PREČO STRÁCAŤ ČAS SO „SPOJENCOM“, KTORÝ NÁM DÁVA NAJAVO, ŽE SI NÁS NEVÁŽI?

Summit Severoatlantickej aliancie v Ankare potvrdil, že tento svet vedú šialenci, ktorí strácajú schopnosť vidieť to, čo je dôležité a ktorí všetky svoje ciele podriaďujú militarizácii spoločnosti. Závery vrcholnej schôdzky boli totálnym zahanbením európskych spojencov, ktorí už nedokážu dôstojnosť ani len predstierať a správajú sa k prezidentovi USA nie ako partneri, ale ako ponížení služobníci cisára Nera prispôsobujúci sa jeho náladám a vrtochom. Preto sa rozhodne prikláňam skôr k hodnoteniu bývalého ministra zahraničných vecí Českej republiky Lubomíra Zaorálka, ktorý nazval tento summit absolútnou fraškou, ako k dojmom nášho prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý vyzdvihol príjemnú atmosféru rokovaní, jednotu spojencov a za „dobrú správu“ označil rozmach nášho zbrojárskeho priemyslu…

Je frustrujúce, že západný svet je v zajatí ľudí, ktorí si mýlia zvyšovanie bezpečnosti so zvyšovaním zbrojenia. Už aj renomovaní ekonómovia varujú, že ničím neodôvodnených a neproduktívnych 5 percent HDP na zbrojenie ohrozuje ekonomickú a sociálnu stabilitu členských štátov. Všetci lídri sa správajú ako komparz v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách, neschopní povedať pravdu: že je to len darček pre nevyspytateľného Donalda Trumpa. Nikto nie je schopný postaviť sa mu a povedať, že sa nenecháme urážať. Keď Trump hovorí, že sme im (rozumej Spojeným štátom) nikdy nepomohli, je to bezočivá lož. Jediný štát, ktorý kedy potreboval aktiváciu článku 5 Severoatlantickej zmluvy, sú USA: po teroristickom útoku z 11. septembra 2001 sme im bez váhania pomohli nad rámec našich spojeneckých záväzkov.

Trump však naďalej dokazoval, že si svojich spojencov neváži, keď im vmietal do tváre urážky a hystericky sa na nich osopil, že by medzi nich ani neprišiel, nebyť jeho hostiteľa Erdogana. Ani vtedy sa v nás neprebudila hrdosť a namiesto nej predviedol generálny tajomník NATO Mark Rutte svoj povestný ohavný rektálny alpinizmus, keď vyhlásil, že americké útoky na Irán boli „absolútne nevyhnutné“. Potvrdil tak, že európske štáty zostávajú satelitmi USA spoluvinnými za americké vojenské agresie. Aj hnev Donalda Trumpa za rastúce výdavky Spojených štátov na zbrojenie nás mali nechať chladnými. Prečo Američanom exponenciálne rastú náklady na armádu? Pretože už desaťročia vedú agresívne nezákonné dobyvačné vojny, ktoré nemajú nič spoločné s našou obranou. Nie sme povinní upratovať po nich bordel, ani hasiť ich nepremyslené vojnové požiare.

Samotný zmysel NATO sa už dávno vymyká jeho pôvodnému poslaniu. Vojenské spojenectvá vznikali už v časoch starogréckych mestských štátov. Väčšinou vojny skôr vyvolávali ako im zabraňovali (ako to bolo v prípade Trojspolku a Trojdohody, ktorých konflikt priamo viedol k vzniku prvej svetovej vojny), ale vo všeobecnosti posilňovali spoločnú obranu. V odbornej literatúre sú však považované za historicky i funkčne primitívnejšie štruktúry bezpečnostnej architektúry. Za vývojovo dokonalejšie formy sa považujú systémy kolektívnej bezpečnosti ako je OSN či OBSE. Tie síce čelia často až demagogickej kritike, pretože sú paralyzované egoistickými záujmami veľmocí, ale dôležité je pochopiť, že cestou pre bezpečnejší svet je zdokonaľovať práve takéto štruktúry, nie antagonistické vojenské aliancie. NATO sa však čoraz viac vzďaľuje definícii spojeneckej zmluvy suverénnych štátov. Je čoraz viac hierarchické, a to tak vo velení ako aj v rozpočtových požiadavkach, narúša rovnosť štátov a stáva sa silovým nástrojom globálnych záujmov USA. Americkí prezidenti to vedia, a preto sa správajú k členským štátom ako k podriadeným a satelitom, nie ako k partnerom a spojencom.

Európa by sa mala čo najskôr spamätať. Súčasná miera zbrojenia je absolútne neproduktívna a neodôvodnená, Severoatlantická aliancia pohlcuje väčšinu globálnych vojenských výdavkov, len európski spojenci vynakladajú trikrát viac prostriedkov ako Rusko. Zvyšovanie výdavkov na armádu na úkor rozvojových odvetví je preto za takejto situácie samoúčelné, kŕmi len zbrojárske koncerny a „dobrou správou“ môže byť iba pre pána Strnada, nie pre bezpečnosť krajín a ich obyvateľov.

Okrem toho je choré, keď sa vrcholná schôdzka Severoatlantickej aliancie zaoberá väčšinu svojho času vyzbrojením nečlenského štátu, ktoré už spôsobuje v členských krajinách politickú a ekonomickú krízu. Ďalších 70 miliárd vojenskej pomoci pre Ukrajinu (dokopy už 140 miliárd) určených pre rok 2027 je bianco šekom, ktorý má udržať Zelenského režim vo vojne za každú cenu. To, čo prijali, je len ďalší spôsob ako paralyzovať diplomaciu. Západným mocenským centrám vyhovuje zničená Ukrajina a oslabené Rusko, nič iné ich nezaujíma, na ľudských životoch im nezáleží. Preto neverte propagandistickým táraninám, že Rusko (po koľkýkrát už?) vojnu prehráva. Nezabúdajte, že napriek účinným ukrajinským zásahom v srdci Ruska je počet ruských striel, ktoré dopadajú na Ukrajinu, nepomerne vyšší. Tu totiž nie je rozhodujúce to, kto dobyje ďalšiu dedinu a kto zasiahne ďalší muničný sklad, ale kto dokáže dlhšie znášať vojenskú, ekonomickú i psychologickú záťaž opotrebovávacej vojny.

Je smutné, že nikto neupozorňuje na to, že jediný explicitný medzinárodnoprávny záväzok vyplývajúci zo Severoatlantickej zmluvy je zakotvený v jej článku 1. Zaväzuje členské štáty, aby riešili všetky medzinárodné spory mierovou cestou. Prečo im to nikto nepripomína? Prečo nikto neberie na zodpovednosť členské štáty za nedodržiavanie tohto jasne formulovaného záväzku, kým na druhej strane nás nútia míňať nejakú vymyslenú sumu na zbrojenie, ktorá je právne nevymáhateľná? Kedy NATO konečne začne uplatňovať svoje politické, a teda diplomatické mechanizmy na zvýšenie bezpečnosti?

Namiesto toho sme v Ankare počuli teflónové klamstvá generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, ktorý zopakoval okrídlenú lož, že Severoatlantická aliancia je obranná aliancia, ktorá nikdy nikoho nenapadla… Rozprávaj mi o tom ešte, chlapče. Protiprávne bombardovaná Juhoslávia v roku 1999, napadnutie Afganistanu v roku 2001 pod zámienkou boja proti terorizmu (teroristi sa skrývali v Pakistane, spojeneckej krajine USA) a vojenská akcia NATO za zvrhnutie Kaddáfího režimu v Líbyi v roku 2011 si pamätajú iný príbeh. Nie je to len príbeh masívneho porušovania a prekračovania medzinárodného práva. Je to aj príbeh zlyhania samotnej Severoatlantickej aliancie, ktorá nedokázala udržať multietnické Kosovo v rámci Srbska, nedokázala udržať naklonený dosadený režim v Afganistane a musela odtiaľ doslova utekať a nedokázala zabrániť rozbitiu Líbye, ktorá bola hrádzou proti utečencom z Afriky.

Prečo sa spoliehať na organizáciu, ktorá sa od samého začiatku vyhráža jadrovým úderom, zužuje koncepciu bezpečnosti na zbrojenie a vyrába si vo svete čoraz viac nepriateľov? To je tá správna otázka, ktorú si treba začať klásť skôr ako nás pád jedného impéria strhne do záhuby. Závery summitu sa čítajú ako vyhlásenie vojny. Diplomacia je zavrhnutá. Eskalácia je nevyhnutná. A na konci tejto spustenej lavíny, ak sa nezastaví, už môže byť len totálny konflikt všetkých proti všetkým.

Eduard Chmelár