A NENÍ TO MÁLO, ANTONE PAVLOVIČI?

Vojnová propaganda nadobúda čoraz grotesknejšie rozmery. Včera večer na JOJ 24 som sa márne pokúšal vysvetliť moderátorke, že ak svet minul v uplynulom roku na zbrane 2,9 bilióna dolárov, z toho 55 percent tvoria vojenské výdavky krajín NATO, z toho len európske štáty aliancie vydali na zbrojenie 529 miliárd, teda takmer štyrikrát viac ako Rusko, ktoré investovalo „len“ 190 miliárd – problém nebude v tom, že by sme zbrojili málo. (A vôbec, koľko by si títo ľudia predstavovali, že by bolo akurát tak dosť? Osemkrát viac? Desaťkrát viac? Alebo by stačilo päťkrát viac ako Rusko?). Súčasné tempo zbrojenia je šialené a samoúčelné. Najpopletenejší v tomto smere sú progresívci, ktorým prekážajú jadrové elektrárne, ale nie jadrové zbrane, ktorí podporujú extrémne zbrojenie a zároveň uhlíkovú neutralitu, hoci si tieto dva ciele odporujú. Nepoznám uhlíkovo neutrálny tank, ani uhlíkovo neutrálnu stíhačku.

Zároveň som upozornil na to, že pojem „hybridná vojna“ sa čoraz viac zneužíva, že sa pod neho dá schovať čokoľvek, čo vládne kruhy, nadnárodná moc a ich hlásne propagandistické trúby (či už médiá alebo politické think-tanky) označia za významné pre bezpečnosť štátu. Ako príklad som uviedol obchod s ropou, výstavbu elektrárne, účasť na konferencii, spoluprácu vo vesmíre či obyčajný hospodársky rast – to všetko už bolo označené za hybridnú hrozbu. Je to, samozrejme smiešne, ale koľkokrát je potrebné zopakovať nezmysel, aby sa javil ako pravda? Dnes mnohí ľudia veria, že nás ohrozuje ekonomický rast Číny, hoci to nie je zlý úmysel tamojšìch komunistov, ale zákonitý a nezvratný prejav tamojšieho ľudského a prírodného potenciálu.

Preto mi dnes ráno odstrelilo dekel, keď som sa v novinách dočítal, že aj obyčajná investícia do bytov (ktorá pri ich nedostatku nemusí mať politický, ale rýdzo obchodný zámer) je už niektorými propagandistickými horlivcami označovaná za „nástroj hybridnej vojny“. Pochopil som, že v tomto kráľovstve krivých zrkadiel mier nie je možný, hybridná vojna je večným bojom s domnelým či skutočným nepriateľom.

Bruselský klebetník Politico spolu s našimi červenými denníčkami zasa riešia neuveriteľný problém: vyrátavajú, ako sa jednotliví európski lídri na summite EÚ zdravili s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským. Kým francúzsky prezident, nemecký kancelár a poľský premiér ho objali; slovenský, český a maďarský premiér mu podali ruku. Politico to vyhodnotil ako „chladné prijatie“…

Prosím vás pekne, a toto je už čo? Odhliadnuc od toho, že je to lož – Fico, Babiš či Magyar mu stisli ruku s vrelým úsmevom a úctou – to kam sme sa dostali, že budeme hodnotiť, koľko obojstranných vrhov je akurát tak dosť pre ukojenie apetítu ukrajinského autokrata? To je už v Bruseli predpísané, ako treba zdraviť Zelenského? Veď takýto kult by aj Stalin závidel.

Pripomenulo mi to scénku, ako ide Jára Cimrman na koni a v altánku stretne slávneho ruského spisovateľa.
– Na čem pracujete, doktore Čechove?
– Píši Dvě sestry.
– A není to málo, Antone Pavloviči?

Pozor na Cimrmanov v zahraničnej politike.

Eduard Chmelár