Karol Lovaš – „O pamäti“ (21. august)

Pri výročí okupácie si vždy spomeniem na boje o československý rozhlas v Prahe v roku 1945. Červená armáda vtedy oslobodzovala rozhlas od vojakov SS. V roku 1968 sa boje o rozhlas viedli proti okupačným vojskám piatich spriatelených krajín, medzi inými aj sovietskej armády.

Poučenie? Dejiny prenasledovaných zvyknú byť neskôr dejinami prenasledovateľov. Mali by sme byť schopní sa z toho poučiť. A nikdy neuplatňovať kolektívnu vinu voči komukoľvek.

Keď sledujem ako v Českej republike zakázali koncert Anny Netrebko, mimochodom rakúskej štátnej občianky, je mi trápno-smiešne zo selektívnej morálky, ktorú uplatňujeme. Ovečkin v USA nevadí, Netrebko v Prahe áno. Zrušia kompetentní aj pražský koncert Mireille Mathieu? Tiež spievala V Kremli. Tiež sa stretávala s ruským prezidentom. Tiež ju mnohí označovali za jeho obdivovateľku.

V debate na túto tému ma zaujal postreh prof. Stanislava Benčiča: „Je pravdou, že Edite Grúberovej vtedajší všemocní dovolili spievať v Prahe aj keď bola nimi odsúdená. Pre účinkovanie amerických umelcov v ČSSR sa tiež v rokoch 1964 až 1975 nevyžadovalo, aby odsúdili prezidentov L.B.Johnsona, G.Forda a R. Nixona za vojnu vo Vietname. Dnes je doba pre ruských umelcov a športovcov iná.“

Tento selektívny hypermoralizmus sa nám vráti ako bumerang. Ani počas studenej vojny nerobili oficiálni predstavitelia USA či Sovietskeho zväzu nadprácu akú robia politici a novinári v Česku a na Slovensku dnes. Nestalo sa, že by americkí alebo sovietski štátni predstavitelia vyvesili na vládnu budovu mŕtveho Reagana alebo Brežneva. To len český minister vnútra sa môže „pochváliť“ Vladimírom Putinom vo vreci na mŕtvoly.

Už len kvôli histórii by sme mali byť obozretní. A poučení. Pamätá si totiž. Aj to, na čo by sme my najradšej zabudli. Obvykle zostáva nemá voči aktuálnym hrdinom a miláčikom médií.