ČO ZNAMENÁ „NEOBLOMNÁ KULTÚRA MIERU“

Chcem sa ešte niekoľkými myšlienkami vrátiť k štátnym oslavám cyrilometodského sviatku na Devíne, lebo v zúrivom zápale povrchných vášní, čo koľko stálo a kto je tu kolaborant zaniklo ako vždy niekoľko podstatných vecí.

Predovšetkým emócie a ideologické spory okolo celého podujatia mi opätovne potvrdili správnosť môjho návrhu (ktorý presadzujem už takmer desať rokov), že oslavy štátnych sviatkov by mal zastrešovať úrad hlavy štátu. Nadstraníckosť tohto úradu je najväčšou garanciou, že slávnosť prebehne bez politických šarvátok a pokusov o zneužitie na stranícke alebo ideologické účely. Aj dnešný exkluzívny prieskum pre JOJ 24 ukázal napriek kŕčovitým útokom opozície na Petra Pellegriniho, že prezident je stabilne najdôveryhodnejšou postavou našej politickej scény, jeho pozitívne hodnotenie (48,2 %) prevláda nad negatívnym (43,1 %). Aj porovnanie prejavov Petra Pellegriniho a Roberta Fica potvrdzuje, že ten kontrast medzi nimi nemohol byť väčší. Kým prezident sa zameral na vyzdvihnutie nadčasových hodnôt cyrilometodskej misie, ktoré by nás mali spájať, ako je nezávislosť štátu a vzdelanosť jeho obyvateľstva, prejav premiéra bol o poznanie konfrontačnejší, miestami až zneužíval slávnostnú atmosféru na vybavovanie si účtov s opozíciou.

Napriek tomu som aj v premiérovom prejave našiel niekoľko prvkov, ktoré treba vyzdvihnúť a rozvinúť. Robert Fico pri hodnotách nášho moderného štátu, ktoré chce presadzovať, zdôraznil, že Slovensko musí mať „neoblomnú kultúru mieru“. Ak by to myslel vážne, nebude mať pevnejšieho, spoľahlivejšieho a zanietenejšieho spojenca v tejto misii ako moju osobu. Problém vidím v tom, že v tom lepšom prípade si neuvedomuje, čo koncepcia kultúry mieru obnáša a v tom horšom opäť len vodí za nos svojich prívržencov.

Robert Fico je totiž povestný tým, že nahadzuje do verejného priestoru témy, ktoré nemyslí celkom vážne – buď na odpútanie pozornosti alebo ako testovanie nálad obyvateľstva. A tak si v Davose začiatkom roka 2024 osvojil môj návrh na skrátenie pracovného času, pričom verejne sľúbil, že Slovensko pôjde touto cestou – a viac pre to nič neurobil. Inokedy si položil rečnícku otázku, či by Slovensku viac nesvedčala neutralita – a opäť nepodnikol žiadne kroky. Na Slavíne populisticky navrhol, či by sme sa nemali spýtať ľudí v referende, či chcú toľko zbrojenia (hoci na to nepotrebuje všeľudové hlasovanie, ale obyčajné rozhodnutie vlády) – kým v skutočnosti podporil jeho extrémne zvyšovanie. Aj koncepciu kultúry mieru prevzal od občianskeho združenia Zjednotení za mier, ktoré ju propaguje už 11 rokov.

Pokojne by som doprial Robertovi Ficovi, aby úspech pri presadení kultúry mieru zožal on, ale už neverím, že to myslí vážne. S myšlienkou mierovej politiky vyhral Robert Fico v roku 2023 parlamentné voľby, kedy ho práve kvôli tomu volilo až štvrť milióna ľudí, ktorí by inak Smer nikdy nevolili. Lenže Slovensko nie je mierový štát a mnohí voliči sa za to dnes cítia oklamaní.

Robert Fico kedysi vášnivo búchal do stola, že vždy dá radšej na mlieko ako na zbrane. Dnes sa chváli, že Slovensko patrí medzi najväčších výrobcov munície v rámci NATO, výrazne investuje do zbrojárskeho priemyslu, ktorý dnes tvorí takmer 3 percentá HDP a na komerčnej báze dodáva na Ukrajinu milióny kusov munície, pričom ten počet bude ešte narastať. Kritikov odbíja cynickou poznámkou, že „ak nevyrobíme my, vyrobia iní“, čo je výhovorka asi na takej úrovni, že ak nedodáme drogy na trh my, dodajú ich iní… Zo zodpovednosti za tento (zlo)čin sa totiž iž nevyvlečiete. Uvedomte si, že všetky zbrane, všetky munície, všetky druhy vojenskej techniky vyvážané na Ukrajinu, Blízky východ či do Afriky budú použité v aktuálnych vojenských konfliktoch – tie zbrane, delostrelecké granáty, náboje zabíjajú a mrzačia ľudí aj vďaka vám.

Možno, že niekde hlboko vnútri Robertovi Ficovi zostala tá chlapčenská túžba po mieri. Aj na Slavíne v apríli tohto roka opätovne horlil, že „mier je najcennejšou hodnotou, ktorú máme, za nič iné nestojí bojovať“. A ja som mu naposledy tlieskal. Napokon, aj čerstvý prieskum Eurobarometra ukázal, že za najväčšiu hodnotu považujú Slováci – MIER – vyjadrilo sa tak až 48 percent ľudí. Takže toto trafil Robert Fico ako zvyčajne dobre. Ibaže (ako som to opätovne vyčítal Andrejovi Kiskovi a Zuzane Čaputovej, ktorí sa zo svojich militaristických cieľov vykrúcali frázou, že „každý chce predsa mier“) – možno, že chce každý mier, ale nie každý pracuje v jeho prospech. A ja, hoci nevidím na politickej scéne človeka, ktorý by s témou mieru tak intenzívne pracoval ako on, už prestávam veriť v úprimnosť takejto politiky.

Mier totiž nie je výkrik, zaklínadlo alebo únava z boja. Je to základný civilizačný princíp a najposvätnejšia hodnota ľudstva. Obávam sa, že Robert Fico ani netuší, čo všetko obnáša „kultúra mieru“. Je to presne definovaný stav vychádzajúci z Deklarácie OSN o kultúre mieru a nenásilia z roku 1999. Tá je postavená na takých pilieroch ako je demokratická participácia, výchova ku kultúre mieru zavedená do učebných osnov, nenásilná komunikácia, presadzovanie odzbrojenia, poskytovanie grantov a štipendií na podporu mierovo orientovaných projektov atď. Podľa takýchto kritérií sa posudzujú aj krajiny vo viacerých medzinárodných rebríčkoch mierových štátov. Slovensko mnohé z týchto kritérií nespĺňa a ani sa k nim nepribližuje.

Impozantný dub v Hrušovanoch je vhodný na meditácie, dobitie energie a oddych v príjemnom chládku počas letných horúčav. Ale ako politické posolstvo vyvoláva skôr rozpaky a dohady, najmä keď sa Kollárova všeslovanská idea posplieta s cyrilometodským posolstvom bez zjavného poznania historických súvislostí. Ak chceme seriózne budovať kultúru mieru, nevystačíme si s akokoľvek silnými heslami a symbolmi. Budeme musieť začať v osobnej rovine, pretože skutočný trvalý mier sa nevytvára iba v politických a diplomatických kruhoch, ale najmä v našich každodenných medziľudských vzťahoch.

Najdôležitejší je vnútorný mier, pretože štát, ktorý nedokáže žiť v mieri so svojimi vlastnými občanmi, spravidla nedokáže pestovať mierové spolužitie ani so svojimi susedmi a ďalšími krajinami. Ak štát nie je spravodlivý k vlastným občanom, nečakajme od neho, že bude vytvárať spravodlivé medzinárodné vzťahy. Najprv musí fungovať sociálny zmier a musia byť dodržiavané ľudské práva. Musí nastať mier medzi ľuďmi v ich každodennom živote, musia sa tlmiť všetky spory, konflikty a nenávistné prejavy. Spoločnosť musí pldporovať vzájomné porozumenie a rešpekt, hľadať v každej ľudskej bytosti dobro, hoci aj skryté. Štát nikdy nedosiahne vonkajší mier, ak v ňom nebude panovať vnútorný pokoj. V opačnom prípade budú všetky snahy odsúdené na neúspech, ostanú nanajvýš iba dočasným prímerím. Ľudí nemožno zjednotiť bez hlbšieho spojenia, ako sa mylne domnieval Hobbsov Leviathan. A tak sa pýtam, dokáže toto Robert Fico? Má o to reálny záujem? Alebo chce len uchlácholiť rusofilov, ktorí mu ešte neušli do Republiky?

Eduard Chmelár