BUĎME RADI, ŽE SME RADI…

Každý deň sa zvyšujú počty mŕtvych a ranených po nedávnom ničivom zemetrasení v ťažko skúšanej Venezuele. Dnes skoro ráno, lebo na staré kolená bežne vstávam ešte pred brieždením o pol štvrtej, som v rádiu zachytil, že počet mŕtvych tam už presiahol 5 000.

Päťtisíc mŕtvych, 20 000 zranených a ďalší nešpecifikovaný počet nezvestných. Desivá predstava aj o tých nezvestných… Tí všetci v jednej sekunde žili a tešili sa zo svojho radostného a tradične veselého juhoamerického spôsobu života, no v druhej sekunde už ležali zavalení pod troskami svojich zrútených obydlí, obytných domov a bezpočtu iných verejných budov. To ničivé zemetrasenie, ak už, malo zavaliť tú po zuby ozbrojenú čvargu zo severu, ktorá tam prišla pod rúškom tmy a vtrhla do spiacej krajiny ako gangstri z divokého západu uniesť legitímne zvoleného prezidenta aj s manželkou. No nič, nechajme to tak a buďme Slováci a Slovenky radi, že sa nám také nešťastia – prírodné aj vojenské – chvalabohu vyhýbajú….. Buďme navyše radi, že nie sme ani Palestínčania v Pásma Gazy, lebo tam síce zemetrasenie neprišlo ale ten úzky pás zeme pri Stredozemnom mori vyzerá horšie ako po všetkých svetových zemetraseniach dokopy. A buďme radi a gratulujme si, že nie sme Iránci a nechce nás nejaký šialenec vymazať nielen z povrchu zemského ale aj z tisíceročných dejín civilizovaného sveta.

Nám síce nejaký cudzí hyper-super blázon s oranžovou čapicou na šťastie neuniesol premiéra, hoci sa tu pre dvomi rokmi našiel jeden špeciálne vypestovaný a naozaj ukážkovo šialený blázon-domestic, ktorý ho chcel zastreliť, no takzvané „demokratické“ zahraničie v Bruseli pred tým aj po tom kolektívne čušalo ako tie povestné vši pod chrastou a tíško fandilo silám, ktoré chceli uvrhnúť vtedajšieho predsedu najväčšej opozičnej strany a dnešného premiéra do temnice, aby im nestál v ceste k moci. Časť národa už na to možno pri svojich každodenných starostiach a radostiach zabudla, lebo tak to u nás bežne chodí ak tu trpíme historickou amnéziou alebo to jednoducho iba pohodlne vytesnila z mysle a z kolektívneho vedomia a svedomia. Ale moja slonia pamäť – napriek tomu, že ma ktosi nedávno prehlásil za senila a mal by som už byť zrejme zbavený aj svojprávnosti za kritiku istej sebastrednej populárnej osôbky – mi nedovolí zabúdať. Nielen udalosti, ktoré sa udiali pred desiatkami rokov, čo dokonca aj beznádejným sklerotikom v terminálnych štádiách fatálnej straty pamäti bráni zabudnúť na dávnu minulosť a pamätajú si aj historky zo svojho ranného detstva – ale ani veci spred pár rokov, či dokonca spred pár dní. Ešte sa chvalabohu nemusím mojej priateľky pýtať „Pani, prosím vás kto ste….?“ 🙂 Ak raz upadnem do senility, buďte si priatelia istí, že to pred svetom nebudem skrývať a včas to oznámim celej ctenej verejnosti, lebo ako novinár som vždy ctil pravdu, aj keby bola akokoľvek krutá alebo nepohodlná.

Ako vravím, buďme radi, že sme radi a ďalej sa tu klbčime a znepríjemňujme si navzájom svoj pohodlný život politickými šarvátkami na sociálnych sieťach pod heslom „Pravdu mám iba ja a moja bublina“. No a Zoldyho vraj podľa jednej komentujúcej najnovšie triafa šľak lebo Šramová predvčerom uverejnila fotografiu z prázdnej rokovacej sály OSN v New Yorku. Nie duša drahá, šľak ma zatiaľ ešte netriafa, hoci aj to sa raz môže stať, ale určite nie kvôli nejakej fotografii z New Yorku 🙂

Michal Zoldy