ĽUDIA BEZ ZNALOSTI DEJÍN BY NEMALI VIESŤ NÁRODY

„Do Vianoc budeme doma.“ S touto naivnou vierou rukovali pred 112 rokmi tisíce slovenských mužov do vojny, ktorá navždy zmenila tvár sveta (v Česku boli ešte optimistickejší, tam sa nádejali, že sa stihnú vrátiť „do švestek“). Namiesto sľubovaného návratu do jesenných oberačiek ich čakali štyri roky nepredstaviteľných hrôz. 70 000 z nich pri tom zahynulo, 68 000 z nich sa vrátili navždy zmrzačení bez nôh, bez rúk, bez očí…

Uhorské úrady začali šovinistický pohon na „panslávov“, za ktorých považovali všetkých, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti. Nazývali ich „ruskými špiónmi“ a „zradcami uhorskej vlasti“. Bola zrušená sloboda zhromažďovania, sloboda tlače, imunita poslancov a bol rozpustený parlament. Po slovenských mestách pochodovali „uhorskí vlastenci“ s heslami – Nech žije vojna! – Nech žije armáda! Sebavedomá bola aj maďarská tlač, ktorá povzbudzovala bojové nadšenie článkami typu „Uhorsko sa vrhne na Srbov ako tiger na myš“.

Slovenská politická reprezentácia sa zo strachu stiahla do pasivity. Mlčala martinská Slovenská národná strana a Slovenská ľudová strana Andreja Hlinku dokonca vyjadrovala Uhorsku lojalitu. Mladý kňaz Jozef Tiso v tom čase vedel lepšie po maďarsky ako po slovensky a do maďarských časopisov písal sugestívne vojnové reportáže obhajujúce spravodlivosť uhorského boja. Našli sa však aj výnimky.

Napríklad Milan Hodža bol hneď po narukovaní do Trenčína zatknutý. V Bánovciach nad Bebravou sedel Janko Jesenský, v Novom Meste nad Váhom zatvorili Ivana Markoviča. Súhrnne krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny zatkli vyše 600 Slovákov a obvinili ich z toho, že „zapredali vlasť Rusom“. Slovenský denník sa odvážil na vyhlásenie, že snaha maďarských vládnych kruhov označiť za vinníka sarajevského atentátu celý srbský národ je demagógiou a podvodom – do niekoľkých mesiacov bol zakázaný.

Najodvážnejšie sa postavil proti vojne Ivan Dérer v článku „Hyeny chcú vojnu“ uverejnenom v časopise Národný hlásnik. Označil v ňom vojnových štváčov za hyeny, ktoré žijú z mŕtvol a zneužívajú vyhladzovaciu vojnu proti Srbsku na to, aby rozpútali voči nemaďarským národom v Uhorsku teror. Reakcia uhorských úradov bola nekompromisná. Martinský župan dal okamžite zatknúť tak autora článku Ivana Dérera ako aj zodpovedného redaktora časopisu Jozefa Gregora Tajovského a Národný hlásnik dal zakázať. Po prepustení ich oboch eskortovali na front.

To, čo zažívame v súčasnosti, keď nás nezodpovední lídri ženú do novej svetovej vojny, iba potvrdzuje, že ľudia bez dôkladnej znalosti dejín by nemali viesť národy, že tento typ vzdelania patrí medzi základné predpoklady štátnika. Nepoučení politici totiž opakujú tie isté chyby.

Eduard Chmelár