EURÓPSKA ÚNIA V KOSOVE FATÁLNE ZLYHALA A NEMÁ PRÁVO POUČOVAŤ SRBOV

Európska únia odsúdila výroky srbskej ministerky verejnej správy Snežany Paunovičovej, ktorá vyhlásila, že keby bola počas vojny o Kosovo pri moci, „etnicky by vyčistila“ toto územie od Albáncov. Hoci sa Paunovičová (ktorá sa, mimochodom, narodila v Kosove) bránila, že nemala na mysli ich likvidáciu, ale „odchod všetkých, ktorí sa necítia byť občanmi Srbska, do svojej vlasti“, od jej vyjadrení sa okamžite dištancoval aj srbský prezident Aleksandar Vučić. Možno súhlasiť so slovami hovorkyne Európskej komisie Anitty Hipperovej, že „v Európe nie je miesto pre rétoriku ospravedlňujúcu alebo presadzujúcu etnické čistky“ Problém pri takomto moralizovaní je, že je až príliš falošné a pokrytecké, ak zároveň minimálne nespomenie, že Európa pri riešení krízy v Kosove fatálne zlyhala.

Už slovinský filozof Slavoj Žižek vyjadril svojho času počudovanie nad tým, prečo si EÚ a USA zo všetkých druhov nacionalizmu na Balkáne vybrali na ochranu práve ten albánsky. Na začiatku vzniku ŲCK (Kosovskej oslobodzovacej armády), ktorá bola až do roku 1999 vedená na zozname teroristických organizácií, bola nespokojnosť z Daytonskej mierovej zmluvy z decembra 1995, ktorá ukončila krvavý konflikt v Bosne a Hercegovine a zároveň potvrdila Kosovo ako neoddeliteľnú súčasť Srbska. Šokovaní kosovsko-albánski radikáli sa sformovali okolo svojho veliteľa Hashima Thaçiho.

Všetko sa začalo 22. apríla 1996, keď maskovaní muži zastrelili v kaviarni v Dečani troch Srbov. V ten istý deň došlo k útokom na srbských policajtov, po ktorých zostali mŕtvi i ranení. K zodpovednosti sa prihlásila dovtedy neznáma organizácia ŲCK. Postupne organizovala ozbrojené atentáty na srbské policajné stanice, predstaviteľov srbskej komunity, ale aj na obyčajných Albáncov, ktorí spolupracovali s oficiálnymi srbskými miestami. Kosovskú oslobodzovaciu armádu financoval predovšetkým zisk z pašovania drog. Kosovsko-albánske gangy ovládali v tom čase 80 percent európskeho obchodu s heroínom, ktorého 90 percent prechádzalo cez Kosovo.

V roku 1997 ŲCK vystúpila z ilegality a začala viesť vojnu proti srbským policajným silám. Niektorí jej príslušníci prešli výcvikom v táboroch Al-Káidy. V priebehu štyroch dní (11. – 14. septembra 1997) sa ŲCK prihlásila k prepadnutiu 12 policajných staníc a 20. novembra toho istého roku zavraždila poslanca juhoslovanského parlamentu. Belehradské štátne orgány však stále váhali s nasadením vojenských síl. K tomu sa Slobodan Miloševič odhodlal až v marci 1998, keď už bol teror ŲCK neznesiteľný. Európska únia však stále mlčala. Aktívnejšie boli Spojené štáty, ktorých zástupcovia sa 24. júna 1998 tajne stretli s predstaviteľmi ŲCK. O tri mesiace neskôr sa uskutočnil telefonický rozhovor vodcu ŲCK Hashima Thaçiho so šéfkou americkej diplomacie Madeleine Albrightovej, ktorá mu sľúbila referendum o nezávislosti Kosova, ak v novom štáte ŲCK povolí rozmiestniť vojská NATO.

Zvyšok už poznáte. A hoci sú akékoľvek úvahy o etnických čistkách absolútne neprijateľné, EÚ nie je morálnou autoritou, ktorá má právo kohokoľvek z týchto strán napomínať alebo súdiť. Práve ona pri udržaní multietnického Kosova absolútne zlyhala. Nepostavila sa na stranu srbských bezpečnostných síl v čase, keď sa usilovali chrániť vlastné obyvateľstvo pred útokmi teroristickej ŲCK. Ozvala sa až potom, keď sa to Belehradu vymklo z rúk a postavila sa na stranu Albáncov. USA si v nezávislom Kosove vybudovali najväčšiu a najvýznamnejšiu vojenskú základňu Spojených štátov po nemeckom Ramsteine, ktorú by im Srbsko nepovolilo. Čo však získala z tohto pseudoštátu ovládaného narkomafiou samotná Európska únia okrem finančnej záťaže a straty prestíže?

Eduard Chmelár