DEŇ, KEĎ SLOVÁCI PO PRVÝKRÁT VYJADRILI VLASTNÉ PRÁVO NÁRODA NA SEBAURČENIE

Pred 108 rokmi sa títo odvážni muži pod bajonetmi a psychologickým tlakom 15. honvédskeho pešieho pluku z Levíc zišli do Martina, aby v mene slovenského národa sformulovali kľúčové stanovisko a najdôležitejší štátoprávny dokument Slovákov, ktorý viedol k založeniu Česko-Slovenska. Pritom ešte niekoľko dní predtým nebolo jasné, či sa takéto zhromaždenie vôbec uskutoční. Spochybňoval ho sám predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula. Hoci dostával z členskej základne z celého Slovenska nervózne otázky, čo budú Slováci robiť a či nenastal čas zvolať Slovenskú národnú radu, ktorá by zaujala stanovisko k čoraz reálnejšej možnosti vytvorenia spoločného štátu s Čechmi, Dula im odpovedal podobne lakonicky ako v liste Samuelovi Zochovi z 24. októbra 1918:

„Prezident Wilson nie je odkázaný na naše osvedčenia. K plebiscitu sotva dôjde. On nepožiadal ani našu, ani rakúsku vládu, aby sa od nás dozvedeli, čo si žiadame, ale aby naše vlády dohodli podmienky mieru s vládou česko-slovenského štátu sídliacou v Paríži. Túto vládu uznanú štátmi Dohody uznal aj prezident Wilson. Predbežne nikto iný nemá právo hovoriť do podmienok prímeria a konečného mieru.“

Napriek tomu predsedníctvo SNS ešte v ten istý deň rozoslalo pozvánky do Martina, hoci s prijatím verejného dokumentu sa nerátalo. Sám Dula sa v tejto veci vyjadril tak typicky po našom – trochársky, nesebavedomo, sebapodceňujúco. Vyhlásil, že rozhodovanie o osude slovenského národa je aj tak v rukách dohodových veľmocí, a to podľa jeho mienky úplne postačuje. Priam šokujúco pôsobia jeho servilné slová, že ak by sme sa nepodriadili rozhodnutiam veľkých a vzdelaných národov, ktoré nám chcú „ľudské živobytie v našej dedovizni zabezpečiť“, neboli by sme hodní ničoho inšieho ako opovrhnutia. A ak by sa od Slovákov predsa len niečo žiadalo, na to máme predsa Slovenskú národnú stranu a jej orgány – kto sa chce dozvedieť, čo chceme, nech sa na nás obráti…

Našťastie, s takýmto porazeneckým stanoviskom väčšina pozvaných nesúhlasila. Zhromaždeniu boli predložené tri návrhy. Prvý sformuloval evanjelický kňaz Samuel Zoch ešte na svojej fare v Modre. Druhý skoncipoval právnik Emil Stodola a čítal ho účastníkom porady vo vlaku do Vrútok. Tretí, najmenej známy, napísal rímskokatolícky kaplán v Budapešti Ján Damborský. Hoci bol jeho text najzrelší, napokon sa o ňom nerokovalo, lebo do Martina sa nedostavil.

Odporcovia prijatia deklarácie, medzi ktorých patril aj sociálny demokrat Ivan Dérer, argumentovali tým, že stále nie je isté, či veľmoci budú ochotné akceptovať ako súčasť českého štátu aj Slovensko. Preto odporúčali, aby sa v žiadnom prípade nezdôrazňovala svojbytnosť, resp. samospráva Slovákov (to sa vraj vyrieši neskôr) a aj o spoločnom štáte by sa nemalo hovoriť jednoznačne, radšej hmlisto. Pikantné je, že napriek svojmu počiatočnému odporu to bol práve Ivan Dérer (neskoršie jeden z najtvrdších čechoslovakistických politikov), ktorý doručil prijatý text Martinskej deklarácie do Prahy. Zdôrazňujem, že účastníci slovenského národného zhromaždenia sa do Martina schádzali v presvedčení, že monarchia ešte stále existuje, o udalostiach v Prahe nemali informácie, a teda sa rozhodovali úplne samostatne.

To bol aj dôvod, prečo sa napokon odmietol radikálnejší Stodolov dokument a ako kompromisný návrh bol prijatý text Samuela Zocha. Záverečné znenie historickej Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 oficiálne odmietlo moc a jurisdikciu uhorskej vlády nad Slovenskom. Ustanovilo Slovenskú národnú radu ako jediný orgán oprávnený hovoriť a konať v mene slovenského národa. V súlade s právom na sebaurčenie vyjadrilo vôľu vytvoriť s českým národom spoločný česko-slovenský štát.

Toto je spolu s nadľudským úsilím generála Štefánika a kľúčovou aktivitou amerických Slovákov podiel slovenského národa na vzniku Česko-slovenskej republiky. Uctime si ich pamiatku, odvahu, dielo a nikdy nezabudnime na ich obetu pre našu lepšiu budúcnosť. Pripomínajme najmä mladým generáciám, aký obrovský politický, sociálny a ekonomický pokrok založenie Česko-Slovenska znamenalo: zavedenie volebného práva žien, 8-hodinového pracovného času, sociálneho zabezpečenia, dovoleniek, rozmach školstva, kultúry, vedy – to všetko sa spája s prvou republikou.

Je však neobyčajne nezrelé, infantilné a hlúpe neustále nariekať nad dávno zaniknutým štátom. Česko-Slovensko splnilo svoju historickú úlohu – tak ako ju splnilo habsburské súštátie, ktoré nás pred 500 rokmi zachránilo pred ovládnutím Európy Osmanskou ríšou. Všetky pozitíva a benefity Česko-slovenskej republiky sa zachovali: naše vzájomné vzťahy sú dnes dokonca neporovnateľne lepšie. Buďme vďační našim predkom za vytvorenie ČSR, ale pozerajme sa dopredu a sústreďme sa na budovanie lepšieho Slovenska. Lebo to je naša budúcnosť.

Eduard Chmelár