IVAN KRASKO AKO MIEROVÝ AKTIVISTA

„Je nutné myslieť, neodvratne myslieť!
No nikdy nepíš to, čo necítiš,
čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo.
Čo píšeš, nech je jasné sťa slnečný lúč,
nech leje balzam v srdce boľavé
a v chorú dušu úľavu a mier.“

Pred 150 rokmi, 12. júla 1876, sa narodil v Lukovištiach jeden z najväčších slovenských básnikov Ivan Krasko (vlastným menom Ján Botto). Spomínať na jeho notoricky známe verše („Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli“ či „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia, v poslednom lúči starootcovská horela roľa“) by bolo nosením dreva do lesa. Kraska treba čítať, nie o ňom hovoriť.

Preto by som rád dnes pri tejto príležitosti spomenul menej známu kapitolu jeho života a pripomenul jeho slová, ktoré ešte neodzneli. Ivan Krasko bol po celý život dôsledným pacifistom a odporcom akejkoľvek vojny. Keď po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval na východný front, pracoval na protivojnovo založenej básnickej skladbe Eli, eli, lama sabachtani? (Bože, bože, prečo si ma opustil?), no dokončil len jej prvú časť Fragment.

Ivan Krasko bol zásadným odporcom fašizmu a viedol k tomu aj svoje deti. Jeho syn Andrej Botto sa zapojil do Slovenského národného povstania ako spoluzakladateľ a redaktor Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. Podobným spôsobom sa zapojil do protifašistického odboja aj jeho zať a neskorší popredný spisovateľ Ladislav Mňačko.

V marci 1955 Ivan Krasko podpísal verejnú výzvu predsedníctva Svetovej rady mieru proti prípravám atómovej vojny. Pri tejto príležitosti uviedol:

„Azda preto, že všetci občania mojej vlasti sú vo veľkom tábore mieru, prebehli mi hlavou pri podpisovaní tejto výzvy mimovoľne takéto otázky:

Či sú na svete matky a otcovia, ktorí by chceli vojnu a ktorí by radšej videli svojich synov vo vojne, či už obyčajnej alebo atómovej, než doma? Nikdy nebolo chyrovať o takých matkách a takých otcoch! Alebo či sú na svete synovia, ktorí by nechceli mier a ktorí by radšej opustili pokojný pracovný front doma a šli bojovať na front vojnový a radšej rozsievali na bitevnom poli atómovú smrť, než aby doma orali a obsievali pole rodiace chlieb? Nikdy nebolo slýchať o takých synoch! Táto výzva je namierená proti najnebezpečnejšej všetko hubiacej atómovej vojne, ktorá je spôsobilá zničiť všetku civilizáciu ľudstva namiesto toho, aby bola atómová energia používaná výlučne na mierové účely pre všeobecné blaho. Kto by nepodpísal?“

Hlboká úcta, majstre!

Eduard Chmelár