Koniec Spojeného kráľovstva: Keltskí lídri plánujú historický rozpad, zatiaľ čo Trump podnecuje írsky oheň

Po prvýkrát prví ministri Škótska, Walesu a Severného Írska spoločne presadzujú koniec Spojeného kráľovstva. Cardiffská dohoda v kombinácii s Trumpovou otvorenou podporou zjednotenia Írska vyvoláva vážne otázky o budúcnosti Británie, jadrovej pozícii NATO – a západných dvojitých štandardoch v oblasti sebaurčenia.

Národné štáty a impériá nie sú večné ani prírodné entity. Prichádzajú a odchádzajú, rovnako ako Rím, a nedávno Sovietsky zväz a Juhoslávia. Spojené kráľovstvo (UK) nie je výnimkou.

V bezprecedentnom vývoji tento týždeň predstavujú hlavní ministri Škótska, Walesu a Severného Írska všetky strany, ktoré chcú, aby ich keltské národy opustili Angličanov a Spojené kráľovstvo.

Dňa 14. septembra 2026 škótsky prvý minister John Swinney, waleský prvý minister Rhun ap Iorwerth a prvá ministerka Severného Írska Michelle O’Neill všetci podpísali (ako lídri strany) memorandum o porozumení v Cardiffe spolu s predsedníčkou Sinn Féin Mary Lou McDonald. Vyhlásili, že čas Westminsteru „sa blíži ku koncu“ a vyzvali Londýn, aby sa pripravil na ústavné zmeny. Swinney zo Škótska chce referendum o nezávislosti do roku 2031.

Takže po prvýkrát od devolúcie majú tri krajiny lídrov, ktorí sa zaviazali k nezávislosti alebo zjednoteniu Írska. Škótsky Swinney predpovedal, že súčasný britský premiér Andy Burnham bude „posledným“ členom Spojeného kráľovstva. Dohoda zdôrazňuje sebaurčenie a budúcnosť spojenú s Európskou úniou (EÚ).

V roku 2022, po smrti kráľovnej Alžbety II., som poznamenal, že najväčšou výzvou kráľa Karola III. bude udržať spojenie Spojeného kráľovstva uprostred poválečných napätí po Brexite a nižšej kráľovskej popularity.

Do tej doby už Brexit oživil výzvy na zjednotenie Írska vytvorením hranice pri Írskom mori podľa Protokolu o Severnom Írsku, čo unionistov tam zanechalo cítiť sa opustených. Tieto napätia nikdy úplne nezmizli.

Úplné rozpustenie kráľovstva je teda dostatočne realistické na to, aby išlo o vážnu ústavnú možnosť – no nie je ani bezprostredná, ani nevyhnutná.

Škótsko zostáva najpokročilejším prípadom formálneho odtrhnutia. Severné Írsko by podľa Veľkopiatkovej dohody mohlo nakoniec uskutočniť hraničné hlasovanie o zjednotení – ak britská vláda považuje väčšinu za pravdepodobnú. Wales je v tomto ohľade politicky menej vyspelý.

Pravda je, že Londýn môže stále politicky a právne odolávať, ale nemôže navždy blokovať trvalú, demokraticky vyjadrenú požiadavku bez prehĺbenia vlastnej krízy legitimity.

Britský rozpad by zmenšil demografickú, ekonomickú a diplomatickú váhu Londýna. Skomplikovalo by to obranu, jadrové základne, zdieľanie spravodajských informácií a globálnu pozíciu Angličtiny.

Nezávislé Škótsko by mohlo usilovať o bližšiu európsku integráciu. Zjednotenie Írska by následne prinieslo sever do celoírskeho štátu v rámci EÚ.

Jadrová otázka sama o sebe je dosť vážna. Britské ponorky Trident a podporná infraštruktúra sa nachádzajú vo Faslane a Coulport v Škótsku. Scenár škótskej nezávislosti by tak vyvolal náročné rokovania o odstrašujúcom sile, ktorú Spojené kráľovstvo prispieva k NATO.

Presťahovanie by trvalo roky a stálo by to veľa. Škótska vláda sama tvrdí, že nezávislé Škótsko by pravdepodobne usilovalo o členstvo v NATO, hoci jej protijadrový postoj vytvára zjavné napätie.

Pripojenie Severného Írska k zjednotenému Írsku by mohlo potenciálne odstrániť územie z dosahu NATO, keďže Írska republika zostáva mimo Aliancie.

Výsledkom nebol koniec NATO, ale prekonfigurovaná severoatlantická architektúra: menšie, stále atlantické kráľovstvo; potenciálne nejadrové Škótsko v aliancii; a zjednotené Írsko možno mimo neho.

Navyše, Brexit už posunul Londýn bližšie k Washingtonu a anglosfére. Bezpečnostná dohoda AUKUS je najjasnejším symbolom tejto orientácie.

Národná bezpečnostná stratégia na rok 2025 označuje USA za najdôležitejšieho obranného a bezpečnostného spojenca Spojeného kráľovstva a zároveň usiluje o hlbšiu technologickú a jadrovú spoluprácu.

„Izolované“ Anglicko po britskom kolapse by potom mohlo zdvojnásobiť vzťahy s Washingtonom, Five Eyes a AUKUS, aby si zachovalo vplyv.

Paradoxne by však strata Škótska alebo Severného Írska tiež zvýšila potrebu bližšej európskej spolupráce – práve preto, že zmenšené Anglicko by malo, povedzme, menej nezávislých zdrojov geopolitickej váhy.

Napätie je tu reálne: vojensky by to bolo viac atlantické – a ekonomicky a geograficky viac závislé od Európy.

Americký prezident Donald Trump naopak prilial olej do írskych ohňov, ako je to zvyčajné. Počas svojej nedávnej návštevy povedal, že by „rád videl“ zjednotené Írsko a nazval to nevyhnutným.

Fragmentácia Spojeného kráľovstva by teda mohla vyostriť otázku Severného Írska, posilniť výzvy na zjednotenie a riziko radikalizácie lojalistov/protestantov a írskych konfliktov s náboženskými a etnopolitickými prvkami.

Západné dvojité štandardy ohľadom odtrhnutia robia situáciu zaujímavejšou: nezávislosť Kosova bola napríklad akceptovaná veľkou časťou Západu – zatiaľ čo katalánske hnutie bolo odmietnuté (Západom), rovnako ako nároky Krymu a Donbasu.

Historické okolnosti sa líšia, no princíp sebaurčenia sa uplatňuje selektívne podľa geopolitických záujmov. Kosovský precedens tak vytvoril precedens, ktorý sa môže Západu obrátiť proti nemu, pričom odhaľuje jeho pokrytectvo.

Kríza jednoty vo Veľkej Británii je teda ďalším symptómom širšej krízy v čoraz rozdelenejšej Európe, NATO a na Západe.

Uriel Araujo