PAMÄTNÍK ALEBO OSLAVNÍK?

Pred 82 rokmi, 6. októbra 1944 v skorých ranných hodinách, vstúpili v priestore Duklianskeho priesmyku na územie Slovenska prvé jednotky 1. česko-slovenského armádneho zboru a začali oslobodzovať našu vlasť spod jarma fašizmu a nacistickej okupácie. Spojeneckú armádu viedol veliteľ 1. ukrajinského frontu, hlavnej formácie Červenej armády, maršal Sovietskeho zväzu Ivan Stepanovič Konev (na obrázku v strede počas duklianskych bojov na pozorovateľni). Karpatsko-duklianska operácia priniesla obrovské ľudské straty. Podľa konzervatívnych odhadov tam padlo minimálne 70 000 vojakov. Preto sa oblasť bojov v okolí Svidníka volá Údolie smrti.

Historici sa dodnes sporia o to, či sa tomuto masakru dalo vyhnúť. Mnohí obviňujú Koneva z chybnej taktiky, z podcenenia nepriateľa a označujú spôsob vedenia duklianskej operácie za jeden z najhorších strategických výkonov jeho kariéry, keď sa ľudské životy obetovali pre politické ciele. Faktom je, že Konev mal zo všetkých maršalov najvyššie straty: v porovnaní so Žukovom o pätinu a v porovnaní s Rokossovským dokonca o tretinu. Tieto historické skutočnosti som považoval za potrebné uviesť k tradične spolitizovanej diskusii o tom, či si maršal Konev zaslúži sochu v Údolí smrti. Ak sa na celú záležitosť totiž pozrieme bez emócií, existujú silné argumenty za i proti tejto myšlienke.

Najprv si povedzme dôvody, prečo si maršal Konev takúto poctu nezaslúži. Na prvom mieste určite nie je chybná taktika pri velení operácie na Dukle. Aj Konev musel poslúchať rozkazy zhora, vedel, že vedie svojich vojakov na jatky, no vedel aj to, že musia preraziť aj za cenu sebaobetovania. V tomto nijako nešetril nielen ľudí, ale ani samého seba, vždy s nimi odvážne kráčal v prvých líniách. Hrdinstvo je tam nepopierateľné, úcta patrí všetkým osloboditeľom, ktorí vybojovali našu slobodu, bez ohľadu na chyby a zlé rozhodnutia. Koneva nebudeme znevažovať ani za inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, nemal s ňou nič spoločné. Dodatočné obvinenia, že v máji 1968 navštívil Prahu preto, aby so sovietskymi agentmi pripravil podmienky pre okupáciu, považujem za nepodložené konšpirácie. Konev bol v Prahe na oslavách oslobodenia hlavného mesta, ktoré sám oslobodil, v tom čase bol už len dôchodca, a tieto bludy vznikli ako účelové ospravedlnenie odstránenia jeho sochy. Nečudo, že odporcovia Konevovej sochy na Dukle nekriticky prevzali argumenty od českých antiruských šovinistov.

Môj hlavný argument, prečo by som v tomto čase Konevovi sochu nestaval, sa neopiera o žiadne predsudky či demagogické spájanie súčasných udalostí s udalosťami spred 82 rokov. Môj protiargument spočíva v tom, že hlavnú zásluhu na oslobodení Slovenska nemal Konev, ktorý si to hneď po dobytí Dukly namieril do Poľska, ale maršal Rodion Jakovlevič Malinovskij, ktorý sa zo sovietskych maršalov najviac a najdlhšie podieľal na oslobodzovaní našej vlasti. Ako veliteľ 2. ukrajinského frontu riadil väčšinu kľúčových operácií na našom území. Jeho vojská v úzkej spolupráci s rumunskou armádou a 1. česko-slovenským armádnym zborom oslobodili stredné, južné a západné Slovensko vrátane miest ako Banská Bystrica, Zvolen, Nitra, Levice, ale aj Galantu, Pezinok a moju rodnú Modru, kde má dodnes pamätnú tabuľu na dome, v ktorom býval. Napokon oslobodil aj Bratislavu. Na rozdiel od Koneva to nie je žiadna „kontroverzná postava“, naopak, je všeobecne považovaný za najschopnejšieho ministra obrany Sovietskeho zväzu, ktorým bol v rokoch 1957 – 1967. Malinovskij však žiaden dôstojný pamätník na Slovensku nemá, okrem improvizovanej sochy v záhrade reštaurácie v Starom Tekove. Okrem toho, Konev už pomník v tomto regióne má. Jeho socha sa nachádza medzi 15 bustami v Aleji hrdinov Dukly, medzi ktorými je nielen Konev, ale aj Moskalenko, Grečko, Svoboda a ďalší – no Malinovskij tam nie je.

Druhý dôležitý dôvod proti je, že považujem naozaj za necitlivé, aby sme postavili sochu Konevovi práve v predvečer 70. výročia Maďarského povstania, ktoré krvavo potlačil práve tento sovietsky maršal. Pre Maďarov je to obrovská historická trauma a určite môžeme čakať protesty z ich strany. No ak nemáme empatiu s našimi južnými susedmi a úctu k tým tisíckam obetí, určite by sme mali mať rešpekt aspoň k nášmu rodákovi, vojenskému veliteľovi Maďarského povstania a ministrovi obrany revolučnej vlády z roku 1956 Pálovi Maléterovi, ktorý sa narodil a mladosť prežil v Prešove. Popravili ho spolu s premiérom Imrem Nagyom sovietski okupanti. Pri tejto príležitosti by si táto hlavná vojenská osobnosť Maďarského povstania zaslúžila aspoň odhalenie pamätnej tabule na jeho rodnom dome na Hlavnej ulici č. 5 v Prešove.

Relevantný je aj argument, že nám ešte stále chýbajú sochy veliteľov Slovenského národného povstania, generálov Goliana a Viesta. Ja sám na to upozorňujem už roky a dopĺňam k tomu, že tak ako existuje Alej hrdinov Dukly, mala by pred Pamätníkom SNP v Banskej Bystrici existovať aj Alej hrdinov SNP, kde by mali mať svoje čestné miesto aj generáli Mirko Vesel, Július Nosko, Viliam Žingor, Jozef Marko, ďalej Ján Stanek, Ľudovít Kukorelli a mnohí ďalší. Ale ako účelový argument proti Konevovi to neberiem, najmä ak ho prednáša taký človek ako Ivan Korčok, ktorý bol dva roky ministrom a šesť rokov štátnym tajomníkom v rôznych vládach a nikdy s takýmto näpadom neprišiel.

Napokon som trochu v rozpakoch z celého príbehu, ako tento nápad vznikol: na politickú objednávku premiéra Fica, ktorý to sľúbil ruskému prezidentovi Putinovi ako hlavný bod jeho rokovania v Moskve. To je čudný dôvod na stretnutie dvoch štátnikov. Nevznikol zo slovenskej potreby uctiť si hrdinu, ktorý sa najviac zaslúžil o oslobodenie Slovenska (lebo to bol maršal Malinovskij), ale ako ponuka kompenzovať Rusom stratu pomníka Koneva v Prahe. A to je trochu ponižujúci dôvod. Napokon, pri všetkej úcte k sochárovi Slavomírovi Gibejovi, umelecká hodnota tohto gýča je pochybná, vyzerá skôr ako socha Švejka než vojenského veliteľa a pripomína značkovanie územia maďarskými iredentistami rôznymi turulmi a podobnými lacnými sochárskymi výtvormi.
Na druhej strane odmietam všetky účelovo spolitizované argumenty znevažujúce miesto Koneva v moderných dejinách. Je viac než paradoxné, že Praha strhla sochu maršala, ktorý ju oslobodil, lebo mu vyčítala potlačenie Maďarského povstania a postavenie Berlínskeho múru, ale zároveň postavila sochu Winstonovi Churchillovi, ktorý s Prahou nič nemal, no mal na svedomí oveľa väčšie zločiny ako Konev. Spomeňme aspoň hladomor v Bengálsku, kde zomreli milióny ľudí iba preto, že Churchill im odmietol poslať núdzové dodávky jedla. Ďalej prvé použitie chemických zbraní proti civilistom, bombardovanie Drážďan, krvavé potlačenie povstaní v britských kolóniách. Ktorú tvár Churchilla si vyberiete? A kto rozhoduje o tom, že je tá správna?

Prečo sme schopní ignorovať zločiny Churchilla, Reagana, Thatcherovej, Busha, Blaira, Clintona či Havla, ale nekompromisne moralizovať nad Konevom, Svobodom alebo Husákom? Je Husák navždy zatratený ako normalizátor, hoci bol jednou z ústredných politických postáv najvýznamnejšej udalosti v našich dejinách (Slovenského národného povstania), autorom jej najdôležitejšieho dokumentu (Deklarácie SNR) a otcom federácie, za ktorú bojoval a hrdinsky trpel v mučiarňach i väzniciach 25 rokov, aby ju napokon mocensky presadil? A to sme ešte nespomenuli industrializáciu Slovenska a masovú výstavbu bytov, kultúrnych zariadení a vedeckých pracovísk, aké nemalo obdobu? A naopak, zabudneme na to, že Dominik Tatarka bol v päťdesiatych rokoch odporný udavač, že Ladislav Mňačko sa podieľal na justičnej vražde Viliama Žingora iba preto, že obaja sa neskôr stali disidentmi?

O vykúpení by mal rozhodovať boh, nie vedenie strany alebo moralizujúce červené denníčky. Naším prekliatím je, že pamätníky nechápeme v ich pôvodnom význame slova a funkcii, ktorou je udržiavanie historickej pamäti, ale ako oslavu alebo zbožšťovanie postáv. Preto sa tak často po výmene režimov rúcali. Ak sa niektoré z nch podarilo zachrániť, tak iba ľsťou. Napríklad len málokto vie, že autor známej sochy Ľudovíta Štúra v Modre, ľudácky sochár Frico Motoška, zobrazil vodcu slovenského národného hnutia v roku 1938, ako pravačkou salutuje „Na stráž!“. Po vojne ušiel Motoška do Argentíny a predstavitelia novej vlády stáli pred otázkou, čo s jeho dedičstvom. Povereník školstva a osvety Laco Novomeský mal záujem sochu zachrániť, preto vymenoval komisiu, ktorá sochu „odborne“ posúdila a dospela k záveru, že Štúr v skutočnosti zdraví pracujúci ľud… Len vďaka tomu dodnes na námestí v Modre stojí. Ešte aj tí komunisti boli zhovievavejší k historickým osobnostiam ako dnešní progresivistickí kádrovači…

Mali by sme si preto ujasniť, čo od sôch očakávame. Umelecké svedectvo doby, oslavu v duchu dobovej ideológie alebo len značkovanie územia? V tom prípade by sme to však mali doriešiť aj jazykovo a dohodnúť sa, či staviame pamätníky, oslavníky alebo len záchytné body našich nevyliečených historických tráum a komplexov.

Eduard Chmelár