ale opakujem, kritický voči EÚ aj V4 zrejme ostane, ale to je podstata demokracie – môcť mať a vysloviť iný názor.
Nedávno ste povedali v rozhovore pre Plus 7 dní: “mediálny orgazmus trvá už príliš dlho a ľudia sú už unavení.” Myslíte, že nastane ten čas teraz po voľbách a negativizmus, polarizácia v spoločnosti sa trochu utíšia?
To bude záležať na každom jednom z nás. Ja som zaregistroval, že dnes sa už podľa komentárov pripravujú na ďalší dlhý boj proti Robertovi Ficovi. Ale myslím si, že každý dlhotrvajúci boj vyčerpáva, i ten boj politický. Bolo by načase dopriať ľuďom aspoň chvíľu nejaký odpočinkový čas. Oddychový čas by prospel všetkým zúčastneným.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.