Zelené sny – prípad Nemecko

Ak by sa Petra Kellyová, zakladajúca „fundamentalistka“ nemeckých Zelených, vrátila a rozhliadla sa po svojej krajine, na prvý pohľad by mohla dospieť k záveru, že jej strana zvíťazila. Stačí sa pozrieť na základné ciele Zelených v čase, keď strana vznikala začiatkom 80. rokov: denuklearizácia je dnes dokončená úplným odstavením nemeckého jadrového energetického priemyslu. Odzbrojenie znížilo počet nemeckých hlavných bojových tankov z 5 000 na 320 a kedysi mocný Bundeswehr sa stal slabým článkom NATO. Deindustrializácia nahrádza ťažký priemysel a výrobu slnečným svitom a veternými mlynmi.

Na tomto leteckom pohľade sa veterné turbíny otáčajú na veternej farme neďaleko Altentreptowa v Nemecku. Sean Gallup/Getty Images

Kellyová by mohla byť s úspechmi svojej strany celkom spokojná, aspoň dovtedy, kým by sa dôkladnejšie nepozrela na svet, v ktorom dnes Nemecko žije. Koniec studenej vojny neviedol k ére pacifizmu „tretej cesty“, ale k vrčiacemu ruskému impériu vyžadujúcemu vojenskú odpoveď. Energiewende (energetická transformácia) nevytvorila pracovné miesta pre prepustených pracovníkov automobilového priemyslu, ale presunula továrne do Číny, kde je elektrina z uhlia lacná a pracovné práva prakticky neexistujú. Do akej miery boli ciele raných zelených fundamentalistov dosiahnuté, do takej miery bolo Nemecko ochudobnené a zbavené schopnosti účinného odstrašenia.

K uznaniu Zelených treba povedať, že dozreli ďaleko za hranice svojich odtrhnutých začiatkov. Strana je dnes hlasným podporovateľom vojny proti Kremľu. Lídri, ktorí boli kedysi oddaní evanjeliu kontroly zbrojenia a medzinárodných zmlúv, dnes pochybujú o ich schopnosti skrotiť Putinove zámery na Ukrajine. Poslanci Zelených, kedysi skeptickí voči armáde, hlasovali za vyňatie obranných výdavkov z nemeckej ústavnej dlhovej brzdy. Prijatie ozbrojenej sily ako potenciálnej sily dobra sa stalo zelenou dogmou v momente, keď prvý zelený minister zahraničných vecí a presvedčený „realista“ Joschka Fischer vyslal nemeckú Luftwaffe proti Srbsku v rámci kampane NATO v roku 1999, ktorá mala prinútiť Belehrad vzdať sa provincie Kosovo. Pacifistické sny zakladajúcich Zelených ustúpili realite násilného sveta.

Z pôvodného programu Zelených zostal environmentalizmus dnešného dňa. Keďže kyslé dažde a poškodzovanie ozónovej vrstvy už neodôvodňujú úplnú politickú kontrolu ekonomiky, ekologická ľavica mobilizuje verejnosť a získava financie prostredníctvom hrozby uhlíkových emisií. Umelo vytvorená panika z hroziaceho zániku ľudstva poslúžila na presadenie cieľov Net Zero do legislatívy EÚ, pričom významnú úlohu v tom zohrali práve nemeckí Zelení. Environmentalizmus je vášňou prosperujúcich spoločností, ktoré už absolvovali dlhý výstup od samozásobiteľského poľnohospodárstva ku konzumnému blahobytu. Fosílne palivá spálené na dosiahnutie tohto cieľa sú dnes pôvodným ekologickým hriechom, ktorý si podľa Zelených vyžaduje masívne dotované pokánie daňových poplatníkov a prísne prednášky o udržateľnosti pre rozvojový svet. Len globálne nariadenia environmentálnych expertov vraj môžu zabrániť tomu, aby veľké motory prosperity uvarili oceány. Táto transcendentná viera svätého ekologického aktivizmu pripomína pôvodné hľadanie duchovnej alternatívy ku skazenej mocenskej politike.

Zelení Petry Kellyovej vznikli v prostredí európskeho blahobytu, ďaleko od baní, ropných vrtov a výrobných hál, ktoré ho vytvorili. Mladí študenti, ktorí prijali zelené ideály, boli novodobými Wandervögelmi (romantickým mládežníckym hnutím začiatku 20. storočia), hľadajúcimi neuchopiteľnú nemeckú duchovnosť a únik od materializmu, spoločenských hierarchií a technológií. Dnešní Zelení síce zastávajú tvrdší postoj voči Rusku, no od výrobných procesov sú rovnako vzdialení. Nepracujú pri výrobných pásoch ani neriadia produkciu. Sú koncentrovaní najmä v západonemeckej „notebookovej triede“: akademici, novinári, administrátori mimovládnych organizácií a Beamte, teda štátni úradníci s definitívou, súkromným zdravotným poistením a úplnou pracovnou istotou. Tvoria ľavicovú stranu bez triedneho vedomia. Ich preferované politiky naznačujú hlboké pohŕdanie nemeckými pracujúcimi a ich poľutovaniahodnou náklonnosťou k rýchlym autám, lacným rezňom a nízkonákladovým letom do Málagy.

Sociálni demokrati, napriek svojej nedávnej záľube v extravagantných kultúrnych témach, zostávajú ukotvení v odborových zväzoch, ktoré majú silný záujem na tom, aby výrobné linky pokračovali v prevádzke a dôchodkové fondy zostali financované. Aj ten najradikálnejší robotník automobilky vo Wolfsburgu vie, že ak Volkswagen nebude predávať autá, nebude schopný vyplácať mzdy. Zeleným naopak chýba členská základňa zameraná na vytváranie materiálneho bohatstva, pretože väčšina ich podporovateľov žije v blahobyte a výplaty sa im na účtoch objavujú akoby zázrakom, a nie vďaka plneniu mesačných výrobných a predajných cieľov. Legitímnosť Zelených nepochádza od pracujúcich vrstiev zdola, ale z oddanosti veľkému európskemu projektu nad rámec národnej politiky a lacného patriotizmu. V Nemecku neexistuje strana oddanejšia európskemu federalizmu, ktorý nahradil vágny globalizmus raných Zelených bezvýhradnou poslušnosťou voči svojvoľným nariadeniam Európskej komisie.

Táto vzdialenosť od priemyselných zdrojov nemeckej prosperity umožňuje dnešným Zeleným presadzovať politiky pohodlne oddelené od ich dôsledkov, no príjemne ozdobené schválením EÚ. Vernosť Bruselu vysvetľuje zelenú vášeň pre opatrenia, ktoré priemerným Nemcom nedávajú zmysel. Lacný plyn je najlepšou náhradou za špinavé hnedé uhlie, ale jeho získanie si bude vyžadovať buď nepravdepodobné európske ovládnutie trhu so skvapalneným zemným plynom, alebo dohodu s Ruskom. Veterná a solárna energia si vyžadujú masívne dotácie daňových poplatníkov a drahé záložné zdroje energie na plyn alebo uhlie. Vysoké ceny energií spôsobujú vlnu prepúšťania v Ludwigshafene na juhozápade Nemecka, no v rodinnom rozpočte kvalifikovaného zeleného administrátora vyvolajú len malú vlnku. Ciele EÚ Net Zero nezmenia fakt, že fosílne palivá zostanú dominantnou zložkou energetického mixu v každej priemyselnej ekonomike ešte celé desaťročia. „Nech jazdia na Teslách“ nie je presvedčivý argument pre nezamestnaných operátorov obrábacích strojov.

Ekonóm Thomas Sowell raz poznamenal, že neexistujú riešenia, existujú len kompromisy. Prijatie cieľov Net Zero Zelenými, ich odpor voči akejkoľvek mierovej dohode, ktorá by ponechala Putina pri moci, a ich podpora mimoriadne nákladnej veternej a solárnej energie zanechávajú Nemecko s drahou energiou, továrňami neschopnými globálnej konkurencie a deindustrializáciou, keď podniky odchádzajú do lacnejších krajín v zahraničí. Stoja tieto obete za veľmi špekulatívne zníženie skromných 1,4 percenta svetových emisií skleníkových plynov, ktoré Nemecko každoročne produkuje? Vysoká cirkev blahobytných Wessiov (západných Nemcov) si túto otázku nemôže dovoliť pripustiť bez toho, aby obetovala svoj jediný zjednocujúci princíp. To, čo môžu politickí potomkovia Petry Kellyovej ponúknuť svojim stúpencom, je pohodlie pocitu morálnej nadradenosti, dobre izolované od ekonomických búrok, ktoré sužujú menej šťastných.

Zdroj: The Evolution of the German Greens in Today’s World – Brussels Signal